Do Bratislavy prišiel kvôli stavbe najvyšších slovenských budov. Stavia na všetkých kontinentoch, ale tvrdí, že stavba musí odrážať kultúru krajiny. Sláva ho nemotivuje, pretože ju už má. Španielsky architekt Ricardo Bofill.
.za akých okolností ste sa zoznámili so Slovenskom?
Prvýkrát som tu bol ako turista počas cesty po strednej Európe pred asi 25 rokmi. Odporúčal mi to môj otec, ktorý bol veľmi zvedavý a veľmi rád objavoval svet. Až neskôr som sem prišiel ako architekt.
.zmenilo sa tu niečo?
Je to iná krajina, plná zmien vo všetkých oblastiach... Relatívne mladá krajina, ktorá sa nachádza v novej situácii, sa mení tým, že vstupuje do Európy... Zlom medzi „starým“ a „novým“ Slovenskom je zjavný. To vidno vo všetkom, aj v architektúre. Hovorili sme o tom aj na fakulte architektúry. Profesori možno ešte patria k staršej škole, ale študenti zvedavo hľadajú. Hoci je to malá krajina, ale možno práve preto má dobré podmienky a v tomto momente má aj veľkú vitalitu.
.je nejaké miesto na území bývalého Československa, ktoré vás zaujalo svojou architektúrou?
Zaujala ma Praha i Bratislava, centrá oboch týchto miest. Po istom období akejsi pasivity začínajú byť architekti aktívni. Bratislava zatiaľ nemá vlastnú architektonickú víziu ani architektonické myslenie. Ale určite to prichádza.
.prečo ste prijali ponuku investora a prišli do Bratislavy?
Dostal som ponuku, ktorá ma veľmi zaujala a tiež preto, že vzťahy s investorom sú korektné a vhodné na prácu. Takže som rád, že tu môžem robiť.
.je pre vás zaujímavé skúmať, kto je tým investorom? Čo je to za firma, s ktorou spolupracujete?
Robím to čím ďalej, tým viac.
.tá otázka smeruje k tomu, do akej miery sú pre vás želania investora určujúce a do akej miery si zachovávate autonómiu?
Vo všeobecnosti sa dá povedať, že developeri chcú architektovo meno. Je to pre nich značka, podobne ako oblek od Armaniho. Keď developer disponuje tou značkou, bude mať väčší vplyv. Architekti si uvedomujú, že ide o takýto vzťah. Raz sú tie vzťahy priateľské, inokedy vojnové. To závisí od kultúrnej úrovne oboch strán.
.váš slovenský developer má povesť finančného žraloka. Viete o tom?
Ľudia, ktorí robia obchody, sú takí všeobecne. A nielen v realitách. Sú to lovci, zameraní na peniaze. Ale v takom svete žijeme. Je to vojnový svet, ako ho charakterizoval Lao´c.
.majú developeri z rôznych častí sveta niečo spoločné?
Nielen developeri, ale všetci podnikatelia. Celý svet je o súťaži. Najväčšia divočina je v Brazílii, Číne... Je to pochopiteľné, pretože ľudia, ktorí nebojujú, prehrávajú. Mimochodom, poznám len veľmi málo developerských spoločností, ktoré prežili 50 rokov.
.spomínali ste otca. Z akej rodiny pochádzate?
Otec bol Španiel, mama Talianka, boli sme katalánska, veľmi liberálna rodina. Pred nástupom Francisca Franka patrila k republikánom. V našej rodine sa často vyskytovali voľné profesie, lekári a podobne. Otec bol architekt, čo mi umožnilo začať robiť túto profesiu veľmi skoro. Mama bola Talianka židovského pôvodu. Vždy bola obklopená umelcami. Bola hlavou a ochrankyňou rodiny... Už ako malý chlapec som v tomto prostredí chcel robiť niečo iné, niečo zvláštne. V piatich rokoch som sedel pred pianom a otec mi vraví: musíš byť najlepší v hre na klavír. V takomto intelektuálne a morálne otvorenom prostredí, ktoré bolo zároveň veľmi rigidné, čo sa týka vzťahu k práci, sa to všetko začalo.
.aké ste mali za Frankovho režimu možnosti realizácie?
