Všetky sú postavené na paneloch, ktoré evokujú rozmiestnenie kamenných stĺpov v pohanskom chráme.
Muž, ktorý vymyslel túto výstavu, je nemecký lekár Günther von Hagens. Vysal z malých telíčok všetku tekutinu a tuk a jemné tkanivá naplnil odolným plastickým materiálom, v dômyselne premyslenom procese, ktorý nazýva „plastinácia“. Obyčajne, keď vidieť fetus v múzeu, vznáša sa v nádobe plnej tekutiny, je červenkavý alebo žltkastý a priehľadný. Tieto telá však pôsobia inak, vyzerajú akosi rovnako šedivo, a to je tá vec, čo mi v hlave privoláva spomienku z minulosti, surreálnu snímku môjho predčasne narodeného syna, zachovanú kdesi v pamäti. Keď ho lekársky personál vytiahol z lona mojej ženy, trvalo to len sekundu, ale jeho telo vyzeralo úplne šedivé.
.von Hagens: vedec a umelec
Do Viedne som prišiel s kritickým odhodlaním, rozhodnutý zistiť, či by niektoré telá, vystavené v poslednej verzii putujúcej výstavy (prvýkrát vystavenej v roku 1995, ale dnes podstatne mohutnejšej), nemohli patriť niektorým politickým a náboženským väzňom z Číny. Von Hagens mi všetko vykresľuje inak. Jeho výstava má zdravotné a vzdelávacie ciele a ja už počujem ten šepot vedeckého nadšenia: Vidíte tu záhadu života? Vaša zvedavosť je v poriadku. Otázky nás oslobodujú, nebojte sa ísť ďalej a vstúpte. Súhlasím. A vstupujem do von Hagensovej čudnej šou.
Začínam pri mužovi, ktorý má na sebe iba topánky a lyže. Je dokonale rozdelený. Koža bola odstránená, každá šľacha a sval sú odhalené. Oči sa pozerajú ostrým intenzívnym pohľadom smerom na horizont – už ste pripravený na pointu? – ale dole pod lebkou je celé jeho telo prerezané na polovicu, a otvorené.
Každý vážny exponát je vyvážený iným, ktorý sa na vás škerí: Namiesto veveričiek hrajúcich poker tu uvidíte živelnú trojicu tiel v rôznych podobách telesnej nahoty. Jeden z nich je len niečo málo viac než kostlivec so smiešne vydutými očami. Prirodzene, má víťaznú ruku – tak ako smrť – a vy si dokážete predstaviť ten víťazný chichot, keď stavali tento exponát. Von Hagens celkom evidentne chce, aby ste sa na neho pozerali ako trochu výstredného a bláznivého vedca z labáku. Ale po niekoľkých miestnostiach, plných tiel v majestátnych aj strašlivých pózach – napríklad telo hrajúce šach s imaginárnym oponentom (bergmanovský odkaz si doplňte každý sám) – je jasné, že von Hagensovi ide ešte o niečo viac a túži byť umelcom. Prirodzene, musí preto spochybniť moje buržoázne obmedzenia, týkajúce sa nekrofílie, preto krátko pred koncom výstavy sa pár tiel, zavesených kdesi uprostred ako v medickom trileri Coma, oddáva sexuálnemu styku, v polohe obľúbenej v pornofilmoch. Von Hagens rozrezal aj ženské lono a zlepil ho späť, aby vynikla penetrácia muža, plastifikovaného pravdepodobne počas rigor mortis.
Problémom, samozrejme, je, že cez túto miestnosť prechádzajú aj desaťroční návštevníci, ale to tu nechcem riešiť. Skôr mi nedá pokoj iná vec. Niektoré telá, najmä ženského pohlavia, majú nezvykle krátke nohy. A nielen to. Tieto nohy, kombinované s malými lebkami osobitého tvaru a štíhlou kostrou, vyzerajú jednoducho čínsky.
Na výstave tiel však oficiálne žiadne čínske telá nie sú. Lenže pozor, zápletka sa zostruje, v skutočnosti putujú po svete dve výstavy. Jedna je von Hagensova Body Worlds a druhá Bodies: The Exhibition, manažovaná americkou spoločnosťou Premier Exhibitions. Telá v tejto druhej výstave zabezpečil čarodejníkov účeň, žiak samotného von Hagena, profesor Suej Chung-ťin.
.obete a slzy v očiach
Vráťme sa do Nemecka 80. rokov. Von Hagens sníval o platifikovaní tiel a jeho študent Suej ho presvedčil, že tento proces bude lacnejší, ak ho urobia v Číne. V roku 1999 von Hagensova firma Dalian Plastination získala súhlas od úradov v mestečku Ta-lien, dobre spravovanom prímorskom meste v čínskej provincii Liao-ning. V roku 2001 začala firma vedená von Hagensom a manažovaná Suejom Chung-ťinom prosperovať, keď niektoré medicínske inštitúcie boli ochotné platiť stovky tisícov dolárov za jednu vzorku. Suej v tom čase tajne založil svoju vlastnú firmu v inom meste, ktorá sa dnes volá Dalian Hoffen Bio-Technique. Keď to von Hagens zistil, Sueja Chung-ťina z firmy vyhodil a Suej predstavil svetu svoju výstavu Bodies: The Exhibition.
