.je pozoruhodné, ako sa v dešných diskusiách o príčinách a dôsledkoch krízy eurozóny oživilo toto predbismarckovské chápania seba samého.
Podľa nemeckých ekonómov ako Hans-Werner Sinn má kríza jednoduché vysvetlenie. Kým cnostný „nemecký Michel“ (ide o alegorickú postavu zosobňujúcu Nemcov, niečo ako americký „strýko Sam“ alebo britský John Bull – pozn. red.) bolestivo reformoval vlastný trh práce a držal pod kontrolou svoje jednotkové mzdové náklady, menej ohľaduplné periférne krajiny získali konkurencieschopnosť prostredníctvom hltania lacných eurových úverov. Keď kríza udrela, Európska centrálna banka a ďalšie európske agentúry hľadali spôsob ako zachrániť periférne krajiny na účet šetrného jadra – teda nášho cnostného „nemeckého Michela“.
.nemecký profit z eura
Takéto vysvetlenie je príťažlivé a populárne. Väčšina Nemcov súhlasí so Sinnom, keď hovorí, že „nová mena bola vytvorená ako zúčtovacia jednotka pre hospodársku výmenu, ktorá nebude mať žiadne dôsledky na blahobyt“. Zdieľajú s ním pohľad, že periférne krajiny potrebujú urobiť to, čo urobilo Nemecko po roku 2003 – teda znížiť cenovú úroveň a znovu získať konkurencieschopnosť prostredníctvom domácej deflácie.
No tento argument jednoducho nie je vierohodný. Prepisuje dejiny predstieraním, že projekt jednotnej meny nemal od začiatku fiškálne dôsledky. Podceňuje, koľko „Michel“ sám z existencie eura profitoval a o koľko by prišiel, keby sa eurozóna rozpadla. A je tu ešte jeden moment navyše. Tento argument odsudzuje južnú Európu na zdĺhavú hospodársku krízu, ktorá by v konečnom dôsledku mohla zničiť euro.
Lenže existuje aj alternatívna verzia voči tej, ktorú spomína Sinn. V deväťdesiatych rokoch mnohí vnímali nemecké hospodárstvo ako chorého muža Európy. Náklady zjednotenia Nemecka boli vyššie, než sa predpokladalo. Krajina mala medzi rokmi 1991 a 2001 každoročný deficit bežného účtu. Zavedenie spoločnej európskej meny tieto problémy vyriešilo. Bežný účet sa dostal do prebytku, ktorý vrcholil v roku 2007 so siedmimi percentami HDP. Deficity v ostatných krajinách eurozóny boli tak pravým opakom nemeckých prebytkov. Nemecké banky financovali tieto deficity nakupovaním dlhopisov periférnych krajín.
Kríza eurozóny nenastala preto, že južné štáty nedokázali zaviesť reformy trhu práce v nemeckom štýle. Išlo o transatlantickú bankovú krízu, ktorej neunikli ani nemecké banky. Reformy trhu práce by navyše nezmohli temer nič: nevyriešili by podstatné inštitucionálne problémy, ktoré spôsobili, že miera konkurencieschopnosti jednotlivých štátov eurozóny sa rozchádza.
Európa sa teraz nachádza v zúfalom neporiadku, ktorý sa nedá vyriešiť defláciou na jej periférii. Situácia na juhu je oveľa vážnejšia, než si väčšina ľudí v Nemecku uvedomuje. Hrubý dlh prekoná tento rok sto percent HDP v piatich štátoch. Od Írska po Cyprus sa odohrali drastické poklesy hrubého domáceho produktu na obyvateľa. Nezamestnanosť je hrozivo vysoká. Toto je toxická zmes, ktorá je politicky neudržateľná.
.sebaľútostiví Nemci
Čo možno robiť? Po prvé, musí vzniknúť skutočná banková únia, to znamená jednotný bankový dohľad, spoločný rezolučný mechanizmus pre banky a k tomu poistenie vkladov. Po druhé, istý stupeň fiškálnej integrácie je nevyhnutný, inak musia štáty na periférii jedného dňa zbankrotovať čiastočne alebo úplne. Je teda potrebný spoločný rozpočet eurozóny a európske dlhopisy už nemôžu byť ďalej tabu.
Európska menová únia vždy naznačovala istú mieru fiškálnej únie. Tí, ktorí podpísali Maastrichtskú dohodu, to mali vedieť – alebo to priamo vedeli, a mali to teda aj priznať. V dejinách totiž niet príkladu úspešnej menovej únie bez aspoň minimálnej fiškálnej integrácie.
