Na ceste s Tomášom Bellom

Našinec sa však vždy vynájde, a tak púšťam naplno horúcu sprchu s nádejou, že sa izba aspoň troche vyhreje. Po piatich minútach teplota v izbe stale nezmenená, ale para sa konečne doplazí priamo k požiarnemu hlásiču, spustí sa poplach a susedia začnú zvedavo  vychádzať z izieb. Jediná prítomná zamestnankyňa hotela sa prvýkrát pýta, či som v izbe nefajčil. Druhýkrát sa pýta, či som si „naozaj istý“, že som v izbe nefajčil, ja stale trvám na tom, že som nefajčiar. Na tretíkrát pripustím, že možno by som predsa o tom niečo vedel. Ani nie po pol hodine sa podarí nájsť vypínač alarmu a všetci sa v pokoji rozchádzame späť do izieb loviť osamelú jednu paličku na wi-fi.
Londýn je jedným z najproblematickejších miest na ubytovanie, lebo prekypuje ponukou izieb za dvesto, tristo, štyristo libier za noc, a izieb za osemdesiat s veľkosťou ženskej postavy plus rezerva na ponožky, ale chýba rozumná stredná vrstva (ušetrím vám čas: skúste base2stay.com).
Na väčšine iných miest je dobrou radou držať sa niekde uprostred. Ak sa vám niekto snaží odniesť kufor do izby a na záchode stojí muž, ktorého jedinou úlohou je podať vám fairtrade bavlnený jednorazový uteráčik na ruky (Miami, Florida), tak asi platíte priveľa.
Ak je na nepriestrelnej prepážke oddeľujúcej vás od recepčnej v moteli nalepené upozornenie pre drogových dílerov, že ak zanechajú v izbe svoje pomôcky, bude to ohlásené polícii (Fallon, Nevada, 15 dolárov na noc), tak... no vlastne, máte to ako Disneyland pre fanúšikov Davida Lyncha, tak si nezabudnite spraviť fotku.