V roku 2008 anonymný informátor v americkej televízii ABC tvrdil, že Suej používa vo svojej šou telá popravených čínskych väzňov. Neznámy informátor neskôr stiahol svoje obvinenie s vysvetlením, že ho proti Suejovi zmanipuloval von Hagens. Preto bola firma Premier Exhibitions napokon donútená k svojej výstave doplniť upozornenie: „Výstava zobrazuje časti tiel čínskych občanov, ktoré poskytli orgány čínskej polície. Čínsky policajný úrad môže získavať telá od väzňov v Číne. Firma Premier nedokáže nezávisle potvrdiť, či časti tiel, ktoré sú vystavené, nepatria osobám, ktoré boli uväznené v čínskych väzniciach.”
Von Hagens sám sa tomuto nariadeniu vyhol. Svoju čínsku operáciu, ako povedal v televízii ABC, zavrel rok predtým a so slzami v očiach trval na tom, že sám spopolnil všetky čínske telá a nahradil ich telami z Kaukazu, ktoré tamojší darcovia dobrovoľne darovali pre potreby vedy.
Možno majú niektorí Kaukazania krátke nohy. Ale na výstave vo Viedni boli zhodou okolností všetky svaly z tváre jednotlivých krátkonohých figurín systematicky odstránené. Takže žiadna stopa ázijského pôvodu, žiadny charakteristický prvok, ako napríklad úzke oči, nie je možné na výstave nájsť. V jednom prípade zostala z celej postavy okrem kostry len sieť nervov. Ten pohľad vyráža dych. Predstavte si, ako dlho muselo expertom trvať, kým sa im podarilo natrénovať takú dokonalú formu plastinácie a odstrániť z tela každé vlákno kože, svalov alebo vnútorných orgánov. Šesť mesiacov? Predstavte si na moment, že ste von Hagens: Vytvorili ste umelecké dielo, nazvali ste ho, vymysleli rozostavenie na výstavu a svoje dielo milujete. Zničili by ste svoju prácu len kvôli tomu zradcovi Suejovi? Možno. A možno nie. A čo ak proti vám protestuje oficiálne neuznaná disidentská skupina Fa-lun-kung?
.stopy vedú k Fa-lun-kung
Fa-lun-kung je hnutie, ktoré čerpá z buddhistického obrodenia, mimoriadne úspešné bolo najmä v 90. rokoch a dnes stojí v centre nových pochybností, týkajúcich sa tohto biznisu s telami, obzvlášť v prípade Sueja, ktorý podľa odhadov predal okolo tisíc čínskych plastikovaných tiel. Fa-lun-kung sa veľmi rýchlo stal obeťou paranoje čínskej komunistickej strany. So 70 miliónmi členov sú totiž početnejší, ako členská základňa komunistickej strany. Čo je horšie, toto hnutie bolo verné tradičným (čítaj slabým a ženským) morálnym hodnotám – ako je pravda, súcit a trpezlivosť – čím sa odlišovalo od proto-fašistických cieľov Novej Číny. V roku 1999 preto začala perzekúcia.
V roku 2006 Fa-lun-kung obvinil stranu z odoberania orgánov žijúcim ľuďom, ktoré mali slúžiť pre potrebu transplantácií pre vybraných ľudí. Vtedy som týmto obvineniam neveril. Po vyhodnotení situácie a sto rozhovoroch s utečencami blízkymi Fa-lun-kung a so zdravotníkmi som zmenil názor a myslím si, že obvinenia nemožno ignorovať.
Odoberanie orgánov popravených väzňov je v Číne dobre známa skutočnosť. Chirurgické zákroky sa týkajú obličiek, pečene, srdca, pľúc, očných rohoviek a bežne sa odohrávajú vo vojenských nemocniciach, pod dohľadom štátnych orgánov. V ideálnom prípade dochádza k odobratiu orgánov v momente extrémneho fyzického šoku (po zásahu guľkou po poprave, napríklad), čo znižuje pravdepodobnosť odmietnutia orgánu v tele príjemcu. Malá časť orgánov je na predaj, záujem majú orgánoví turisti z Japonska, Európy a severnej Ameriky. Táto nelegálna procedúra sa dotýka Ujgurov, Tibeťanov a domácich kresťanov. Počty týchto nelegálnych operácií podľa členov Fa-lun-kung presahujú môj odhad 65 000 obetí. Predtým, než som dospel k týmto záverom, tak som ignoroval tvrdenia príslušníkov Fa-lun-kung, že na von Hagenovej a Suejovej výstave sa pozeráme na telá členov tohto hnutia. Príliš melodramatické, myslel som si. Ale vo Viedni som si všimol, že mnohým vystaveným telám chýbajú obličky alebo pečene. Je možné, že tieto telá boli použité na transplantačné aj výstavné účely? Sú tie chýbajúce orgány stále v telách nejakých starších Japoncov, Európanov či Američanov?
Výstava je len mlčiacim svedectvom, získať ďalšie informácie z Číny je problematické. Je však možné, že jeden z nedávnych incidentov z čínskej komunistickej strany vrhne na toto tajomstvo nové svetlo.
Na začiatku roku 2012 sa zdalo, že zmena vedenia komunistickej strany prebehne v Číne pokojne. Bezfarebný Chu Ťin-tchao mal odstúpiť na jeseň, zatiaľ čo rôzne frakcie medzi komunistami mali ticho a efektívne súperiť medzi sebou a potom jednohlasne odhlasovať nového lídra. Súčasný prezident Si Ťin-pching bol hlavným kandidátom, ale niektorí lojalisti Ťiang Ce-mina a zástancovia tvrdej línie navrhovali Po Si-laja, charizmatického tajomníka strany z Čchung-čchingu (s 30 miliónmi obyvateľov ide o najľudnatejšie čínske mesto, ktoré má charakter provincie, pozn. prekl.), ktorý si dokázal vybudovať veľkú popularitu svojím bojom proti straníckej korupcii a organizovanému zločinu.
