.na bočnej stene bytovky, ktorá tvorí „východnú časť“ námestia sú zatiaľ, iba provizórne, klincami pripevnené ceduľky z papierového kartónu. Je na nich rukou napísaný fonetický názov námestia v troch jazykoch – po slovensky, po rómsky aj po anglicky. Vedľa je ďalší kartón so šípkou, ktorá ukazuje smer Sheffield 2 250 km. Onedlho už časť steny bytovky vymaľujú nabielo, aby tam mohli premietať filmy. A výtvarník Fero Guldan sľúbil, že tam čosi pekné namaľuje.
.spišskí Briti
Osada vôbec pripomína akési zvláštne územie Spojeného kráľovstva. Uvidíte tam autá s volantom napravo a s britskými poznávacími značkami. Mladí väčšinou hovoria plynule po anglicky. Absurdné? Vôbec nie. Bystrany majú 3 250 obyvateľov, z toho asi
2 500 Rómov. Z nich až takmer tisíc pracuje v Sheffielde. „Nerómov je tam už tak málo, že majú tendenciu odtiaľ odchádzať, pričom Rómovia od nich vykupujú domy. Perspektíva je, že to bude čisto rómska obec,“ myslí si bývalý splnomocnenec vlády pre rómske komunity (pozri rozhovor) Miroslav Pollák. Po odchode z úradu s kolegami z mimovládky Úsvit rozbehol v Bystranoch sériu projektov na zlepšenie situácie Rómov, ale aj ich spolužitia s nerómskou minoritou. Takmer bezproblémového, treba dodať. V Bystranoch je už tretie funkčné obdobie starosta Róm a až na jedného sú rómski aj všetci poslanci obecného zastupiteľstva.
A pritom kedysi to bola výrazne problémová obec. Každý, kto prichádzal po kopčeku smerom od Levoče, si musel všimnúť chatrče ako kdesi v slume chudobného juhu. Dnes sa vám naskytne radikálne iný obraz: chatrče vystriedali veľké murované domy s farebne zladenými červenými strechami z kvalitnej krytiny. Pochopiteľne, bez odborného zásahu architekta či nebodaj urbanistu. Len tak, intuitívne. Na otázku, či sa dá kultivácia osady a jej obyvateľov pripísať ich britskej skúsenosti, Pollák odpovedá: „Jednoznačne. Veľké zmeny sa dejú zdola, zhora iba ťažko, sám som to videl ako splnomocnenec. Bystrianski Rómovia našetrené peniaze investovali v prvom rade do skvalitnenia bývania. Mali sme pri stavbe námestia mladých Rómov, ktorí v živote nemali v ruke lopatu. A nevedeli nič, iba pozerali. Naučili sa, potom aj murovali tribúnku.“
.na námestí
Je pravé poludnie. Deti sa bicyklujú pomedzi záhony s kvetinami a obchádzajú obrovské kamene, ktoré by mali slúžiť ako ochrana pred vjazdom áut. Alebo len tak v sparnej horúčave spoločne s rodičmi odpočívajú v tieni pod drevenou strieškou, ktorá zastrešuje tri rady vyvýšeného sedenia s drevenými lavičkami. Samotnú plochu námestia pokrýva kamenná dlažba a štrk. Pri stene bytovky postavili drevené pódium. Bude slúžiť na koncerty, ale aj na iné akcie.
Obyvatelia osady si svoje Šefildské námestie rýchlo osvojili. Stalo sa prirodzeným centrom komunity. Takmer každý deň tu prichádzajú kazatelia troch cirkevných spoločenstiev – Apoštolskej cirkvi, Maranathy a katolíckeho spoločenstva Ámos. Posledne menovaní sú najmenej početní, zato ale býva každú nedeľu v kostole v obci rómska omša. Kazatelia rozkladajú zvukové aparatúry, aby na ceste k Bohu oslovili Rómov im najvlastnejším spôsobom. Teda hudbou, piesňami a potom aj čítaním z Biblie. Hovoria bizarnou zmesou rómčiny a slovenčiny, kde za slová v slovenčine, pre ktoré ich jazyk nemá označenie, stačí iba doplniť koncovku „is“ alebo „os“. Televízor sa povie televizoris, kresťania kresťanos. Dievčatá sem večer čo večer vozia na z opačného konca osady v kanistroch na fúrikoch vodu, aby zaliali slnkom spaľované kvietky. Financie na stavbu námestia, ako aj metodickú pomoc poskytli mimovládky a iní donori, projekty banskobystrická nadácia Ekopolis. Samotnej stavbe sa venovalo šesť týždňov 42 obyvateľov osady. Tí sú inak bez práce.
