Pred dvoma týždňami sme na tomto mieste písali o deťoch a ich prítomnosti na svadbách. K životu však rovnako ako svadby patria i pohreby. Nie je to príliš letná téma, ale ktoré ročné obdobie je ňu vhodnejšie? Tak si to preberme hneď.
Deti sa príliš často na pohreboch cítia ako opomenutí smútiaci,uvádza stránka centra pre smútiace deti a rodiny The Dougy Center (www.dougy.org).Ak si predstavíme priebeh pohrebu, naozaj máme pocit, akoby smrť a smútok boli len vecou dospelých. Mnohí rodičia, v snahe uchrániť deti pred traumatizujúcim zážitkom úplne odmietajú ich účasť na pohreboch. Praktická brožúrka britskej organizácie Bereavement Advice Centre (voľne stiahnuteľná na www.bereavementadvice.org), ktorá ponúka rodičom jednoduché a zrozumiteľné odpovede na zvedavé otázky ich detí o smrti, uvádza, že dôvody vylúčenia detí z pohrebných rituálov a smútenia vyplývajú najmä z našich „dospeláckych“ obáv a strachu. Myslíme si, že deti sa budú báť mŕtveho tela, budú prestrašené, ak im povieme pravdu. Alebo jednoducho tvrdíme, že nerozumejú smrti. Detské chápanie však kopíruje to naše.„Keď my dospelí vieme vnímať smrť ako súčasť života, naučia sa to aj naše deti oveľa skôr,“nabáda na zamyslenie Daniela Bachoríková, psychologička detského hospicu Plamienok (www.plamienok.sk). Plamienok okrem iného ponúka bezplatné poradenstvo a psychologickú pomoc pre deti a mládež, ktorým zomrel blízky človek alebo rodinám, ktoré prišli o dieťa.
.povedzte to priamo a pravdivo
Prehľad o detskom vnímaní smrti v rôznych vekových kategóriách nájdeme na stránke marysplacect.org, ktorá patrí ďalšiemu z centier pre smútiace deti a rodiny. Podľa nich deti už od dvoch rokov môžu chápať smrť, aj keď ich porozumenie konca života je zatiaľ obmedzené. Od dvoch do piatich rokov si myslia, že človek po smrti sa môže vrátiť späť a bude ich zaujímať, kedy. Psychologička radí vysvetliť dieťaťu, že smrť znamená, že už nebije srdce, človek nedýcha, nevie sa hýbať, nepotrebuje jesť, nič ho nebolí.„Stačí byť trpezlivý a vysvetliť, že babička, ujo, sestra sa už na obed nevráti, nemusíme ho večer čakať alebo mu pripravovať darček na narodeniny,“ dodáva. Od šiestich rokov už deti chápu, že smrť je konečná a nezvratná, ale ešte si nemyslia, že všetci musia zomrieť. Môžu však mať pocit, že je to potrestanie za niečo, čo spravili. Až od 10 rokov majú deti rovnaké vnímanie smrti ako dospelí, aj keď ešte stále môžu mať pocity viny, že smrť spôsobili.„Dieťa môže mať pocit, že človek zomrel preto, že ono sa naňho nahnevalo, pobili sa krátko predtým, alebo si prialo, aby odišiel,“ uvádza príklady psychologička.
Odborníci upozorňujú, že deti treba informovať jasne a pravdivo, používať presné termíny – smrť, mŕtvy – a vyhnúť sa prirovnaniam. Detská myseľ funguje na konkrétnych termínoch, abstraktné vyjadrenia môžu byť pre deti zmätočné. Daniela Bachoríková vysvetľuje: „Dávajme si pozor na vyjadrenia, že náš blízky zaspal, vráti sa, keď sa narodí nové dieťa v rodine, Pán Boh ho mal veľmi rád, tak si ho k sebe vzal, alebo že bol veľmi dobrý a preto už je v nebi. Deti môžu z toho vyvodiť závery pre seba – bojím sa zaspať, lebo zomriem, nedokážem sa rozlúčiť s blízkym, lebo ho čakám späť, mňa Pán Boh neľúbi, ja nie som dosť dobrý.“
Daniela Bachoríková radí predostrieť dieťaťu informáciu o smrti blízkeho ako opis vlastných emócii k danej situácii: „Som smutný, lebo by som chcel byť s dedom, ale on zomrel, prestal dýchať a už sa domov nevráti.“ Nápomocný môže byť aj obraz z prírody – kvety vädnú, listy opadávajú.. Môžeme ponúknuť dieťaťu objatie, priestor na otázky, byť potichu. Dajme dieťaťu vedieť, že je v poriadku, ak bude plakať. Môžeme hovoriť o tom, či ešte bude mať možnosť blízkeho vidieť, napríklad na pohrebe.