Poova osoba bola fatálne podrazená jeho dlhodobým protežantom – šéfom polície v Čchung-čchingu, Wang Li-ťünom. Šiesteho februára 2012 sa zamaskoval za starú ženu, nasadol do auta a vyrazil na americký konzulát v Čcheng-tu. Asi tridsať hodín Wang predával utajené informácie, týkajúce sa jeho šéfa, za prísľub diplomatickej ochrany. Po zatiaľ obkľúčil budovu konzulátu policajnými autami. Americké ministerstvo napokon vydalo Wanga čínskym úradom. Všetky západné médiá o incidente informovali, rovnako ako o Poovom odstúpení asi o mesiac neskôr. Dôvodom jeho odchodu mala byť vražda britského občana Neila Heywooda, ktorej sa mala dopustiť Poova manželka. Čínske médiá nezvykle otvorene informovali o celej kauze. Ešte nezvyklejšie bolo, že čínske aj západné médiá celý incident opisovali rovnakým spôsobom. Niečo by nám to malo napovedať. Potrebovali by sme asi iného vyšetrovateľa, aby sa spýtal na tú najsamozrejmejšiu vec: Mohla byť táto vražda falošnou stopou a nešlo v celom incidente o niečo podstatne vážnejšie, čo mohlo ohroziť imidž strany a čo mohol Wang prezradiť na seba aj svojho šéfa Po Si-laja?
Provincia Liao-ning bola pôvodnou základňou pre Po Si-laja aj Wang Li-ťüna. Zatiaľ čo Po, pôvodne starosta Ta-lienu, sa stal guvernérom celej provincie, Wang viedol políciu v Ťin-čou a tamojšie štátne centrum pre psychologický výskum. Podľa oficiálnych čínskych zdrojov získalo Wangovo centrum v roku 2006 špeciálne ocenenie za pioniersku prácu pri používaní smrtiacej injekcie, ktorou sa na desaťročie vyriešil problém odoberania orgánov. Tým problémom bolo, ako odoberať orgány od žijúcich väzňov tak, aby nedochádzalo k vyprovokovaniu svalových kontrakcií a poškodeniu obličiek či pečene. Wang a jeho spolupracovníci dozerali na „niekoľko tisícov prípadov” transplantácií.
Po Si-laj bol zbavený funkcie 15. marca 2012. O štyri dni neskôr došlo k zvláštnemu nočnému presunu vojenských jednotiek v Pekingu, čo malo zrejme súvis s vnútorným bojom o kontrolu strany. Ďalší deň bolo možné niektoré slovné spojenia, týkajúce sa odoberania orgánov, bez cenzúry vyhľadávať na Baidu, čínskom Googli. Netrvalo to však dlho, len jednu noc. O tri dni neskôr vydali vysokopostavení úradníci čínskeho zdravotníckeho úradu bombastické vyhlásenie, že krajina v horizonte troch až piatich rokov ukončí odoberanie orgánov väzňom odsúdeným na smrť. O politických väzňoch nebola ani zmienka.
Najvyššie politické vedenie Číny tiež zareagovalo: najskôr straníckym manévrom na sieti Baidu, a potom novým vyhlásením s vedením zdravotníckeho úradu, v ktorom stálo, že Wang viedol spolu s Po Si-lajom jeden z najväčších „obchodov” s orgánmi v Číne. Moje rozhovory z utečeneckých táborov s členmi Falun Gong to nepriamo potvrdzovali. Svedkovia opakovane hovorili o provincii Liao-ning a spomínali osobité lokality ako Ji-ta, Su-ťia-ťün a Ta-lien, ako epicentrum, kde prichádzalo k odoberaniu orgánov v rokoch 2001 až 2005. Ako sa ukázalo, Ťin-čou patrilo na tento zoznam tiež.
Von Hagensova firma v Ta-liene mala v roku 1999 problém. Sám von Hagens sa vtedy sťažoval, že Číňania nie sú ochotní darovať svoje telá. Plastinátor mohol azda občas použiť telá bezdomovcov, ale čínske pitevné regulácie predpisujú, že také telo musí najskôr 30 dní ležať v márnici. Úspešná plastinácia pritom vyžaduje, aby bola príslušná injekcia s formaldehydom a následne silikónom použitá krátko po smrti. Rozšírenie praxe odoberania orgánov predstavuje potenciálny spôsob, ktorým mohli byť zabezpečené telá aj pre plastináciu. A po roku 2001 boli v provincii Liao-ning prítomné štyri priaznivé faktory.
Po prvé, dostatok čerstvých tiel. S masívnym zvýšením väzňov z Falun Gong (podľa mojich odhadov mohlo byť 500-tisíc až milión zatknutých v rokoch 2000 až 2001) a – podľa všetkého – v tom čase s veľkým počtom tajných chirurgických zákrokov, musel byť v „ponuke” dostatok dospelých tiel od 25 do 40 rokov, bez vonkajších zranení. A to bolo presne to, čo von Hagens, podľa internej komunikácie, potreboval. Keď bol Po Si-laj povýšený a stal sa guvernérom provincie Liao-ning, nariadil masívnu expanziu záchytných centier všetkých typov, osobitne v oblastiach ako Ťin-čou, Ta-lien a dnes už notoricky známemu pracovnému táboru Ma-san-ťia neďaleko mesta Šen-jang. Hľadanie darcov orgánov sa mohlo dotknúť Ujgurov, niektorých domácich kresťanských siekt a Tibeťanov. Ale Liao-ning sa podľa svedectiev členov Fa-lun-kung, ktorí sa striktne odmietali identifikovať, aby neohrozili svojich príbuzných, stal neslávnym centrom týchto operácii.
