Olympiáda u nás je nezmysel
Dôležitejšie, ako hľadať dôvody, prečo na Slovensku zimnú olympiádu neorganizovať, je zodpovedať si na otázku pomerne základnú: Prečo ich tu organizovať? Aký to má zmysel?
Ako odpoveď sa najčastejšie uvádzajú dva dôvody: ekonomický a národno-romantický.
Vraj to pomôže miestnej ekonomike. Keďže olympijskí entuziasti zároveň hovoria, že na olympiádu sme takmer pripravení a že (najmä po tom, čo nateraz padla možnosť organizovania hokejového turnaja) veľa budovať netreba, je ten ekonomický význam skôr v symblickej rovine. Prakticky znamená rozšírenie cesty do Jasnej a predĺženie pár zjazdoviek. Jedno aj druhé je podľa mňa kontraproduktívne: do liptovského regiónu netreba nijako zvlášť lákať turistov. Najmä počas vrcholnej zimnej sezóny ich je tam akurát dosť. Nízke Tatry potrebujú všeličo, no rozširovanie ciest v Demänovskej doline určite nie. A to, že do Jasnej či na Štrbské Pleso príde na pár dní niekoľko profesionálnych lyžiarov a pár stoviek fanúšikov, nemožno z hľadiska ekonomiky brať príliš vážne. Ešte sa zvykne spomínať zvýšenie poolympijského turistického ruchu: milovníci hôr z celého sveta uvidia svahy Chopku a neubránia sa nutkavej potrebe okamžite tam vycestovať. O tom, ako to funguje, svedčí nával turistov v Lillehammeri či v zimnom Sarajeve.
Národno-romantický dôvod spočíva v „zviditeľnení” našej krajiny, v túžbe urobiť aj tu u nás niečo veľkolepé, krásne a pozitívne. Kolega, s ktorým vediem túto polemiku, spomínal, ako futbalový šampionát z tohto hľadiska pomohol Nemecku. Nuž, nie som si istý, či by, povedzme, tretie miesto slovenskej slalomárky a dvanáste miesto slovenského zjazdára prinieslo podobný efekt. Iste, keby Slovensko hralo finále olympijského hokejového turnaja, povedzme, v Liptovskom Mikuláši, tak to by bolo niečo. Teda: veľa ľudí by sa z toho tešilo. Ale tí istí sa budú tešiť, aj keď sa to udeje v Zakopanom.
Summa summarum: myslím si, že zimné olympijské hry nepomôžu krajine, v ktorej sa konajú. Naopak, stoja veľa peňazí jej daňových poplatníkov. Ak by tou krajinou bolo Slovensko, tak by s veľkou pravdepodobnosťou veľká časť tých peňazí skončila na účtoch vláde blízkych podnikateľov. Mimochodom, kto to tam prevádzkuje tie zjazdovky? A kto vlastní tie „olympijské” hotely?
Znamená to, že (zimné) olympijské hry by sa nemali konať nikdy a nikde? Určite nie! Mali by sa však konať tam, kde je prírodné prostredie, ktoré ich znesie (napríklad v niektorej z alpských krajín, či na miestach, ako sú Vancouver či Salt Lake City) a keďže medzi sponzorov patria miestni daňoví poplatníci, treba sa ich opýtať na to, či s takto minutými peniazmi súhlasia.
Spoluorganizovanie zimnej olympiády na Slovensku považujem za nezmyselný nápad, ktorého prípadná realizácia našej krajine možno veľmi neublíži, no určite jej nijako nepomôže.
.juraj Kušnierik
Slovenský komplex
Keď kolegovia Andrej Bán, Eva Čobejová a Jozef Majchrák priniesli v marci rozsiahly text v prospech poľsko-slovenskej zimnej olympiády v roku 2022, zniesla sa na nich a na .týždeň obrovská kritika. Naše „áno olympiáde“ nám vyčítali čitatelia, búrlivá diskusia ovládla aj redakčné kancelárie a chodby, kolegovia z iných médií nás na Facebooku vyhlasovali za bláznov alebo špekulovali, či si nás nekúpila J&T.