.deti na pohrebe?
Výskumníčka a autorka mnohých publikácií o reakciách detí po strate blízkej osoby Phyllis R. Silverman robila rozhovory s viac ako 100 deťmi, ktorým zomrel rodič, keď boli vo veku od 6 do 17 rokov a boli prítomné na pohrebe. Deti boli rady, že mohli rodiča vidieť poslednýkrát a prejaviť mu svojou prítomnosťou úctu. Ocenili, že na pohrebe bolo veľa ľudí, ktorí mali ich rodiča radi a bolo pre nich dôležité, že môžu spolu s nimi smútiť. Vo svojom vlastnom ponímaní vyjadrili dôležitosť pohrebu ako pamiatky na ich rodiča. Phyllis R. Silverman hovorí, že výskumom sa od detí naučila to, že pohreby majú dôležitú úlohu v ich smútení a pomáhajú im vnímať smrť ako súčasť života.
U odborníkov sa stretneme aj s názorom, že pre dieťa môže byť pohreb stresujúci. Je to nová udalosť, veľmi odlišná od iných stretnutí, ktoré už zažilo. Jeho rodičia a blízki plačú, obradu nerozumie. Organizácie a psychológovia, ktorí pomáhajú pozostalým vyrovnať sa so smútkom, sa zhodnú na tom, že dieťaťu treba dať možnosť zúčastniť sa na pohrebe. Ak ale nechce ísť, nenútime ho ani nekritizujeme jeho rozhodnutie. Aby sa však dieťa mohlo rozhodnúť, treba mu obrad pravdivo a zrozumiteľne vysvetliť. Čo sa bude diať, aký to má význam, kto tam bude prítomný, kde to bude, že ľudia budú smutní, oblečení v čiernom a budú plakať. Môže mu pustiť hudbu, ktorá bude na pohrebe. Psychologička hovorí, že by vopred nerozoberala detaily kremácie alebo zahádzania zemou, lebo nevieme, čo si dieťa pod tým predstaví: „Môžeme povedať, že to nebolí, že mŕtvy už nič necítil. Ak ide o pochovanie do zeme, vyhnime sa vete ako „bude tam odpočívať/ spať“. V dieťati to môžeme vyvolať úzkosť z predstavy, ako sa dedko dostane z toľkej zeme von, keď dokončí odpočívanie a bude chcieť vstať.“ Dieťa sa môže báť, že mŕtvy sa bude v truhle cítiť osamelý. Je to priestor hovoriť o našej viere, tele a duši. Je vhodné, aby dieťa pohrebom sprevádzala dospelá osoba, ktorú dieťa pozná a ktorá nie je tak zasiahnutá smrťou ako rodič dieťaťa. Bude odpovedať na jeho otázky, upokojí ho alebo s ním odíde, ak bude treba. Podľa psychologičky Daniely Bachoríkovej sa vyhneme traumatickému zážitku pre dieťa, ak bude vedieť, čo ho čaká, s kým bude na pohrebe a samo chce ísť. V prípade smrti ľudí, ktorí dieťaťu nie sú takí blízki, by psychologička tiež nechala rozhodnutie na deťoch. Aj keď to pre ne nemusí byť osobne dôležité, môžu byť zvedavé, ako pohreb prebieha. „Pomôže im to byť pripravené na rozlúčku s niekým, koho budú mať naozaj rady,“ vysvetľuje.
.alternatívna rozlúčka
Pre deti tiež môžeme pripraviť alternatívnu rozlúčku. Môžeme spolu vypustiť balón, zasadiť na pamiatku rastlinu, zapáliť sviečku, napísať list na rozlúčku, niečo nakresliť, vyfarbiť. Môžeme spoločne vybrať, čo by si po blízkom človeku nechalo na pamiatku – fotku, časť oblečenia, obľúbený hrnček. Po smrti blízkeho je vhodné, aby sme sa s dieťaťom veľa rozprávali a otvorene a zrozumiteľne odpovedali na jeho otázky. Skúsme zistiť, či niečo nepochopilo zle alebo sa niečoho bojí. Psychologička hovorí, že deti sa môžu báť, že zomrie niekto ďalší, alebo čo sa stane, keď dostanú horúčku aj ony, môžu mať pocity viny.
Deti, takisto ako dospelí, potrebujú ukončenie, zmierenie, rozlúčenie, spomienky. Tým, že im dáme možnosť zúčastniť sa na pohrebe, potvrdíme, že aj ich emócie sú dôležité a patria do smútiacej rodiny. Porozumejú, že aj keď im je ťažko, nie sú samy. Uvidia, že plakať a smútiť je v poriadku. Budú vedieť, čo sa stalo s ich blízkym, ktorý sa už nevráti. Deti neuchránime tým, že vytesníme smutné udalosti z ich života. Ale tým, že ich naučíme, že smrť je jeho prirodzenou súčasťou.
Autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Deti sa príliš často na pohreboch cítia ako opomenutí smútiaci,uvádza stránka centra pre smútiace deti a rodiny The Dougy Center (www.dougy.org).Ak si predstavíme priebeh pohrebu, naozaj máme pocit, akoby smrť a smútok boli len vecou dospelých. Mnohí rodičia, v snahe uchrániť deti pred traumatizujúcim zážitkom úplne odmietajú ich účasť na pohreboch. Praktická brožúrka britskej organizácie Bereavement Advice Centre (voľne stiahnuteľná na www.bereavementadvice.org), ktorá ponúka rodičom jednoduché a zrozumiteľné odpovede na zvedavé otázky ich detí o smrti, uvádza, že dôvody vylúčenia detí z pohrebných rituálov a smútenia vyplývajú najmä z našich „dospeláckych“ obáv a strachu. Myslíme si, že deti sa budú báť mŕtveho tela, budú prestrašené, ak im povieme pravdu. Alebo jednoducho tvrdíme, že nerozumejú smrti. Detské chápanie však kopíruje to naše.„Keď my dospelí vieme vnímať smrť ako súčasť života, naučia sa to aj naše deti oveľa skôr,“nabáda na zamyslenie Daniela Bachoríková, psychologička detského hospicu Plamienok (www.plamienok.sk). Plamienok okrem iného ponúka bezplatné poradenstvo a psychologickú pomoc pre deti a mládež, ktorým zomrel blízky človek alebo rodinám, ktoré prišli o dieťa.
.povedzte to priamo a pravdivo
Prehľad o detskom vnímaní smrti v rôznych vekových kategóriách nájdeme na stránke marysplacect.org, ktorá patrí ďalšiemu z centier pre smútiace deti a rodiny. Podľa nich deti už od dvoch rokov môžu chápať smrť, aj keď ich porozumenie konca života je zatiaľ obmedzené. Od dvoch do piatich rokov si myslia, že človek po smrti sa môže vrátiť späť a bude ich zaujímať, kedy. Psychologička radí vysvetliť dieťaťu, že smrť znamená, že už nebije srdce, človek nedýcha, nevie sa hýbať, nepotrebuje jesť, nič ho nebolí.„Stačí byť trpezlivý a vysvetliť, že babička, ujo, sestra sa už na obed nevráti, nemusíme ho večer čakať alebo mu pripravovať darček na narodeniny,“ dodáva. Od šiestich rokov už deti chápu, že smrť je konečná a nezvratná, ale ešte si nemyslia, že všetci musia zomrieť. Môžu však mať pocit, že je to potrestanie za niečo, čo spravili. Až od 10 rokov majú deti rovnaké vnímanie smrti ako dospelí, aj keď ešte stále môžu mať pocity viny, že smrť spôsobili.„Dieťa môže mať pocit, že človek zomrel preto, že ono sa naňho nahnevalo, pobili sa krátko predtým, alebo si prialo, aby odišiel,“ uvádza príklady psychologička.
Odborníci upozorňujú, že deti treba informovať jasne a pravdivo, používať presné termíny – smrť, mŕtvy – a vyhnúť sa prirovnaniam. Detská myseľ funguje na konkrétnych termínoch, abstraktné vyjadrenia môžu byť pre deti zmätočné. Daniela Bachoríková vysvetľuje: „Dávajme si pozor na vyjadrenia, že náš blízky zaspal, vráti sa, keď sa narodí nové dieťa v rodine, Pán Boh ho mal veľmi rád, tak si ho k sebe vzal, alebo že bol veľmi dobrý a preto už je v nebi. Deti môžu z toho vyvodiť závery pre seba – bojím sa zaspať, lebo zomriem, nedokážem sa rozlúčiť s blízkym, lebo ho čakám späť, mňa Pán Boh neľúbi, ja nie som dosť dobrý.“
Daniela Bachoríková radí predostrieť dieťaťu informáciu o smrti blízkeho ako opis vlastných emócii k danej situácii: „Som smutný, lebo by som chcel byť s dedom, ale on zomrel, prestal dýchať a už sa domov nevráti.“ Nápomocný môže byť aj obraz z prírody – kvety vädnú, listy opadávajú.. Môžeme ponúknuť dieťaťu objatie, priestor na otázky, byť potichu. Dajme dieťaťu vedieť, že je v poriadku, ak bude plakať. Môžeme hovoriť o tom, či ešte bude mať možnosť blízkeho vidieť, napríklad na pohrebe.
.deti na pohrebe?