Po druhé, medzinárodný trh. S nárastom priemyslu s orgánmi boli v Liao-ningu vybudované diskrétne procedúry, ktoré zabezpečovali predaj medicínskeho materiálu a orgánov turistom z Európy, Japonska a Severnej Ameriky. Gunther von Hagens bol v roku 1999 osobne ocenený medailou Singchajskej ceny mieru, ktorú mu odovzdal Po Si-laj. Neskôr sa, podľa Suej Chung-ťina vychvaľoval svojimi blízkymi vzťahmi, ktoré má s Po Si-lajom.
Tretím priaznivým faktorom bola spriaznenosť s miestnym štátnym bezpečnostným úradom. Neskoršie vyšetrovanie Suej Chung-ťina ukázalo, že sám dostával telá na plastináciu práve od tohto úradu v Ta-liene. Na jeho čele stál už spomínaný Wang Li-ťün, úzko previazaný s Po Si-lajom. Netreba zabúdať, že išlo o spriaznencov tvrdej línie, lojálnych Ťiang Ce-minovi, ktorí vedeli zdôvodniť potrebu tvrdého zákroku proti Fa-lun-kung. Žiadna provincia nemala lepšie výsledky.
A napokon štvrtý faktor, synergický efekt. Centrá na odoberanie orgánov potrebovali stabilnú ponuku väzňov (aby mohli ponúkať presne to, čo orgánoví turisti požadovali), podobne na tom boli firmy pripravujúce telá na výstavy. Wang Li-ťün a iní nemuseli nevyhnutne o telá súťažiť s von Hagensom a Suejom. Podľa toho, čo som videl vo Viedni, mohli tieto telá pokojne používať jeden po druhom. Nemecký týždenník Spiegel informoval o zachytenom e-maile, ktorý poslal Suej von Hagensovi na konci roku 2001: „Dnes ráno prišli do firmy dve čerstvé veľmi kvalitné telá. Pečeň z nich bola odobratá iba pred pár hodinami.” Túto vetu možno čítať aj tak, že telá mohli byť dodávané aj zo vzdialených oblastí, keďže zisk na jednom plastikovanom tele dosahuje až 400-tisíc dolárov, štvorhodinová cesta z Ťin-čou do Ta-lienu má svoju logiku. A ak je telo na stole 24 až 28 hodín po smrti, dá sa stále plastikovať.
Môžeme si byť istí, či boli politickí väzni využívaní na získavanie orgánov a plastikáciu tiel? Nie. Určite je možné, že von Hagens hovorí pravdu, keď zdôrazňuje, že všetky telá spopolnil a Sui zase, že všetky boli získané v súlade s reguláciami štátneho orgánu. Ale ak si táto pochybnosť zaslúži odpoveď, mali by sme sa o ňu pokúsiť a využiť na to testy DNA. Podľa špecialistov, ktorých som oslovil, to možné je. Vyžaduje to však spoluprácu. Von Hagens by mohol súhlasiť, DNA by sa dala odobrať rovnako, ako sa odoberá vzorka farby z van Goghovho obrazu pri potvrdení jeho pravosti – bez toho, aby bol poškodený. Prípad Dr. Sueja je trochu iný. Ak vezmeme do úvahy obrovské zisky, ktoré jeho výstava produkuje a tiež starú známu vec, že každý kriminálnik raz urobí chybu, a Suej ju zrejme už urobil, keď zasielal orgány a medicínsky materiál do celého sveta, jeho výstava by mohla byť označená za zločin proti ľudskosti. Ak sa rozhodnú spolupracovať, mohli by to vyvrátiť. Pred svetom aj pred očami čínskeho obyvateľstva.
Buďme však realisti. Číňania toho majú za sebou dosť. Vyspelé čínske laboratóriá budú možno orgány ako pečeň vyrábať už za 10-15 rokov. Pre nich pôvod orgánov asi len ťažko predstavuje etický problém. Napokon, tak ako aj pre nás. Zaujímať by nás však mala stará etická obava: nie nevyhnutnosť smrti, ako by to asi povedal von Hagens, ale sklon ľudí k masovým vraždám. Günther von Hagens/
Narodil sa v roku 1945 v obci Alt-Skalden v centrálnom Poľsku. Jeho otec bol kuchárom v jednotkách SS. Študoval v Jene, v roku 1969 ušiel na Západ, doštudoval v Lübecku a Heidelbergu. V roku 1977 vynašiel techniku plastinácie, v roku 1993 založil inštitút plastinácie. Neskôr pôsobil ako hosťujúci profesor v Ta-liene, v Biškeku a v New Yorku. Ľudské a najnovšie aj zvieracie telá vystavoval od roku 1995 vo vyše 50 mestách sveta. Čelí početným obvineniam a kontroverziám. V Kirgisku údajne využil stovky tiel väzňov a psychiatrických pacientov, sám obvinenia odmieta. V roku 2002 zorganizoval v Londýne verejnú pitvu, čím porušil zákon, nebol však potrestaný. Je druhýkrát ženatý, má tri deti.