No na oplátku sa musia udiať zmysluplné štrukturálne reformy vo všetkých krajinách eurozóny. Nemecká viera v princíp „quid pro quo“ (teda niečo za niečo) je vlastne celkom správna. Ilúziou bolo akurát, že také reformy prinesie fiškálny pakt – teda úsilie Merkelovej germanizovať perifériu. Je nielen americkou, ale aj nemeckou skúsenosťou, že federalizmus povedie k inštitucionálnemu zbližovaniu oveľa skôr než len jednoduchá konfederácia.
Pred storočím „nemecký Michel“ prešiel premenou. Na jednej karikatúre z roku 1913 vidieť odvážneho mladého Michela v námorníckej uniforme, ako stojí vedľa morského brehu a šikanuje „Johna Bulla“. O rok neskôr tento istý Michel s atletickou a mohutnou postavou metlou vymetá armády štátov Dohody, akoby boli iba prachom na dlážke. Po roku 1945 Michel len bezmocne sledoval, ako vyrástol Berlínsky múr a so slzami v očiach vítal jeho neskoršie zbúranie. Teraz sa kruh uzavrel návratom k Michelovi spred roka 1848. Ide o tú biedermeierovskú postavičku z úvodu, ponorenú do sebaľútosti z toho, že ju vydierajú ľstiví susedia.
V domácej politike to môže fungovať. V septembri to azda dokonca Merkelovej zabezpečí znovuzvolenie. Ale ako ekonomický program je to otrasné.
Niall Ferguson (1964)/
Britský ekonomický historik. Vyštudoval na Magdalen College v Oxforde. Prednáša na Harvarde a Stanforde. Je autorom viacerých kníh: Vzostup peňazí (Finančné dejiny sveta), Britské impérium, Colossus (Vzostup a pád amerického impéria), Nešťastná vojna, Virtuálne dejiny – historické alternatívy či dvojzväzkové dielo o bankárskej rodine Rothschildovcov. Fergusonove názory sa pravidelne objavujú ako komentáre v denníku Financial Times či v týždenníku Newsweek. Od roku 2007 radil ako konzultant londýnskemu investičnému fondu GLG Partners. Hoci je Brit, v roku 2008 počas kampane k americkým prezidentským voľbám radil Johnovi McCainovi a v roku 2012 podporil kandidatúru Mitta Romneyho. Je ženatý s holandskou političkou somálskeho pôvodu Ayaan Hirsi Ali.
Podľa nemeckých ekonómov ako Hans-Werner Sinn má kríza jednoduché vysvetlenie. Kým cnostný „nemecký Michel“ (ide o alegorickú postavu zosobňujúcu Nemcov, niečo ako americký „strýko Sam“ alebo britský John Bull – pozn. red.) bolestivo reformoval vlastný trh práce a držal pod kontrolou svoje jednotkové mzdové náklady, menej ohľaduplné periférne krajiny získali konkurencieschopnosť prostredníctvom hltania lacných eurových úverov. Keď kríza udrela, Európska centrálna banka a ďalšie európske agentúry hľadali spôsob ako zachrániť periférne krajiny na účet šetrného jadra – teda nášho cnostného „nemeckého Michela“.
.nemecký profit z eura
Takéto vysvetlenie je príťažlivé a populárne. Väčšina Nemcov súhlasí so Sinnom, keď hovorí, že „nová mena bola vytvorená ako zúčtovacia jednotka pre hospodársku výmenu, ktorá nebude mať žiadne dôsledky na blahobyt“. Zdieľajú s ním pohľad, že periférne krajiny potrebujú urobiť to, čo urobilo Nemecko po roku 2003 – teda znížiť cenovú úroveň a znovu získať konkurencieschopnosť prostredníctvom domácej deflácie.
No tento argument jednoducho nie je vierohodný. Prepisuje dejiny predstieraním, že projekt jednotnej meny nemal od začiatku fiškálne dôsledky. Podceňuje, koľko „Michel“ sám z existencie eura profitoval a o koľko by prišiel, keby sa eurozóna rozpadla. A je tu ešte jeden moment navyše. Tento argument odsudzuje južnú Európu na zdĺhavú hospodársku krízu, ktorá by v konečnom dôsledku mohla zničiť euro.
Lenže existuje aj alternatívna verzia voči tej, ktorú spomína Sinn. V deväťdesiatych rokoch mnohí vnímali nemecké hospodárstvo ako chorého muža Európy. Náklady zjednotenia Nemecka boli vyššie, než sa predpokladalo. Krajina mala medzi rokmi 1991 a 2001 každoročný deficit bežného účtu. Zavedenie spoločnej európskej meny tieto problémy vyriešilo. Bežný účet sa dostal do prebytku, ktorý vrcholil v roku 2007 so siedmimi percentami HDP. Deficity v ostatných krajinách eurozóny boli tak pravým opakom nemeckých prebytkov. Nemecké banky financovali tieto deficity nakupovaním dlhopisov periférnych krajín.
