Som presvedčená, že zvukový smog znásobuje inváziu neuróz a je oveľa nebezpečnejší a horší ako akékoľvek výpary z áut či dym z cigariet. Stojím si tu, na rozpálenej zastávke na Námestí Franza Liszta, a mám pocit, že ďalšiu dávku reklám a osprosťujúcich džinglov už neprežijem. Alebo tie pesničky. Znejú ešte dlho, aj keď nechcete. Je to mučenie. Pozerám po otupených, spotených spoluobčanoch. Komu okrem mňa to prekáža? Akási agentúra spravila výskum a ten dokázal, že keď ľuďom otrepávajú o hlavu jednu a tú istú pesničku, po čase si väčšina na ňu zvykne, začne si poklepkávať do rytmu, a pesničku (nech je akákoľvek), si obľúbi. Presne v tom istom momente, keď opačná skupina ľudí – ako inak – menšina – začne šalieť a pri počúvaní pesničky si už šklbe vlasy. A tak tu stojím a je mi jasné, že patrím k menšine. Pre takých ako ja je počúvanie nechcenej hudby psychický teror. Je ponížením. Pre vás je to len kulisa, pre nás zásadná vec. Ale dobre. Predsa nejde o môj názor na tie splašky. Tu ide o zásadné právo mňa ako občana nemusieť počúvať žiadne rádio na verejnom priestore MHD! Je mi jedno, aké je to rádio, je mi jedno, či platí SOZE, nezaujíma ma jeho vzťah s Dopravným podnikom a kto z toho profituje. Zaujíma ma ticho. Som ochotná za svoje právo na ticho bojovať. Lebo keď nám už budú rádiá aj na zastávkach šraubovať do hláv svoje stupidity a my sa neohradíme, môžeme to rovno nazvať dobrovoľnou lobotómiou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.