Muž, ktorý vymyslel túto výstavu, je nemecký lekár Günther von Hagens. Vysal z malých telíčok všetku tekutinu a tuk a jemné tkanivá naplnil odolným plastickým materiálom, v dômyselne premyslenom procese, ktorý nazýva „plastinácia“. Obyčajne, keď vidieť fetus v múzeu, vznáša sa v nádobe plnej tekutiny, je červenkavý alebo žltkastý a priehľadný. Tieto telá však pôsobia inak, vyzerajú akosi rovnako šedivo, a to je tá vec, čo mi v hlave privoláva spomienku z minulosti, surreálnu snímku môjho predčasne narodeného syna, zachovanú kdesi v pamäti. Keď ho lekársky personál vytiahol z lona mojej ženy, trvalo to len sekundu, ale jeho telo vyzeralo úplne šedivé.
.von Hagens: vedec a umelec
Do Viedne som prišiel s kritickým odhodlaním, rozhodnutý zistiť, či by niektoré telá, vystavené v poslednej verzii putujúcej výstavy (prvýkrát vystavenej v roku 1995, ale dnes podstatne mohutnejšej), nemohli patriť niektorým politickým a náboženským väzňom z Číny. Von Hagens mi všetko vykresľuje inak. Jeho výstava má zdravotné a vzdelávacie ciele a ja už počujem ten šepot vedeckého nadšenia: Vidíte tu záhadu života? Vaša zvedavosť je v poriadku. Otázky nás oslobodujú, nebojte sa ísť ďalej a vstúpte. Súhlasím. A vstupujem do von Hagensovej čudnej šou.
Začínam pri mužovi, ktorý má na sebe iba topánky a lyže. Je dokonale rozdelený. Koža bola odstránená, každá šľacha a sval sú odhalené. Oči sa pozerajú ostrým intenzívnym pohľadom smerom na horizont – už ste pripravený na pointu? – ale dole pod lebkou je celé jeho telo prerezané na polovicu, a otvorené.
Každý vážny exponát je vyvážený iným, ktorý sa na vás škerí: Namiesto veveričiek hrajúcich poker tu uvidíte živelnú trojicu tiel v rôznych podobách telesnej nahoty. Jeden z nich je len niečo málo viac než kostlivec so smiešne vydutými očami. Prirodzene, má víťaznú ruku – tak ako smrť – a vy si dokážete predstaviť ten víťazný chichot, keď stavali tento exponát. Von Hagens celkom evidentne chce, aby ste sa na neho pozerali ako trochu výstredného a bláznivého vedca z labáku. Ale po niekoľkých miestnostiach, plných tiel v majestátnych aj strašlivých pózach – napríklad telo hrajúce šach s imaginárnym oponentom (bergmanovský odkaz si doplňte každý sám) – je jasné, že von Hagensovi ide ešte o niečo viac a túži byť umelcom. Prirodzene, musí preto spochybniť moje buržoázne obmedzenia, týkajúce sa nekrofílie, preto krátko pred koncom výstavy sa pár tiel, zavesených kdesi uprostred ako v medickom trileri Coma, oddáva sexuálnemu styku, v polohe obľúbenej v pornofilmoch. Von Hagens rozrezal aj ženské lono a zlepil ho späť, aby vynikla penetrácia muža, plastifikovaného pravdepodobne počas rigor mortis.
Problémom, samozrejme, je, že cez túto miestnosť prechádzajú aj desaťroční návštevníci, ale to tu nechcem riešiť. Skôr mi nedá pokoj iná vec. Niektoré telá, najmä ženského pohlavia, majú nezvykle krátke nohy. A nielen to. Tieto nohy, kombinované s malými lebkami osobitého tvaru a štíhlou kostrou, vyzerajú jednoducho čínsky.
Na výstave tiel však oficiálne žiadne čínske telá nie sú. Lenže pozor, zápletka sa zostruje, v skutočnosti putujú po svete dve výstavy. Jedna je von Hagensova Body Worlds a druhá Bodies: The Exhibition, manažovaná americkou spoločnosťou Premier Exhibitions. Telá v tejto druhej výstave zabezpečil čarodejníkov účeň, žiak samotného von Hagena, profesor Suej Chung-ťin.
.obete a slzy v očiach
Vráťme sa do Nemecka 80. rokov. Von Hagens sníval o platifikovaní tiel a jeho študent Suej ho presvedčil, že tento proces bude lacnejší, ak ho urobia v Číne. V roku 1999 von Hagensova firma Dalian Plastination získala súhlas od úradov v mestečku Ta-lien, dobre spravovanom prímorskom meste v čínskej provincii Liao-ning. V roku 2001 začala firma vedená von Hagensom a manažovaná Suejom Chung-ťinom prosperovať, keď niektoré medicínske inštitúcie boli ochotné platiť stovky tisícov dolárov za jednu vzorku. Suej v tom čase tajne založil svoju vlastnú firmu v inom meste, ktorá sa dnes volá Dalian Hoffen Bio-Technique. Keď to von Hagens zistil, Sueja Chung-ťina z firmy vyhodil a Suej predstavil svetu svoju výstavu Bodies: The Exhibition.