Frankizmus mal niekoľko období: Najtvrdší režim bol na začiatku, potom bol mäkší. V tom čase sa v Španielsku akoby prelínali dve spoločnosti. Občianska spoločnosť nebola frankizmom až taká kontrolovaná. Neexistovali síce formálne slobody, ale my sme si užívali všetku slobodu a robili sme, čo sme chceli. V poslednej fáze frankizmu sa vyprofilovali všetky hnutia, ktoré sú dôležité pre spoločenské slobody.
.na prednáške pre študentov architektúry ste spomínali, že počas Frankovho režimu ste sa angažovali v politike...
Na začiatku kariéry som bol účastníkom všetkých protifrankovských hnutí. Niekoľkokrát ma zavreli, vyhnali ma z univerzity. Preto som začal cestovať... a cestujem vlastne doteraz, za prácou. Po spoločenskej zmene prišli do politiky tí najlepší. Aj ja som váhal, či sa na tom zúčastniť, ale napokon som sa rozhodol, že nie. Rozhodol som sa pre slobodu a nezávislosť.
.ešte sa vráťme k Frankovi...
...bol škaredý, malý... (smiech)
...a k jeho vzťahu k architektúre. Diktátori ako Hitler či Mussolini mali radi monumentálne stavby.
Treba rozlišovať. Počas Mussoliniho vlády sa na stavbách podieľalo veľa kvalitných architektov, ktorí dobre miešali racionalizmus s istým dekorativizmom. Zato hitlerovská architektúra bola veľmi nekvalitná. Frankistickej architektúry je málo a nedá sa nejako zovšeobecniť.
.ste architekt-nomád. Nie je v tom rozpor, keďže architektúra je fixovaná na konkrétne miesto?
Áno, je to paradox. Bol som jedným z prvých architektov, ktorí začali systematicky cestovať, začal som pracovať na rôznych miestach, vždy podľa situácie a možností. Globalizáciou sa to však stáva normálnou metódou. Dnes architekti väčšinou cestujú – Norman Foster, Frank Gehry či iní. Dnešní architekti, napríklad Foster, realizujú stále to isté, či v Londýne, alebo na Sahare. Prenášajú architektúru z jedného miesta na druhé a opakujú ju. My sa však pokúšame stavať inak na každom mieste, pretože veríme v rôznorodosť. Nemôžeme postaviť rovnakú vec v Bratislave aj v Šanghaji. Stratégia nášho ateliéru je, že sa snažíme robiť alternatívy na rôznych miestach, pretože vplyv miesta je pre nás veľmi dôležitý.
.ako spoznávate krajinu, v ktorej sa chystáte pracovať?
Skúsenosť nomáda sa pretavuje do schopnosti pochopiť ducha daného miesta. Architekt sa pozerá na fyzický stav mesta, na jeho rozmery a vzťahy a snaží sa pochopiť, čo je za touto fyzickou stránkou. Dôležité je aj rozprávať sa o meste s miestnymi ľuďmi. Vždy mi záležalo na diverzite, rôznorodosti, aby nemizli civilizácie, jazyky, kultúry, aby sa zachovali. Keďže sme v situácii celosvetovej homogenizácie, tak je veľmi ťažké zachovanie rozdielov udržať.
.ale nie sú to práve architekti, ktorí tejto homogenizácii výrazne pomáhajú?
Áno, aj oni.
.niekedy človek ťažko pozná, kde sa niektorá budova nachádza...
Dnes existujú dve protichodné tendencie – diverzifikácia a homogenizácia a architekti tieto procesy sledujú a kopírujú ich.
.prečo?
Architektúra leží na pomedzí umenia a techniky, ale už od 18. storočia sa pohybuje viac technickým smerom. Aj hodnotenie súdobej architektúry je skôr technické. To núti architektúru sledovať proces unifikácie. Ale nie je to až také jednoznačné, ako to na prvý pohľad vyzerá. Medzi Chicagom a Šanghajom je predsa veľký rozdiel. Treba do tých miest vstúpiť a spoznávať ich kultúru. Obidve mestá sú modernizované tou istou technológiou, ale ich mentálna štruktúra je veľmi rozdielna. Veľmi sa mi páči tieto rozdiely sledovať. Keď vidím, ako pracujú v Rusku a Amerike... Výsledky sa môžu podobať, ale v spôsobe práce a mentalite je radikálny rozdiel.