Výskumníčka a autorka mnohých publikácií o reakciách detí po strate blízkej osoby Phyllis R. Silverman robila rozhovory s viac ako 100 deťmi, ktorým zomrel rodič, keď boli vo veku od 6 do 17 rokov a boli prítomné na pohrebe. Deti boli rady, že mohli rodiča vidieť poslednýkrát a prejaviť mu svojou prítomnosťou úctu. Ocenili, že na pohrebe bolo veľa ľudí, ktorí mali ich rodiča radi a bolo pre nich dôležité, že môžu spolu s nimi smútiť. Vo svojom vlastnom ponímaní vyjadrili dôležitosť pohrebu ako pamiatky na ich rodiča. Phyllis R. Silverman hovorí, že výskumom sa od detí naučila to, že pohreby majú dôležitú úlohu v ich smútení a pomáhajú im vnímať smrť ako súčasť života.
U odborníkov sa stretneme aj s názorom, že pre dieťa môže byť pohreb stresujúci. Je to nová udalosť, veľmi odlišná od iných stretnutí, ktoré už zažilo. Jeho rodičia a blízki plačú, obradu nerozumie. Organizácie a psychológovia, ktorí pomáhajú pozostalým vyrovnať sa so smútkom, sa zhodnú na tom, že dieťaťu treba dať možnosť zúčastniť sa na pohrebe. Ak ale nechce ísť, nenútime ho ani nekritizujeme jeho rozhodnutie. Aby sa však dieťa mohlo rozhodnúť, treba mu obrad pravdivo a zrozumiteľne vysvetliť. Čo sa bude diať, aký to má význam, kto tam bude prítomný, kde to bude, že ľudia budú smutní, oblečení v čiernom a budú plakať. Môže mu pustiť hudbu, ktorá bude na pohrebe. Psychologička hovorí, že by vopred nerozoberala detaily kremácie alebo zahádzania zemou, lebo nevieme, čo si dieťa pod tým predstaví: „Môžeme povedať, že to nebolí, že mŕtvy už nič necítil. Ak ide o pochovanie do zeme, vyhnime sa vete ako „bude tam odpočívať/ spať“. V dieťati to môžeme vyvolať úzkosť z predstavy, ako sa dedko dostane z toľkej zeme von, keď dokončí odpočívanie a bude chcieť vstať.“ Dieťa sa môže báť, že mŕtvy sa bude v truhle cítiť osamelý. Je to priestor hovoriť o našej viere, tele a duši. Je vhodné, aby dieťa pohrebom sprevádzala dospelá osoba, ktorú dieťa pozná a ktorá nie je tak zasiahnutá smrťou ako rodič dieťaťa. Bude odpovedať na jeho otázky, upokojí ho alebo s ním odíde, ak bude treba. Podľa psychologičky Daniely Bachoríkovej sa vyhneme traumatickému zážitku pre dieťa, ak bude vedieť, čo ho čaká, s kým bude na pohrebe a samo chce ísť. V prípade smrti ľudí, ktorí dieťaťu nie sú takí blízki, by psychologička tiež nechala rozhodnutie na deťoch. Aj keď to pre ne nemusí byť osobne dôležité, môžu byť zvedavé, ako pohreb prebieha. „Pomôže im to byť pripravené na rozlúčku s niekým, koho budú mať naozaj rady,“ vysvetľuje.
.alternatívna rozlúčka
Pre deti tiež môžeme pripraviť alternatívnu rozlúčku. Môžeme spolu vypustiť balón, zasadiť na pamiatku rastlinu, zapáliť sviečku, napísať list na rozlúčku, niečo nakresliť, vyfarbiť. Môžeme spoločne vybrať, čo by si po blízkom človeku nechalo na pamiatku – fotku, časť oblečenia, obľúbený hrnček. Po smrti blízkeho je vhodné, aby sme sa s dieťaťom veľa rozprávali a otvorene a zrozumiteľne odpovedali na jeho otázky. Skúsme zistiť, či niečo nepochopilo zle alebo sa niečoho bojí. Psychologička hovorí, že deti sa môžu báť, že zomrie niekto ďalší, alebo čo sa stane, keď dostanú horúčku aj ony, môžu mať pocity viny.
Deti, takisto ako dospelí, potrebujú ukončenie, zmierenie, rozlúčenie, spomienky. Tým, že im dáme možnosť zúčastniť sa na pohrebe, potvrdíme, že aj ich emócie sú dôležité a patria do smútiacej rodiny. Porozumejú, že aj keď im je ťažko, nie sú samy. Uvidia, že plakať a smútiť je v poriadku. Budú vedieť, čo sa stalo s ich blízkym, ktorý sa už nevráti. Deti neuchránime tým, že vytesníme smutné udalosti z ich života. Ale tým, že ich naučíme, že smrť je jeho prirodzenou súčasťou.
Autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.