V roku 2008 anonymný informátor v americkej televízii ABC tvrdil, že Suej používa vo svojej šou telá popravených čínskych väzňov. Neznámy informátor neskôr stiahol svoje obvinenie s vysvetlením, že ho proti Suejovi zmanipuloval von Hagens. Preto bola firma Premier Exhibitions napokon donútená k svojej výstave doplniť upozornenie: „Výstava zobrazuje časti tiel čínskych občanov, ktoré poskytli orgány čínskej polície. Čínsky policajný úrad môže získavať telá od väzňov v Číne. Firma Premier nedokáže nezávisle potvrdiť, či časti tiel, ktoré sú vystavené, nepatria osobám, ktoré boli uväznené v čínskych väzniciach.”
Von Hagens sám sa tomuto nariadeniu vyhol. Svoju čínsku operáciu, ako povedal v televízii ABC, zavrel rok predtým a so slzami v očiach trval na tom, že sám spopolnil všetky čínske telá a nahradil ich telami z Kaukazu, ktoré tamojší darcovia dobrovoľne darovali pre potreby vedy.
Možno majú niektorí Kaukazania krátke nohy. Ale na výstave vo Viedni boli zhodou okolností všetky svaly z tváre jednotlivých krátkonohých figurín systematicky odstránené. Takže žiadna stopa ázijského pôvodu, žiadny charakteristický prvok, ako napríklad úzke oči, nie je možné na výstave nájsť. V jednom prípade zostala z celej postavy okrem kostry len sieť nervov. Ten pohľad vyráža dych. Predstavte si, ako dlho muselo expertom trvať, kým sa im podarilo natrénovať takú dokonalú formu plastinácie a odstrániť z tela každé vlákno kože, svalov alebo vnútorných orgánov. Šesť mesiacov? Predstavte si na moment, že ste von Hagens: Vytvorili ste umelecké dielo, nazvali ste ho, vymysleli rozostavenie na výstavu a svoje dielo milujete. Zničili by ste svoju prácu len kvôli tomu zradcovi Suejovi? Možno. A možno nie. A čo ak proti vám protestuje oficiálne neuznaná disidentská skupina Fa-lun-kung?
.stopy vedú k Fa-lun-kung
Fa-lun-kung je hnutie, ktoré čerpá z buddhistického obrodenia, mimoriadne úspešné bolo najmä v 90. rokoch a dnes stojí v centre nových pochybností, týkajúcich sa tohto biznisu s telami, obzvlášť v prípade Sueja, ktorý podľa odhadov predal okolo tisíc čínskych plastikovaných tiel. Fa-lun-kung sa veľmi rýchlo stal obeťou paranoje čínskej komunistickej strany. So 70 miliónmi členov sú totiž početnejší, ako členská základňa komunistickej strany. Čo je horšie, toto hnutie bolo verné tradičným (čítaj slabým a ženským) morálnym hodnotám – ako je pravda, súcit a trpezlivosť – čím sa odlišovalo od proto-fašistických cieľov Novej Číny. V roku 1999 preto začala perzekúcia.
V roku 2006 Fa-lun-kung obvinil stranu z odoberania orgánov žijúcim ľuďom, ktoré mali slúžiť pre potrebu transplantácií pre vybraných ľudí. Vtedy som týmto obvineniam neveril. Po vyhodnotení situácie a sto rozhovoroch s utečencami blízkymi Fa-lun-kung a so zdravotníkmi som zmenil názor a myslím si, že obvinenia nemožno ignorovať.
Odoberanie orgánov popravených väzňov je v Číne dobre známa skutočnosť. Chirurgické zákroky sa týkajú obličiek, pečene, srdca, pľúc, očných rohoviek a bežne sa odohrávajú vo vojenských nemocniciach, pod dohľadom štátnych orgánov. V ideálnom prípade dochádza k odobratiu orgánov v momente extrémneho fyzického šoku (po zásahu guľkou po poprave, napríklad), čo znižuje pravdepodobnosť odmietnutia orgánu v tele príjemcu. Malá časť orgánov je na predaj, záujem majú orgánoví turisti z Japonska, Európy a severnej Ameriky. Táto nelegálna procedúra sa dotýka Ujgurov, Tibeťanov a domácich kresťanov. Počty týchto nelegálnych operácií podľa členov Fa-lun-kung presahujú môj odhad 65 000 obetí. Predtým, než som dospel k týmto záverom, tak som ignoroval tvrdenia príslušníkov Fa-lun-kung, že na von Hagenovej a Suejovej výstave sa pozeráme na telá členov tohto hnutia. Príliš melodramatické, myslel som si. Ale vo Viedni som si všimol, že mnohým vystaveným telám chýbajú obličky alebo pečene. Je možné, že tieto telá boli použité na transplantačné aj výstavné účely? Sú tie chýbajúce orgány stále v telách nejakých starších Japoncov, Európanov či Američanov?
Výstava je len mlčiacim svedectvom, získať ďalšie informácie z Číny je problematické. Je však možné, že jeden z nedávnych incidentov z čínskej komunistickej strany vrhne na toto tajomstvo nové svetlo.
Na začiatku roku 2012 sa zdalo, že zmena vedenia komunistickej strany prebehne v Číne pokojne. Bezfarebný Chu Ťin-tchao mal odstúpiť na jeseň, zatiaľ čo rôzne frakcie medzi komunistami mali ticho a efektívne súperiť medzi sebou a potom jednohlasne odhlasovať nového lídra. Súčasný prezident Si Ťin-pching bol hlavným kandidátom, ale niektorí lojalisti Ťiang Ce-mina a zástancovia tvrdej línie navrhovali Po Si-laja, charizmatického tajomníka strany z Čchung-čchingu (s 30 miliónmi obyvateľov ide o najľudnatejšie čínske mesto, ktoré má charakter provincie, pozn. prekl.), ktorý si dokázal vybudovať veľkú popularitu svojím bojom proti straníckej korupcii a organizovanému zločinu.