A teraz mučenícke priznanie: aj ja patrím k tej novinárskej periférii, ktorá pokladá poľsko-slovenskú kandidatúru na olympiádu 2022 za rozumnú. Naopak, v doterajšej debate som nezachytil argumenty, ktoré by vecne zdôvodnili, prečo malo Slovensko odmietnuť ponuku Poľska na spoluúčasť. Áno, zachytil som i celkom legitímne protiolympijské emócie, ako aj konštrukcie dovedené ad absurdum. Ale aké racionálne argumenty odôvodňujú apriórny odpor voči slovenskému čiastkovému príspevku k olympiáde? Z pohľadu Poliakov je argumentov viacej: na jednej strane vytúžená olympijská sláva a radosť zo športu, na druhej strane olovená guľa v podobe curlingovej haly či bobových a sánkarských dráh, ktoré po olympiáde nebudú mať zmysel. Ale Slováci? Tí by si zlízli najmä smotanu: olympijská sláva by nás vyšla lacno, ekologických námietok niet, keďže v Jasnej sú potrebné iba minimálne úpravy zjazdoviek (napokon, čoskoro tu budú lyžiarske Majstrovstvá sveta juniorov). Niekoľkokilometrová cesta z Liptovského Mikuláša do Jasnej potrebuje rozšírenie a opravu bez ohľadu na olympiádu. A keby nám ešte náhodou v budúcnosti priklepli hokej, postaviť (či nanovo zrekonštruovať) dva štadióny nie je v krajine posadnutej pukom žiadna megalománia.
Postoje mnohých odporcov olympiády nevypovedajú ani tak o zmysluplnosti olympiády, ale najmä o pocitoch, s ktorými žijeme na Slovensku.
Po prvé, zdá sa mi, že sme uhranutí Ficom. Ak ste za olympiádu, stretnete sa so zdesením, že podporujete „Ficov projekt“. Chceme mať aj k jednotlivým úsekom diaľnic citový vzťah podľa toho, či boli postavené za Dzurindu, Fica či Radičovej?
Po druhé, zdá sa mi, že sme mentálne uviazli v neútešnom svete „goríl“. Všetko navôkol riadia oni, teraz si vymysleli olympiádu. Aj veľmi rozumní ľudia sa ma pýtali, či ten marcový text troch kolegov s nesporným novinárskym krédom zaplatila J&T. Neurazil som sa iba preto, lebo viem, že tí ľudia to nemysleli zle.
Po tretie, nad týmto všetkým tróni slovenský komplex: nevidíme sa ako normálnu európsku krajinu (s mnohými chybami), ale tako temer banánovú republiku, ktorá nie je schopná usporiadať ani jednu olympijskú disciplínu. Ako krajinu, v ktorej je utrpenie žiť a jediným pôžitkom na všetko nadávať.
Preto sa mi zdá, že táto sebatrýznivá psychológia, ktorou je zamorený verejný priestor, sa stáva najvážnejším slovenským problémom.
.martin Hanus
Dôležitejšie, ako hľadať dôvody, prečo na Slovensku zimnú olympiádu neorganizovať, je zodpovedať si na otázku pomerne základnú: Prečo ich tu organizovať? Aký to má zmysel?
Ako odpoveď sa najčastejšie uvádzajú dva dôvody: ekonomický a národno-romantický.
Vraj to pomôže miestnej ekonomike. Keďže olympijskí entuziasti zároveň hovoria, že na olympiádu sme takmer pripravení a že (najmä po tom, čo nateraz padla možnosť organizovania hokejového turnaja) veľa budovať netreba, je ten ekonomický význam skôr v symblickej rovine. Prakticky znamená rozšírenie cesty do Jasnej a predĺženie pár zjazdoviek. Jedno aj druhé je podľa mňa kontraproduktívne: do liptovského regiónu netreba nijako zvlášť lákať turistov. Najmä počas vrcholnej zimnej sezóny ich je tam akurát dosť. Nízke Tatry potrebujú všeličo, no rozširovanie ciest v Demänovskej doline určite nie. A to, že do Jasnej či na Štrbské Pleso príde na pár dní niekoľko profesionálnych lyžiarov a pár stoviek fanúšikov, nemožno z hľadiska ekonomiky brať príliš vážne. Ešte sa zvykne spomínať zvýšenie poolympijského turistického ruchu: milovníci hôr z celého sveta uvidia svahy Chopku a neubránia sa nutkavej potrebe okamžite tam vycestovať. O tom, ako to funguje, svedčí nával turistov v Lillehammeri či v zimnom Sarajeve.
Národno-romantický dôvod spočíva v „zviditeľnení” našej krajiny, v túžbe urobiť aj tu u nás niečo veľkolepé, krásne a pozitívne. Kolega, s ktorým vediem túto polemiku, spomínal, ako futbalový šampionát z tohto hľadiska pomohol Nemecku. Nuž, nie som si istý, či by, povedzme, tretie miesto slovenskej slalomárky a dvanáste miesto slovenského zjazdára prinieslo podobný efekt. Iste, keby Slovensko hralo finále olympijského hokejového turnaja, povedzme, v Liptovskom Mikuláši, tak to by bolo niečo. Teda: veľa ľudí by sa z toho tešilo. Ale tí istí sa budú tešiť, aj keď sa to udeje v Zakopanom.