„Chceme sa dostať na lepšiu úroveň. Predtým tu boli smeti, výkaly a potkany. Dnes je to pekne čisté. Časom tu chceme ešte dobudovať detské ihrisko. A, samozrejme, ohnisko na opekanie, kde sa budeme po večeroch stretávať,“ hovorí nám mladý Róm, koordinátor prác pri stavbe námestia Ondrej Žiga.
.už len jeden feťák
Aj Žiga žil rok a pol v Sheffielde. Pracoval v pekárni, robil nočné zmeny. Hovorí, že miestni Rómovia robia v Anglicku najmä pomocné práce v reštauráciách, v nemocniciach, ale niektorí z nich pracujú aj za pásom vo fabrikách. Rozpráva aj, ako sa to celé začalo. Najskôr odišli z Bystrian do Sheffieldu tri rodiny. Dlho sa trápili, nemali kde bývať a nedarilo sa im nájsť si robotu. Potom vraj stretli „černocha“, ktorý im pomohol a dohodil im prácu v jednej reštaurácii. Najskôr robili len hrubé pomocné práce, neskôr však niektorí z nich „povýšili“ na čašníkov. O rok sa vrátili do Bystrian na autách a vo vreckách im šušťali peniaze. Netreba sa čudovať, že zlákali aj ďalších spoluobčanov, ktorí za nimi začali do Anglicka po desiatkach odchádzať. Fungovalo to tak, že jeden deň zazvonil v Bystranoch telefón a oznámil, máme pre teba robotu – a na druhý deň sa už cestovalo. Zarobené peniaze investovali miestni Rómovia najmä do opravy domov, a tak sa mnohé drevené koliby časom zmenili na murované domčeky. Zmenil sa aj život v osade. „ Ľudia sa naučili žiť inak, menej sa bijú a hádajú,“ hovorí Žiga, ktorý v osade pracuje aj ako sociálny pracovník. Kedysi tu vraj bolo päť- šesť feťákov, a teraz iba jeden. Pomaly sa z osady vytratila aj úžera. „Kedysi bola práve ona najväčší sociálny problém, dnes však už to tak nie je. To, čo musím teraz najčastejšie riešiť, sú exekúcie. Niektorí ľudia si pred rokmi pokupovali mnohé veci na splátky, neplatili, a teraz majú na krku exekútorov. Pomáham im s komunikáciou s nimi, riešime splátkové kalendáre,“ opisuje Žiga svoju prácu.
.pakistanec Charlie
Na slávnostné otvorenie námestia predminulý piatok prišiel aj drobnejší chudý muž tmavej pleti. Od ostatných sa výzorom a farbou pleti odlišuje iba mierne. Sedemdesiatosemročného Hassana Alího tu každý pozná pod prezývkou Charlie. A nepovedia mu inak ako Pakistanec. Pritom Charlie žil donedávna v Londýne, kde – ako tvrdí – vlastní deväť bytov, ktoré prenajíma. Okrem toho dostáva britský dôchodok, takže si nežije zle. Slovensko si vybral ako pokojné miesto na dožitie. Najprv si chcel kúpiť dom v Spišskom Hrhove, no majiteľ bol podvodník a obral ho o peniaze. Charlie pritom prešiel celú Európu, od Francúzska po Turecko. Bol aj autom v Indii, v Nepále, na Strednom východe. Navštívil aj Kanadu a Spojené štáty, tam je to ale na jeho vkus „príliš civilizované“. Nuž a v Anglicku je podľa jeho slov príšerné počasie.