Poova osoba bola fatálne podrazená jeho dlhodobým protežantom – šéfom polície v Čchung-čchingu, Wang Li-ťünom. Šiesteho februára 2012 sa zamaskoval za starú ženu, nasadol do auta a vyrazil na americký konzulát v Čcheng-tu. Asi tridsať hodín Wang predával utajené informácie, týkajúce sa jeho šéfa, za prísľub diplomatickej ochrany. Po zatiaľ obkľúčil budovu konzulátu policajnými autami. Americké ministerstvo napokon vydalo Wanga čínskym úradom. Všetky západné médiá o incidente informovali, rovnako ako o Poovom odstúpení asi o mesiac neskôr. Dôvodom jeho odchodu mala byť vražda britského občana Neila Heywooda, ktorej sa mala dopustiť Poova manželka. Čínske médiá nezvykle otvorene informovali o celej kauze. Ešte nezvyklejšie bolo, že čínske aj západné médiá celý incident opisovali rovnakým spôsobom. Niečo by nám to malo napovedať. Potrebovali by sme asi iného vyšetrovateľa, aby sa spýtal na tú najsamozrejmejšiu vec: Mohla byť táto vražda falošnou stopou a nešlo v celom incidente o niečo podstatne vážnejšie, čo mohlo ohroziť imidž strany a čo mohol Wang prezradiť na seba aj svojho šéfa Po Si-laja?
Provincia Liao-ning bola pôvodnou základňou pre Po Si-laja aj Wang Li-ťüna. Zatiaľ čo Po, pôvodne starosta Ta-lienu, sa stal guvernérom celej provincie, Wang viedol políciu v Ťin-čou a tamojšie štátne centrum pre psychologický výskum. Podľa oficiálnych čínskych zdrojov získalo Wangovo centrum v roku 2006 špeciálne ocenenie za pioniersku prácu pri používaní smrtiacej injekcie, ktorou sa na desaťročie vyriešil problém odoberania orgánov. Tým problémom bolo, ako odoberať orgány od žijúcich väzňov tak, aby nedochádzalo k vyprovokovaniu svalových kontrakcií a poškodeniu obličiek či pečene. Wang a jeho spolupracovníci dozerali na „niekoľko tisícov prípadov” transplantácií.
Po Si-laj bol zbavený funkcie 15. marca 2012. O štyri dni neskôr došlo k zvláštnemu nočnému presunu vojenských jednotiek v Pekingu, čo malo zrejme súvis s vnútorným bojom o kontrolu strany. Ďalší deň bolo možné niektoré slovné spojenia, týkajúce sa odoberania orgánov, bez cenzúry vyhľadávať na Baidu, čínskom Googli. Netrvalo to však dlho, len jednu noc. O tri dni neskôr vydali vysokopostavení úradníci čínskeho zdravotníckeho úradu bombastické vyhlásenie, že krajina v horizonte troch až piatich rokov ukončí odoberanie orgánov väzňom odsúdeným na smrť. O politických väzňoch nebola ani zmienka.
Najvyššie politické vedenie Číny tiež zareagovalo: najskôr straníckym manévrom na sieti Baidu, a potom novým vyhlásením s vedením zdravotníckeho úradu, v ktorom stálo, že Wang viedol spolu s Po Si-lajom jeden z najväčších „obchodov” s orgánmi v Číne. Moje rozhovory z utečeneckých táborov s členmi Falun Gong to nepriamo potvrdzovali. Svedkovia opakovane hovorili o provincii Liao-ning a spomínali osobité lokality ako Ji-ta, Su-ťia-ťün a Ta-lien, ako epicentrum, kde prichádzalo k odoberaniu orgánov v rokoch 2001 až 2005. Ako sa ukázalo, Ťin-čou patrilo na tento zoznam tiež.
Von Hagensova firma v Ta-liene mala v roku 1999 problém. Sám von Hagens sa vtedy sťažoval, že Číňania nie sú ochotní darovať svoje telá. Plastinátor mohol azda občas použiť telá bezdomovcov, ale čínske pitevné regulácie predpisujú, že také telo musí najskôr 30 dní ležať v márnici. Úspešná plastinácia pritom vyžaduje, aby bola príslušná injekcia s formaldehydom a následne silikónom použitá krátko po smrti. Rozšírenie praxe odoberania orgánov predstavuje potenciálny spôsob, ktorým mohli byť zabezpečené telá aj pre plastináciu. A po roku 2001 boli v provincii Liao-ning prítomné štyri priaznivé faktory.
Po prvé, dostatok čerstvých tiel. S masívnym zvýšením väzňov z Falun Gong (podľa mojich odhadov mohlo byť 500-tisíc až milión zatknutých v rokoch 2000 až 2001) a – podľa všetkého – v tom čase s veľkým počtom tajných chirurgických zákrokov, musel byť v „ponuke” dostatok dospelých tiel od 25 do 40 rokov, bez vonkajších zranení. A to bolo presne to, čo von Hagens, podľa internej komunikácie, potreboval. Keď bol Po Si-laj povýšený a stal sa guvernérom provincie Liao-ning, nariadil masívnu expanziu záchytných centier všetkých typov, osobitne v oblastiach ako Ťin-čou, Ta-lien a dnes už notoricky známemu pracovnému táboru Ma-san-ťia neďaleko mesta Šen-jang. Hľadanie darcov orgánov sa mohlo dotknúť Ujgurov, niektorých domácich kresťanských siekt a Tibeťanov. Ale Liao-ning sa podľa svedectiev členov Fa-lun-kung, ktorí sa striktne odmietali identifikovať, aby neohrozili svojich príbuzných, stal neslávnym centrom týchto operácii.
