V cudzom meste

Tentoraz som neodolal a stal som sa na hodinu zahraničným turistom, z ktorých múzeum žije. Domácich nikde. Jedna teta pri pokladni v tvare päťcípej hviezdy háčkovala. Druhá kontrolovala lístky s hlavou zaborenou v bleskovo-bulvárnej ságe o Džambulke. Jej o komunizme nič vysvetľovať netreba. Len kývla, nech už idem dnu. Chudákov cudzincov to tam však mätie. Pani s prízvukom z amerického juhu manželovi vyhlásila, že má z tých dátumov mišung. Čo sa to vlastne stalo v tom šesťdesiatom deviatom? Mne sa následne zgulášilo pri prehliadke rároh z búrz a povál, tu hodených sem do kúta, tam na stenu. Pri pohľade na Leninove zobrané spisy, zoradené pod jeho bustou, som sa však predsa len zamyslel. Nevideli sme sa už? Na košickej Šrobárke nám totiž dal pán riaditeľ gymnázia vyprázdniť bývalú klubovňu SZM. So spolužiakmi sme potom hrubé zväzky, aj tie Leninove, viezli na vozíku do kontajnera za rohom. Na kopec do zberne sa nám s nimi vláčiť za tie haliere nestálo. Majiteľ múzea, podnikavý Američan, tím chtěl říci, že sa tu kedysi takto žilo. Žart, ktorým éru zredukoval na komerčný produkt, sa mu vydaril dokonale. Od marketingového ťahu vyzdvihovania lokality pri mekáči a kasíne cez haldy suvenírov v múzejnej predajni až po napodobeninu Berlínskeho múra vnútri. Očakával som to. „Tak mi treba,“ hundral som pri výstupe do Letenského sadu k obrovskému červenému metronómu, kde vraj kedysi dávno stál Stalin. V diaľke nad Václavákom sa černelo Národné múzeum v bývalom federálnom parlamente. Tam mi Nikdy nevystřelená kulka a krátky film o jej osude zadarmo pripomenuli, že Praha mi je cudzím mestom už vyše pol života. Vedľa sa vzápätí mihol skutočný, ostrý náboj s červenou strelou, ktorý mal môj dedko od vojny v kredenci. Jeho príbeh si vzal do hrobu. Aj tak k tomu nemal video.
Pochádza z Košíc, od roku 1995 žije v cudzích mestách, od Bratislavy po Portland, Oregon. Doma je všade, kde má zubnú kefku. Momentálne je na ročnej ceste okolo zemegule. Píše o svete a zmenách v ňom.