Dnes Charlie obýva časť rodinného domu pri hlavnej ceste v centre Bystrian. Má troch zlostných psíkov, takže Ondrej Žiga na neho pre istotu kričí cez plot: „Charlie! Charlie!“ Domáci prichádza po štvrťhodinke, sadne si na plot a ochotne sa dá s nami do reči. „Prečo mi tu hovoria Pakistanec? Neviem, sú to ignoranti! Nepoznajú históriu a zemepis,“ smeje sa. Po slovensky ani po rómsky sa zatiaľ nenaučil, nepotrebuje to. Hovorí po indicky, oni po rómsky a rozumejú si. Miestnym sa ani nemožno čudovať, že nepoznajú jeho komplikovaný rodokmeň. Charlieho starý otec bol Ind, narodil sa v Bombaji ešte za vlády Britov. Jeho otec sa potom rozhodol odísť do Etiópie, ktorá bola takisto pod britskou správou. Tam sa oženil s africkou ženou. Tá mala spolovice turecký pôvod, jej otec bol vojak. V roku 1937 Mussolini dobyl Etiópiu, Charlieho otec v tých časoch pracoval na britskom konzuláte, istý čas aj v kráľovskom letectve RAF. Ušiel pred Talianmi do Jemenu. Aj so sedemročným Charliem a jeho ďalšími tromi bratmi. Potom sa všetci presťahovali do Anglicka, odkiaľ Charlie pred piatimi rokmi presídlil do Bystrian. Má dvoch synov a jednu dcéru. Jeden žije v Londýne, druhý v Sheffielde, dcéra v Manchestri. Globálny svet, čo poviete?
.mladé sovy
Dvanásť mladých ľudí z bystrianskej osady sa popri práci na námestí rozhodlo založiť aj združenie Mladé sovy. Ako vysvetľujú dve z jeho zakladateliek Ivana Šándorová a Lýdia Žigová, sovy preto, že tento vták je znázornený aj na obecnom erbe. Obidvom svietia oči zanietením, keď rozprávajú o tom, čo by ich združenie chcelo v osade zlepšiť. Park s lavičkami je v ich plánoch iba jeden z tých menších projektov.
Veľké plány má aj Etela Szorátiová, ktorá mala s obcou kontrakt na vypracovanie projektu na získanie peňazí, potrebných na rozšírenie základnej školy. V Bystranoch sa jej zapáčilo, miestnej samospráve začala radiť aj iných veciach a zapojila sa aj do ďalších projektov. Obec sa v tých časoch borila s veľkým problémom. Ešte za predchádzajúceho starostu získala štátnu dotáciu na vybudovanie kanalizácie. Pri jej budovaní však porušila podmienky projektu a musela peniaze vrátiť a doplatiť aj penále. Okrem toho tiež nemohla až do vyrovnania pohľadávky čerpať peniaze z európskych fondov. Szorátiová naznačí, že pri riešení tohto problému narazila aj na mnohé čudné veci, ale keďže nemá dôkazy, nechce o nich podrobnejšie hovoriť. To všetko je však pre ňu už minulosť. Jej aktuálnou výzvou je vybudovať v obci sociálny podnik, ktorý by za peniaze z eurofondov na dva roky zamestnal niektorých miestnych Rómov. Tí by obci dodávali služby ako kosenie a iné drobné práce, ktoré si teraz musí objednávať. Na našu otázku, aká bude životaschopnosť takéhoto projektu a či nehrozí, že keď európske peniaze jedného dňa skončia, celý sociálny podnik sa rozsype, Szorátiová pripustí, že takéto riziko existuje, ale ona sa ho vraj nebojí. „Verím, že obec aj potom od toho neustúpi a bude to platiť ona. Počas tých dvoch rokov sa bude dvakrát schvaľovať rozpočet obce, budeme sa preto snažiť, aby sa v ňom postupne vytvoril priestor aj pre túto aktivitu,“ vysvetľuje Szorátiová.