Po druhé, medzinárodný trh. S nárastom priemyslu s orgánmi boli v Liao-ningu vybudované diskrétne procedúry, ktoré zabezpečovali predaj medicínskeho materiálu a orgánov turistom z Európy, Japonska a Severnej Ameriky. Gunther von Hagens bol v roku 1999 osobne ocenený medailou Singchajskej ceny mieru, ktorú mu odovzdal Po Si-laj. Neskôr sa, podľa Suej Chung-ťina vychvaľoval svojimi blízkymi vzťahmi, ktoré má s Po Si-lajom.
Tretím priaznivým faktorom bola spriaznenosť s miestnym štátnym bezpečnostným úradom. Neskoršie vyšetrovanie Suej Chung-ťina ukázalo, že sám dostával telá na plastináciu práve od tohto úradu v Ta-liene. Na jeho čele stál už spomínaný Wang Li-ťün, úzko previazaný s Po Si-lajom. Netreba zabúdať, že išlo o spriaznencov tvrdej línie, lojálnych Ťiang Ce-minovi, ktorí vedeli zdôvodniť potrebu tvrdého zákroku proti Fa-lun-kung. Žiadna provincia nemala lepšie výsledky.
A napokon štvrtý faktor, synergický efekt. Centrá na odoberanie orgánov potrebovali stabilnú ponuku väzňov (aby mohli ponúkať presne to, čo orgánoví turisti požadovali), podobne na tom boli firmy pripravujúce telá na výstavy. Wang Li-ťün a iní nemuseli nevyhnutne o telá súťažiť s von Hagensom a Suejom. Podľa toho, čo som videl vo Viedni, mohli tieto telá pokojne používať jeden po druhom. Nemecký týždenník Spiegel informoval o zachytenom e-maile, ktorý poslal Suej von Hagensovi na konci roku 2001: „Dnes ráno prišli do firmy dve čerstvé veľmi kvalitné telá. Pečeň z nich bola odobratá iba pred pár hodinami.” Túto vetu možno čítať aj tak, že telá mohli byť dodávané aj zo vzdialených oblastí, keďže zisk na jednom plastikovanom tele dosahuje až 400-tisíc dolárov, štvorhodinová cesta z Ťin-čou do Ta-lienu má svoju logiku. A ak je telo na stole 24 až 28 hodín po smrti, dá sa stále plastikovať.
Môžeme si byť istí, či boli politickí väzni využívaní na získavanie orgánov a plastikáciu tiel? Nie. Určite je možné, že von Hagens hovorí pravdu, keď zdôrazňuje, že všetky telá spopolnil a Sui zase, že všetky boli získané v súlade s reguláciami štátneho orgánu. Ale ak si táto pochybnosť zaslúži odpoveď, mali by sme sa o ňu pokúsiť a využiť na to testy DNA. Podľa špecialistov, ktorých som oslovil, to možné je. Vyžaduje to však spoluprácu. Von Hagens by mohol súhlasiť, DNA by sa dala odobrať rovnako, ako sa odoberá vzorka farby z van Goghovho obrazu pri potvrdení jeho pravosti – bez toho, aby bol poškodený. Prípad Dr. Sueja je trochu iný. Ak vezmeme do úvahy obrovské zisky, ktoré jeho výstava produkuje a tiež starú známu vec, že každý kriminálnik raz urobí chybu, a Suej ju zrejme už urobil, keď zasielal orgány a medicínsky materiál do celého sveta, jeho výstava by mohla byť označená za zločin proti ľudskosti. Ak sa rozhodnú spolupracovať, mohli by to vyvrátiť. Pred svetom aj pred očami čínskeho obyvateľstva.
Buďme však realisti. Číňania toho majú za sebou dosť. Vyspelé čínske laboratóriá budú možno orgány ako pečeň vyrábať už za 10-15 rokov. Pre nich pôvod orgánov asi len ťažko predstavuje etický problém. Napokon, tak ako aj pre nás. Zaujímať by nás však mala stará etická obava: nie nevyhnutnosť smrti, ako by to asi povedal von Hagens, ale sklon ľudí k masovým vraždám. Günther von Hagens/
Narodil sa v roku 1945 v obci Alt-Skalden v centrálnom Poľsku. Jeho otec bol kuchárom v jednotkách SS. Študoval v Jene, v roku 1969 ušiel na Západ, doštudoval v Lübecku a Heidelbergu. V roku 1977 vynašiel techniku plastinácie, v roku 1993 založil inštitút plastinácie. Neskôr pôsobil ako hosťujúci profesor v Ta-liene, v Biškeku a v New Yorku. Ľudské a najnovšie aj zvieracie telá vystavoval od roku 1995 vo vyše 50 mestách sveta. Čelí početným obvineniam a kontroverziám. V Kirgisku údajne využil stovky tiel väzňov a psychiatrických pacientov, sám obvinenia odmieta. V roku 2002 zorganizoval v Londýne verejnú pitvu, čím porušil zákon, nebol však potrestaný. Je druhýkrát ženatý, má tri deti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.