.na spomínanej prednáške ste načrtli rozdiel medzi európskymi a americkými mestami. V čom sa líšia?
Mestá ako také v Amerike takmer neexistujú. Americké mesto je jedno veľké predmestie a jeden downtown, kde je finančné centrum. Mesto je európska, stredomorská záležitosť.
Európske mesto má svoje cesty, ulice, námestia, verejné priestory. Stále žije myšlienka agory... Tento model však už dávno prehral s tým americkým. Je to pochopiteľné – americký model je oveľa praktickejší, jednoduchší, pragmatickejší a rozširuje sa do Ázie i Latinskej Ameriky. Európsky model mesta zostáva pre bohatšie spoločnosti. Aj Američania, keď chcú niečo luxusnejšie, urobia kópiu nejakého fragmentu európskeho mesta.
.existuje nejaké z miest na svete, kde sa cítite obzvlášť príjemne?
Cítim sa dobre v kozmopolitných, v tranzitných mestách, kde sa všetko mieša a deje sa tam veľa vecí. Najlepšie sa cítim v prázdnych priestoroch miest, kde je veľa prírody.
.aké máte pocity, keď vidíte Bratislavu?
Je veľmi dobre situovaná pri rieke a má dobrú geografickú situáciu. Je to mesto, ktoré rastie, naoniec, ako celá východná Európa, ktorá má viac života a viac chuti rásť ako západná..
.kritici poukazujú na chaotickú výstavbu. Nemáte ten pocit?
S tým súhlasím. Mesto musí nájsť nejakú víziu. Počas komunizmu sa v Bratislave veľa plánovalo, ale ten plán, rozpracovaný do detailov, sa nikdy nezrealizoval. Takéto všeobecné plány sú však už prekonané. Teraz sa robia skôr strategické vízie. Vytýčia sa hlavné línie rozvoja a musí sa určiť, ktoré z nich treba potlačiť a ktoré podporiť. Dôležitý je aj moment, že verejný sektor je pri výstavbe mesta často menej dôležitý ako privátny. Z jednoduchého dôvodu – súkromný má viac peňazí. Nepoznám veľmi pravidlá hry na Slovensku, ale vo všeobecnosti platí, že verejný sektor by mal s privátnym komunikovať o vízii mesta.
.z čoho ste vychádzali pri konkrétnej realizácii, ktorú ste navrhli pre Bratislavu?
Ide o ideu nového centra. O vytvorenie nového, dovtedy neexistujúceho miesta, ktoré má istý odstup od historického centra a má vzťah k rieke. Stretávajú sa tam funkcie – od verejných cez pracovné po súkromné. Snažil som sa, aby tieto funkcie formovali centrálne námestie.
.nehrozí Bratislave konflikt medzi starým a novým, ktoré môže to staré zatieniť?
To nie je nebezpečenstvo, ale už aj realita. Toto mesto nerástlo pokojným tempom, ale rástlo skokom, preto je ten problém.
.videli ste to sídlisko na druhej strane rieky?
Nie, len som o ňom počul.
.videli ste ten most, ktorý má na vrchole reštauráciu? Jemu padla za obeť veľká časť historického mesta a vzácna synagóga...
To sa už nenapraví. Neviem, prečo sa tak stalo, ale pripomína mi to nemecké vplyvy, ktoré vo všeobecnosti nie sú veľmi dobré. Nemecko je krajina, ktorá veľmi dobre funguje, ale architektonicky nie. Nemci majú pocit, že musia mestá meniť, deštruovať staré, aby mohlo prísť nové. Jediné skutočné mesto je Berlín, ale aj to sa kontinuálne samo deštruuje. Je to zvláštna vec.
.svoj ateliér máte v bývalej cementárni, v pražskom Karlíne ste prerábali továrenské objekty... Prečo tieto miesta?
Industriálna architektúra má zaujímavé formy a kvality. Veď industriálnou architektúrou nie sú len továrne, ale aj Eifellovka či parížske oceľové mosty. Tieto stavby netreba búrať, ale obnovovať, dať im nový život a zmysel.
.spomínali ste ústup od detailného plánovania, ale zároveň projektujete nové hlavné mesto Alžírska, ktoré sa má stavať na zelenej lúke. Nie je v tom rozpor?