Kríza eurozóny nenastala preto, že južné štáty nedokázali zaviesť reformy trhu práce v nemeckom štýle. Išlo o transatlantickú bankovú krízu, ktorej neunikli ani nemecké banky. Reformy trhu práce by navyše nezmohli temer nič: nevyriešili by podstatné inštitucionálne problémy, ktoré spôsobili, že miera konkurencieschopnosti jednotlivých štátov eurozóny sa rozchádza.
Európa sa teraz nachádza v zúfalom neporiadku, ktorý sa nedá vyriešiť defláciou na jej periférii. Situácia na juhu je oveľa vážnejšia, než si väčšina ľudí v Nemecku uvedomuje. Hrubý dlh prekoná tento rok sto percent HDP v piatich štátoch. Od Írska po Cyprus sa odohrali drastické poklesy hrubého domáceho produktu na obyvateľa. Nezamestnanosť je hrozivo vysoká. Toto je toxická zmes, ktorá je politicky neudržateľná.
.sebaľútostiví Nemci
Čo možno robiť? Po prvé, musí vzniknúť skutočná banková únia, to znamená jednotný bankový dohľad, spoločný rezolučný mechanizmus pre banky a k tomu poistenie vkladov. Po druhé, istý stupeň fiškálnej integrácie je nevyhnutný, inak musia štáty na periférii jedného dňa zbankrotovať čiastočne alebo úplne. Je teda potrebný spoločný rozpočet eurozóny a európske dlhopisy už nemôžu byť ďalej tabu.
Európska menová únia vždy naznačovala istú mieru fiškálnej únie. Tí, ktorí podpísali Maastrichtskú dohodu, to mali vedieť – alebo to priamo vedeli, a mali to teda aj priznať. V dejinách totiž niet príkladu úspešnej menovej únie bez aspoň minimálnej fiškálnej integrácie.
No na oplátku sa musia udiať zmysluplné štrukturálne reformy vo všetkých krajinách eurozóny. Nemecká viera v princíp „quid pro quo“ (teda niečo za niečo) je vlastne celkom správna. Ilúziou bolo akurát, že také reformy prinesie fiškálny pakt – teda úsilie Merkelovej germanizovať perifériu. Je nielen americkou, ale aj nemeckou skúsenosťou, že federalizmus povedie k inštitucionálnemu zbližovaniu oveľa skôr než len jednoduchá konfederácia.
Pred storočím „nemecký Michel“ prešiel premenou. Na jednej karikatúre z roku 1913 vidieť odvážneho mladého Michela v námorníckej uniforme, ako stojí vedľa morského brehu a šikanuje „Johna Bulla“. O rok neskôr tento istý Michel s atletickou a mohutnou postavou metlou vymetá armády štátov Dohody, akoby boli iba prachom na dlážke. Po roku 1945 Michel len bezmocne sledoval, ako vyrástol Berlínsky múr a so slzami v očiach vítal jeho neskoršie zbúranie. Teraz sa kruh uzavrel návratom k Michelovi spred roka 1848. Ide o tú biedermeierovskú postavičku z úvodu, ponorenú do sebaľútosti z toho, že ju vydierajú ľstiví susedia.
V domácej politike to môže fungovať. V septembri to azda dokonca Merkelovej zabezpečí znovuzvolenie. Ale ako ekonomický program je to otrasné.
Niall Ferguson (1964)/
Britský ekonomický historik. Vyštudoval na Magdalen College v Oxforde. Prednáša na Harvarde a Stanforde. Je autorom viacerých kníh: Vzostup peňazí (Finančné dejiny sveta), Britské impérium, Colossus (Vzostup a pád amerického impéria), Nešťastná vojna, Virtuálne dejiny – historické alternatívy či dvojzväzkové dielo o bankárskej rodine Rothschildovcov. Fergusonove názory sa pravidelne objavujú ako komentáre v denníku Financial Times či v týždenníku Newsweek. Od roku 2007 radil ako konzultant londýnskemu investičnému fondu GLG Partners. Hoci je Brit, v roku 2008 počas kampane k americkým prezidentským voľbám radil Johnovi McCainovi a v roku 2012 podporil kandidatúru Mitta Romneyho. Je ženatý s holandskou političkou somálskeho pôvodu Ayaan Hirsi Ali.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.