Do Bystrian sa určie oplatí prísť o nejaký rok, dva opäť pozrieť. Práca v Sheffielde už v živote miestnych Rómov niečo zmenila. Zaujímavé bude sledovať aké zmeny prinesie Šefildské námestie a entuziazmus, ktorý okolo neho v miestnej komunite vznikol. Či sa naštartovalo niečo trvalé, alebo išlo len o chvíľkové vzplanutie.
.spišskí Briti
Osada vôbec pripomína akési zvláštne územie Spojeného kráľovstva. Uvidíte tam autá s volantom napravo a s britskými poznávacími značkami. Mladí väčšinou hovoria plynule po anglicky. Absurdné? Vôbec nie. Bystrany majú 3 250 obyvateľov, z toho asi
2 500 Rómov. Z nich až takmer tisíc pracuje v Sheffielde. „Nerómov je tam už tak málo, že majú tendenciu odtiaľ odchádzať, pričom Rómovia od nich vykupujú domy. Perspektíva je, že to bude čisto rómska obec,“ myslí si bývalý splnomocnenec vlády pre rómske komunity (pozri rozhovor) Miroslav Pollák. Po odchode z úradu s kolegami z mimovládky Úsvit rozbehol v Bystranoch sériu projektov na zlepšenie situácie Rómov, ale aj ich spolužitia s nerómskou minoritou. Takmer bezproblémového, treba dodať. V Bystranoch je už tretie funkčné obdobie starosta Róm a až na jedného sú rómski aj všetci poslanci obecného zastupiteľstva.
A pritom kedysi to bola výrazne problémová obec. Každý, kto prichádzal po kopčeku smerom od Levoče, si musel všimnúť chatrče ako kdesi v slume chudobného juhu. Dnes sa vám naskytne radikálne iný obraz: chatrče vystriedali veľké murované domy s farebne zladenými červenými strechami z kvalitnej krytiny. Pochopiteľne, bez odborného zásahu architekta či nebodaj urbanistu. Len tak, intuitívne. Na otázku, či sa dá kultivácia osady a jej obyvateľov pripísať ich britskej skúsenosti, Pollák odpovedá: „Jednoznačne. Veľké zmeny sa dejú zdola, zhora iba ťažko, sám som to videl ako splnomocnenec. Bystrianski Rómovia našetrené peniaze investovali v prvom rade do skvalitnenia bývania. Mali sme pri stavbe námestia mladých Rómov, ktorí v živote nemali v ruke lopatu. A nevedeli nič, iba pozerali. Naučili sa, potom aj murovali tribúnku.“
.na námestí
Je pravé poludnie. Deti sa bicyklujú pomedzi záhony s kvetinami a obchádzajú obrovské kamene, ktoré by mali slúžiť ako ochrana pred vjazdom áut. Alebo len tak v sparnej horúčave spoločne s rodičmi odpočívajú v tieni pod drevenou strieškou, ktorá zastrešuje tri rady vyvýšeného sedenia s drevenými lavičkami. Samotnú plochu námestia pokrýva kamenná dlažba a štrk. Pri stene bytovky postavili drevené pódium. Bude slúžiť na koncerty, ale aj na iné akcie.
Obyvatelia osady si svoje Šefildské námestie rýchlo osvojili. Stalo sa prirodzeným centrom komunity. Takmer každý deň tu prichádzajú kazatelia troch cirkevných spoločenstiev – Apoštolskej cirkvi, Maranathy a katolíckeho spoločenstva Ámos. Posledne menovaní sú najmenej početní, zato ale býva každú nedeľu v kostole v obci rómska omša. Kazatelia rozkladajú zvukové aparatúry, aby na ceste k Bohu oslovili Rómov im najvlastnejším spôsobom. Teda hudbou, piesňami a potom aj čítaním z Biblie. Hovoria bizarnou zmesou rómčiny a slovenčiny, kde za slová v slovenčine, pre ktoré ich jazyk nemá označenie, stačí iba doplniť koncovku „is“ alebo „os“. Televízor sa povie televizoris, kresťania kresťanos. Dievčatá sem večer čo večer vozia na z opačného konca osady v kanistroch na fúrikoch vodu, aby zaliali slnkom spaľované kvietky. Financie na stavbu námestia, ako aj metodickú pomoc poskytli mimovládky a iní donori, projekty banskobystrická nadácia Ekopolis. Samotnej stavbe sa venovalo šesť týždňov 42 obyvateľov osady. Tí sú inak bez práce.