Architekti mali vždy tendenciu navrhovať ideálne mestá na zelenej lúke. Ale dnes už vieme, že tá myšlienka sa nikdy nezrealizuje podľa pôvodných predstáv. Mesto si vždy nájde spôsob, ako z tej ideálnej schémy uniknúť. Architekt môže pre takéto mesto len nakresliť nejaké majstrovské čiary, určiť najdôležitejšie body a potom môže nechať priestor pre súkromné intervencie, pre realitu samu.
.také majstrovské čiary boli nakreslené aj v brazílskom hlavnom meste Brazília, z ktorého sa stalo mŕtve mesto...
V tomto prípade sa inak veľmi dobrý architekt Niemeyer zmýlil. V dvadsiatych – tridsiatych rokoch minulého storočia Európa v architektúre absolútne verila racionalizmu. Preniesť takéto uvažovanie do Brazílie, do krajiny s inou mentalitou a s inou klímou bola veľká chyba. Racionalizmus, vyvolaný Le Corbusierom a ďalšími, nebolo možné preniesť do iných oblastí.
.čo si myslíte o Le Corbusierovi?
Mne sa Le Corbusier vôbec nepáči. Bol to kalvinista (smiech) a moralista. Myslel si, že ľudská spoločnosť je ako mravenisko, takže podľa tohto vzoru rozdelil mesto na jeho rôzne funkcie. Le Corbusier navrhoval ideálny dom, ideálne mesto, kde bolo všetko predurčené a do tohto nútil vojsť ľudí. Ale spoločnosť je oveľa komplexnejšia a ľudí nemožno prinútiť existovať v škatuliach. Je to ako komunizmus, je to utópia, je to prílišné zjednodušenie spoločnosti. Jeho myslenie v tomto smere nie je vôbec užitočné.
.čo je vašou hlavnou motiváciou? Sláva, peniaze alebo čo?
Sláva to nie je, tú už mám. Ani peniaze. Architekt, ktorý pracuje podľa istých pravidiel, ani nemôže zarobiť veľa peňazí. Hlavnou motiváciou je nezávislosť. Chcem byť nezávislý, sám rozhodovať o svojom živote, o tom, čo robím, čo budem stavať...
.za akých okolností ste sa zoznámili so Slovenskom?
Prvýkrát som tu bol ako turista počas cesty po strednej Európe pred asi 25 rokmi. Odporúčal mi to môj otec, ktorý bol veľmi zvedavý a veľmi rád objavoval svet. Až neskôr som sem prišiel ako architekt.
.zmenilo sa tu niečo?
Je to iná krajina, plná zmien vo všetkých oblastiach... Relatívne mladá krajina, ktorá sa nachádza v novej situácii, sa mení tým, že vstupuje do Európy... Zlom medzi „starým“ a „novým“ Slovenskom je zjavný. To vidno vo všetkom, aj v architektúre. Hovorili sme o tom aj na fakulte architektúry. Profesori možno ešte patria k staršej škole, ale študenti zvedavo hľadajú. Hoci je to malá krajina, ale možno práve preto má dobré podmienky a v tomto momente má aj veľkú vitalitu.
.je nejaké miesto na území bývalého Československa, ktoré vás zaujalo svojou architektúrou?
Zaujala ma Praha i Bratislava, centrá oboch týchto miest. Po istom období akejsi pasivity začínajú byť architekti aktívni. Bratislava zatiaľ nemá vlastnú architektonickú víziu ani architektonické myslenie. Ale určite to prichádza.
.prečo ste prijali ponuku investora a prišli do Bratislavy?
Dostal som ponuku, ktorá ma veľmi zaujala a tiež preto, že vzťahy s investorom sú korektné a vhodné na prácu. Takže som rád, že tu môžem robiť.
.je pre vás zaujímavé skúmať, kto je tým investorom? Čo je to za firma, s ktorou spolupracujete?
Robím to čím ďalej, tým viac.
.tá otázka smeruje k tomu, do akej miery sú pre vás želania investora určujúce a do akej miery si zachovávate autonómiu?