Summa summarum: myslím si, že zimné olympijské hry nepomôžu krajine, v ktorej sa konajú. Naopak, stoja veľa peňazí jej daňových poplatníkov. Ak by tou krajinou bolo Slovensko, tak by s veľkou pravdepodobnosťou veľká časť tých peňazí skončila na účtoch vláde blízkych podnikateľov. Mimochodom, kto to tam prevádzkuje tie zjazdovky? A kto vlastní tie „olympijské” hotely?
Znamená to, že (zimné) olympijské hry by sa nemali konať nikdy a nikde? Určite nie! Mali by sa však konať tam, kde je prírodné prostredie, ktoré ich znesie (napríklad v niektorej z alpských krajín, či na miestach, ako sú Vancouver či Salt Lake City) a keďže medzi sponzorov patria miestni daňoví poplatníci, treba sa ich opýtať na to, či s takto minutými peniazmi súhlasia.
Spoluorganizovanie zimnej olympiády na Slovensku považujem za nezmyselný nápad, ktorého prípadná realizácia našej krajine možno veľmi neublíži, no určite jej nijako nepomôže.
.juraj Kušnierik
Slovenský komplex
Keď kolegovia Andrej Bán, Eva Čobejová a Jozef Majchrák priniesli v marci rozsiahly text v prospech poľsko-slovenskej zimnej olympiády v roku 2022, zniesla sa na nich a na .týždeň obrovská kritika. Naše „áno olympiáde“ nám vyčítali čitatelia, búrlivá diskusia ovládla aj redakčné kancelárie a chodby, kolegovia z iných médií nás na Facebooku vyhlasovali za bláznov alebo špekulovali, či si nás nekúpila J&T.
A teraz mučenícke priznanie: aj ja patrím k tej novinárskej periférii, ktorá pokladá poľsko-slovenskú kandidatúru na olympiádu 2022 za rozumnú. Naopak, v doterajšej debate som nezachytil argumenty, ktoré by vecne zdôvodnili, prečo malo Slovensko odmietnuť ponuku Poľska na spoluúčasť. Áno, zachytil som i celkom legitímne protiolympijské emócie, ako aj konštrukcie dovedené ad absurdum. Ale aké racionálne argumenty odôvodňujú apriórny odpor voči slovenskému čiastkovému príspevku k olympiáde? Z pohľadu Poliakov je argumentov viacej: na jednej strane vytúžená olympijská sláva a radosť zo športu, na druhej strane olovená guľa v podobe curlingovej haly či bobových a sánkarských dráh, ktoré po olympiáde nebudú mať zmysel. Ale Slováci? Tí by si zlízli najmä smotanu: olympijská sláva by nás vyšla lacno, ekologických námietok niet, keďže v Jasnej sú potrebné iba minimálne úpravy zjazdoviek (napokon, čoskoro tu budú lyžiarske Majstrovstvá sveta juniorov). Niekoľkokilometrová cesta z Liptovského Mikuláša do Jasnej potrebuje rozšírenie a opravu bez ohľadu na olympiádu. A keby nám ešte náhodou v budúcnosti priklepli hokej, postaviť (či nanovo zrekonštruovať) dva štadióny nie je v krajine posadnutej pukom žiadna megalománia.
Postoje mnohých odporcov olympiády nevypovedajú ani tak o zmysluplnosti olympiády, ale najmä o pocitoch, s ktorými žijeme na Slovensku.
Po prvé, zdá sa mi, že sme uhranutí Ficom. Ak ste za olympiádu, stretnete sa so zdesením, že podporujete „Ficov projekt“. Chceme mať aj k jednotlivým úsekom diaľnic citový vzťah podľa toho, či boli postavené za Dzurindu, Fica či Radičovej?
Po druhé, zdá sa mi, že sme mentálne uviazli v neútešnom svete „goríl“. Všetko navôkol riadia oni, teraz si vymysleli olympiádu. Aj veľmi rozumní ľudia sa ma pýtali, či ten marcový text troch kolegov s nesporným novinárskym krédom zaplatila J&T. Neurazil som sa iba preto, lebo viem, že tí ľudia to nemysleli zle.
Po tretie, nad týmto všetkým tróni slovenský komplex: nevidíme sa ako normálnu európsku krajinu (s mnohými chybami), ale tako temer banánovú republiku, ktorá nie je schopná usporiadať ani jednu olympijskú disciplínu. Ako krajinu, v ktorej je utrpenie žiť a jediným pôžitkom na všetko nadávať.
Preto sa mi zdá, že táto sebatrýznivá psychológia, ktorou je zamorený verejný priestor, sa stáva najvážnejším slovenským problémom.
.martin Hanus
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.