„Chceme sa dostať na lepšiu úroveň. Predtým tu boli smeti, výkaly a potkany. Dnes je to pekne čisté. Časom tu chceme ešte dobudovať detské ihrisko. A, samozrejme, ohnisko na opekanie, kde sa budeme po večeroch stretávať,“ hovorí nám mladý Róm, koordinátor prác pri stavbe námestia Ondrej Žiga.
.už len jeden feťák
Aj Žiga žil rok a pol v Sheffielde. Pracoval v pekárni, robil nočné zmeny. Hovorí, že miestni Rómovia robia v Anglicku najmä pomocné práce v reštauráciách, v nemocniciach, ale niektorí z nich pracujú aj za pásom vo fabrikách. Rozpráva aj, ako sa to celé začalo. Najskôr odišli z Bystrian do Sheffieldu tri rodiny. Dlho sa trápili, nemali kde bývať a nedarilo sa im nájsť si robotu. Potom vraj stretli „černocha“, ktorý im pomohol a dohodil im prácu v jednej reštaurácii. Najskôr robili len hrubé pomocné práce, neskôr však niektorí z nich „povýšili“ na čašníkov. O rok sa vrátili do Bystrian na autách a vo vreckách im šušťali peniaze. Netreba sa čudovať, že zlákali aj ďalších spoluobčanov, ktorí za nimi začali do Anglicka po desiatkach odchádzať. Fungovalo to tak, že jeden deň zazvonil v Bystranoch telefón a oznámil, máme pre teba robotu – a na druhý deň sa už cestovalo. Zarobené peniaze investovali miestni Rómovia najmä do opravy domov, a tak sa mnohé drevené koliby časom zmenili na murované domčeky. Zmenil sa aj život v osade. „ Ľudia sa naučili žiť inak, menej sa bijú a hádajú,“ hovorí Žiga, ktorý v osade pracuje aj ako sociálny pracovník. Kedysi tu vraj bolo päť- šesť feťákov, a teraz iba jeden. Pomaly sa z osady vytratila aj úžera. „Kedysi bola práve ona najväčší sociálny problém, dnes však už to tak nie je. To, čo musím teraz najčastejšie riešiť, sú exekúcie. Niektorí ľudia si pred rokmi pokupovali mnohé veci na splátky, neplatili, a teraz majú na krku exekútorov. Pomáham im s komunikáciou s nimi, riešime splátkové kalendáre,“ opisuje Žiga svoju prácu.
.pakistanec Charlie
Na slávnostné otvorenie námestia predminulý piatok prišiel aj drobnejší chudý muž tmavej pleti. Od ostatných sa výzorom a farbou pleti odlišuje iba mierne. Sedemdesiatosemročného Hassana Alího tu každý pozná pod prezývkou Charlie. A nepovedia mu inak ako Pakistanec. Pritom Charlie žil donedávna v Londýne, kde – ako tvrdí – vlastní deväť bytov, ktoré prenajíma. Okrem toho dostáva britský dôchodok, takže si nežije zle. Slovensko si vybral ako pokojné miesto na dožitie. Najprv si chcel kúpiť dom v Spišskom Hrhove, no majiteľ bol podvodník a obral ho o peniaze. Charlie pritom prešiel celú Európu, od Francúzska po Turecko. Bol aj autom v Indii, v Nepále, na Strednom východe. Navštívil aj Kanadu a Spojené štáty, tam je to ale na jeho vkus „príliš civilizované“. Nuž a v Anglicku je podľa jeho slov príšerné počasie.