Vo všeobecnosti sa dá povedať, že developeri chcú architektovo meno. Je to pre nich značka, podobne ako oblek od Armaniho. Keď developer disponuje tou značkou, bude mať väčší vplyv. Architekti si uvedomujú, že ide o takýto vzťah. Raz sú tie vzťahy priateľské, inokedy vojnové. To závisí od kultúrnej úrovne oboch strán.
.váš slovenský developer má povesť finančného žraloka. Viete o tom?
Ľudia, ktorí robia obchody, sú takí všeobecne. A nielen v realitách. Sú to lovci, zameraní na peniaze. Ale v takom svete žijeme. Je to vojnový svet, ako ho charakterizoval Lao´c.
.majú developeri z rôznych častí sveta niečo spoločné?
Nielen developeri, ale všetci podnikatelia. Celý svet je o súťaži. Najväčšia divočina je v Brazílii, Číne... Je to pochopiteľné, pretože ľudia, ktorí nebojujú, prehrávajú. Mimochodom, poznám len veľmi málo developerských spoločností, ktoré prežili 50 rokov.
.spomínali ste otca. Z akej rodiny pochádzate?
Otec bol Španiel, mama Talianka, boli sme katalánska, veľmi liberálna rodina. Pred nástupom Francisca Franka patrila k republikánom. V našej rodine sa často vyskytovali voľné profesie, lekári a podobne. Otec bol architekt, čo mi umožnilo začať robiť túto profesiu veľmi skoro. Mama bola Talianka židovského pôvodu. Vždy bola obklopená umelcami. Bola hlavou a ochrankyňou rodiny... Už ako malý chlapec som v tomto prostredí chcel robiť niečo iné, niečo zvláštne. V piatich rokoch som sedel pred pianom a otec mi vraví: musíš byť najlepší v hre na klavír. V takomto intelektuálne a morálne otvorenom prostredí, ktoré bolo zároveň veľmi rigidné, čo sa týka vzťahu k práci, sa to všetko začalo.
.aké ste mali za Frankovho režimu možnosti realizácie?
Frankizmus mal niekoľko období: Najtvrdší režim bol na začiatku, potom bol mäkší. V tom čase sa v Španielsku akoby prelínali dve spoločnosti. Občianska spoločnosť nebola frankizmom až taká kontrolovaná. Neexistovali síce formálne slobody, ale my sme si užívali všetku slobodu a robili sme, čo sme chceli. V poslednej fáze frankizmu sa vyprofilovali všetky hnutia, ktoré sú dôležité pre spoločenské slobody.
.na prednáške pre študentov architektúry ste spomínali, že počas Frankovho režimu ste sa angažovali v politike...
Na začiatku kariéry som bol účastníkom všetkých protifrankovských hnutí. Niekoľkokrát ma zavreli, vyhnali ma z univerzity. Preto som začal cestovať... a cestujem vlastne doteraz, za prácou. Po spoločenskej zmene prišli do politiky tí najlepší. Aj ja som váhal, či sa na tom zúčastniť, ale napokon som sa rozhodol, že nie. Rozhodol som sa pre slobodu a nezávislosť.
.ešte sa vráťme k Frankovi...
...bol škaredý, malý... (smiech)
...a k jeho vzťahu k architektúre. Diktátori ako Hitler či Mussolini mali radi monumentálne stavby.
Treba rozlišovať. Počas Mussoliniho vlády sa na stavbách podieľalo veľa kvalitných architektov, ktorí dobre miešali racionalizmus s istým dekorativizmom. Zato hitlerovská architektúra bola veľmi nekvalitná. Frankistickej architektúry je málo a nedá sa nejako zovšeobecniť.
.ste architekt-nomád. Nie je v tom rozpor, keďže architektúra je fixovaná na konkrétne miesto?
Áno, je to paradox. Bol som jedným z prvých architektov, ktorí začali systematicky cestovať, začal som pracovať na rôznych miestach, vždy podľa situácie a možností. Globalizáciou sa to však stáva normálnou metódou. Dnes architekti väčšinou cestujú – Norman Foster, Frank Gehry či iní. Dnešní architekti, napríklad Foster, realizujú stále to isté, či v Londýne, alebo na Sahare. Prenášajú architektúru z jedného miesta na druhé a opakujú ju. My sa však pokúšame stavať inak na každom mieste, pretože veríme v rôznorodosť. Nemôžeme postaviť rovnakú vec v Bratislave aj v Šanghaji. Stratégia nášho ateliéru je, že sa snažíme robiť alternatívy na rôznych miestach, pretože vplyv miesta je pre nás veľmi dôležitý.
.ako spoznávate krajinu, v ktorej sa chystáte pracovať?
Skúsenosť nomáda sa pretavuje do schopnosti pochopiť ducha daného miesta. Architekt sa pozerá na fyzický stav mesta, na jeho rozmery a vzťahy a snaží sa pochopiť, čo je za touto fyzickou stránkou. Dôležité je aj rozprávať sa o meste s miestnymi ľuďmi. Vždy mi záležalo na diverzite, rôznorodosti, aby nemizli civilizácie, jazyky, kultúry, aby sa zachovali. Keďže sme v situácii celosvetovej homogenizácie, tak je veľmi ťažké zachovanie rozdielov udržať.
.ale nie sú to práve architekti, ktorí tejto homogenizácii výrazne pomáhajú?
Áno, aj oni.
.niekedy človek ťažko pozná, kde sa niektorá budova nachádza...
Dnes existujú dve protichodné tendencie – diverzifikácia a homogenizácia a architekti tieto procesy sledujú a kopírujú ich.
.prečo?
Architektúra leží na pomedzí umenia a techniky, ale už od 18. storočia sa pohybuje viac technickým smerom. Aj hodnotenie súdobej architektúry je skôr technické. To núti architektúru sledovať proces unifikácie. Ale nie je to až také jednoznačné, ako to na prvý pohľad vyzerá. Medzi Chicagom a Šanghajom je predsa veľký rozdiel. Treba do tých miest vstúpiť a spoznávať ich kultúru. Obidve mestá sú modernizované tou istou technológiou, ale ich mentálna štruktúra je veľmi rozdielna. Veľmi sa mi páči tieto rozdiely sledovať. Keď vidím, ako pracujú v Rusku a Amerike... Výsledky sa môžu podobať, ale v spôsobe práce a mentalite je radikálny rozdiel.
.na spomínanej prednáške ste načrtli rozdiel medzi európskymi a americkými mestami. V čom sa líšia?
Mestá ako také v Amerike takmer neexistujú. Americké mesto je jedno veľké predmestie a jeden downtown, kde je finančné centrum. Mesto je európska, stredomorská záležitosť.
Európske mesto má svoje cesty, ulice, námestia, verejné priestory. Stále žije myšlienka agory... Tento model však už dávno prehral s tým americkým. Je to pochopiteľné – americký model je oveľa praktickejší, jednoduchší, pragmatickejší a rozširuje sa do Ázie i Latinskej Ameriky. Európsky model mesta zostáva pre bohatšie spoločnosti. Aj Američania, keď chcú niečo luxusnejšie, urobia kópiu nejakého fragmentu európskeho mesta.
.existuje nejaké z miest na svete, kde sa cítite obzvlášť príjemne?
Cítim sa dobre v kozmopolitných, v tranzitných mestách, kde sa všetko mieša a deje sa tam veľa vecí. Najlepšie sa cítim v prázdnych priestoroch miest, kde je veľa prírody.
.aké máte pocity, keď vidíte Bratislavu?
Je veľmi dobre situovaná pri rieke a má dobrú geografickú situáciu. Je to mesto, ktoré rastie, naoniec, ako celá východná Európa, ktorá má viac života a viac chuti rásť ako západná..
.kritici poukazujú na chaotickú výstavbu. Nemáte ten pocit?
S tým súhlasím. Mesto musí nájsť nejakú víziu. Počas komunizmu sa v Bratislave veľa plánovalo, ale ten plán, rozpracovaný do detailov, sa nikdy nezrealizoval. Takéto všeobecné plány sú však už prekonané. Teraz sa robia skôr strategické vízie. Vytýčia sa hlavné línie rozvoja a musí sa určiť, ktoré z nich treba potlačiť a ktoré podporiť. Dôležitý je aj moment, že verejný sektor je pri výstavbe mesta často menej dôležitý ako privátny. Z jednoduchého dôvodu – súkromný má viac peňazí. Nepoznám veľmi pravidlá hry na Slovensku, ale vo všeobecnosti platí, že verejný sektor by mal s privátnym komunikovať o vízii mesta.