Dnes Charlie obýva časť rodinného domu pri hlavnej ceste v centre Bystrian. Má troch zlostných psíkov, takže Ondrej Žiga na neho pre istotu kričí cez plot: „Charlie! Charlie!“ Domáci prichádza po štvrťhodinke, sadne si na plot a ochotne sa dá s nami do reči. „Prečo mi tu hovoria Pakistanec? Neviem, sú to ignoranti! Nepoznajú históriu a zemepis,“ smeje sa. Po slovensky ani po rómsky sa zatiaľ nenaučil, nepotrebuje to. Hovorí po indicky, oni po rómsky a rozumejú si. Miestnym sa ani nemožno čudovať, že nepoznajú jeho komplikovaný rodokmeň. Charlieho starý otec bol Ind, narodil sa v Bombaji ešte za vlády Britov. Jeho otec sa potom rozhodol odísť do Etiópie, ktorá bola takisto pod britskou správou. Tam sa oženil s africkou ženou. Tá mala spolovice turecký pôvod, jej otec bol vojak. V roku 1937 Mussolini dobyl Etiópiu, Charlieho otec v tých časoch pracoval na britskom konzuláte, istý čas aj v kráľovskom letectve RAF. Ušiel pred Talianmi do Jemenu. Aj so sedemročným Charliem a jeho ďalšími tromi bratmi. Potom sa všetci presťahovali do Anglicka, odkiaľ Charlie pred piatimi rokmi presídlil do Bystrian. Má dvoch synov a jednu dcéru. Jeden žije v Londýne, druhý v Sheffielde, dcéra v Manchestri. Globálny svet, čo poviete?
.mladé sovy
Dvanásť mladých ľudí z bystrianskej osady sa popri práci na námestí rozhodlo založiť aj združenie Mladé sovy. Ako vysvetľujú dve z jeho zakladateliek Ivana Šándorová a Lýdia Žigová, sovy preto, že tento vták je znázornený aj na obecnom erbe. Obidvom svietia oči zanietením, keď rozprávajú o tom, čo by ich združenie chcelo v osade zlepšiť. Park s lavičkami je v ich plánoch iba jeden z tých menších projektov.
Veľké plány má aj Etela Szorátiová, ktorá mala s obcou kontrakt na vypracovanie projektu na získanie peňazí, potrebných na rozšírenie základnej školy. V Bystranoch sa jej zapáčilo, miestnej samospráve začala radiť aj iných veciach a zapojila sa aj do ďalších projektov. Obec sa v tých časoch borila s veľkým problémom. Ešte za predchádzajúceho starostu získala štátnu dotáciu na vybudovanie kanalizácie. Pri jej budovaní však porušila podmienky projektu a musela peniaze vrátiť a doplatiť aj penále. Okrem toho tiež nemohla až do vyrovnania pohľadávky čerpať peniaze z európskych fondov. Szorátiová naznačí, že pri riešení tohto problému narazila aj na mnohé čudné veci, ale keďže nemá dôkazy, nechce o nich podrobnejšie hovoriť. To všetko je však pre ňu už minulosť. Jej aktuálnou výzvou je vybudovať v obci sociálny podnik, ktorý by za peniaze z eurofondov na dva roky zamestnal niektorých miestnych Rómov. Tí by obci dodávali služby ako kosenie a iné drobné práce, ktoré si teraz musí objednávať. Na našu otázku, aká bude životaschopnosť takéhoto projektu a či nehrozí, že keď európske peniaze jedného dňa skončia, celý sociálny podnik sa rozsype, Szorátiová pripustí, že takéto riziko existuje, ale ona sa ho vraj nebojí. „Verím, že obec aj potom od toho neustúpi a bude to platiť ona. Počas tých dvoch rokov sa bude dvakrát schvaľovať rozpočet obce, budeme sa preto snažiť, aby sa v ňom postupne vytvoril priestor aj pre túto aktivitu,“ vysvetľuje Szorátiová.
Do Bystrian sa určie oplatí prísť o nejaký rok, dva opäť pozrieť. Práca v Sheffielde už v živote miestnych Rómov niečo zmenila. Zaujímavé bude sledovať aké zmeny prinesie Šefildské námestie a entuziazmus, ktorý okolo neho v miestnej komunite vznikol. Či sa naštartovalo niečo trvalé, alebo išlo len o chvíľkové vzplanutie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.