.z čoho ste vychádzali pri konkrétnej realizácii, ktorú ste navrhli pre Bratislavu?
Ide o ideu nového centra. O vytvorenie nového, dovtedy neexistujúceho miesta, ktoré má istý odstup od historického centra a má vzťah k rieke. Stretávajú sa tam funkcie – od verejných cez pracovné po súkromné. Snažil som sa, aby tieto funkcie formovali centrálne námestie.
.nehrozí Bratislave konflikt medzi starým a novým, ktoré môže to staré zatieniť?
To nie je nebezpečenstvo, ale už aj realita. Toto mesto nerástlo pokojným tempom, ale rástlo skokom, preto je ten problém.
.videli ste to sídlisko na druhej strane rieky?
Nie, len som o ňom počul.
.videli ste ten most, ktorý má na vrchole reštauráciu? Jemu padla za obeť veľká časť historického mesta a vzácna synagóga...
To sa už nenapraví. Neviem, prečo sa tak stalo, ale pripomína mi to nemecké vplyvy, ktoré vo všeobecnosti nie sú veľmi dobré. Nemecko je krajina, ktorá veľmi dobre funguje, ale architektonicky nie. Nemci majú pocit, že musia mestá meniť, deštruovať staré, aby mohlo prísť nové. Jediné skutočné mesto je Berlín, ale aj to sa kontinuálne samo deštruuje. Je to zvláštna vec.
.svoj ateliér máte v bývalej cementárni, v pražskom Karlíne ste prerábali továrenské objekty... Prečo tieto miesta?
Industriálna architektúra má zaujímavé formy a kvality. Veď industriálnou architektúrou nie sú len továrne, ale aj Eifellovka či parížske oceľové mosty. Tieto stavby netreba búrať, ale obnovovať, dať im nový život a zmysel.
.spomínali ste ústup od detailného plánovania, ale zároveň projektujete nové hlavné mesto Alžírska, ktoré sa má stavať na zelenej lúke. Nie je v tom rozpor?
Architekti mali vždy tendenciu navrhovať ideálne mestá na zelenej lúke. Ale dnes už vieme, že tá myšlienka sa nikdy nezrealizuje podľa pôvodných predstáv. Mesto si vždy nájde spôsob, ako z tej ideálnej schémy uniknúť. Architekt môže pre takéto mesto len nakresliť nejaké majstrovské čiary, určiť najdôležitejšie body a potom môže nechať priestor pre súkromné intervencie, pre realitu samu.
.také majstrovské čiary boli nakreslené aj v brazílskom hlavnom meste Brazília, z ktorého sa stalo mŕtve mesto...
V tomto prípade sa inak veľmi dobrý architekt Niemeyer zmýlil. V dvadsiatych – tridsiatych rokoch minulého storočia Európa v architektúre absolútne verila racionalizmu. Preniesť takéto uvažovanie do Brazílie, do krajiny s inou mentalitou a s inou klímou bola veľká chyba. Racionalizmus, vyvolaný Le Corbusierom a ďalšími, nebolo možné preniesť do iných oblastí.
.čo si myslíte o Le Corbusierovi?
Mne sa Le Corbusier vôbec nepáči. Bol to kalvinista (smiech) a moralista. Myslel si, že ľudská spoločnosť je ako mravenisko, takže podľa tohto vzoru rozdelil mesto na jeho rôzne funkcie. Le Corbusier navrhoval ideálny dom, ideálne mesto, kde bolo všetko predurčené a do tohto nútil vojsť ľudí. Ale spoločnosť je oveľa komplexnejšia a ľudí nemožno prinútiť existovať v škatuliach. Je to ako komunizmus, je to utópia, je to prílišné zjednodušenie spoločnosti. Jeho myslenie v tomto smere nie je vôbec užitočné.
.čo je vašou hlavnou motiváciou? Sláva, peniaze alebo čo?
Sláva to nie je, tú už mám. Ani peniaze. Architekt, ktorý pracuje podľa istých pravidiel, ani nemôže zarobiť veľa peňazí. Hlavnou motiváciou je nezávislosť. Chcem byť nezávislý, sám rozhodovať o svojom živote, o tom, čo robím, čo budem stavať...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.