Podľa predsedu Najvyššieho súdu majú prísť príslušní ústavní sudcovia o svoje posty, pretože svojimi verdiktmi pomohli mafii a dali ďalšiu šancu firme, ktorá môže cez pochybné zmenky obrať štát o desiatky miliónov. No povedzte, nie je to dojemný obrat Sadikiho kamoša?
Nie je. Najskôr ale fakty.
V kauze takzvaných Piťovcov jeden zo senátov ústavného súdu riešil sťažnosť, podľa ktorej nemali niektorí obvinení možnosť oboznámiť sa (teda ani vyjadriť sa) s procedúrou predĺženia svojej väzby. Návrh prokurátora totiž riešil súd bez toho, aby o tom dotknutí ľudia vedeli. A ústavní sudcovia preto rozhodli, že to bolo v rozpore s právom a aj medzinárodnými záväzkami Slovenska. Neriešili teda skutky obvinených, ani banálne procesné chyby, ale jedno zo základných práv každého z nás, vrátane Piťovcov – právo na spravodlivý proces.
V druhom prípade iný senát ústavného súdu posudzoval sťažnosť firmy, ktorá sa domáha zaplatenia pochybných Duckého zmeniek. Tá tvrdí, že v procese s ňou došlo k protiprávnej výmene zákonného sudcu. Jeden zo sudcov bol totiž počas bežiaceho sporu vymenený Štefanom Harabinom a ústavní sudcovia riešili, či to bolo v súlade s právom. Keďže ale nenašli žiaden zákonný dôvod výmeny, rozhodli, že sťažnosť firmy je oprávnená.
Toľko fakty. A teraz interpretácia.
Keďže je kauza Piťovcov ostro sledovaná a šéf Najvyššieho súdu má kvôli Sadikimu povesť mafia-friendly, Harabin využil verdikt ústavného súdu na pokus o zmenu imidžu. Lenže novozrodený bojovník proti podsvetiu strieľa opäť tragicky vedľa – ak sú porušené práva kohokoľvek, hoci aj Dona Corleoneho, je psou povinnosťou sudcov napraviť to. Postoj „veď sú to mafiáni, tak aké právo", by bol návratom k tej justícii, v ktorej štát rozhodoval, komu ráči dať spravodlivý proces a koho rovno odsúdi, pretože je demokrat, žid, kulak, disident, Nitran či Hedviga. Harabin sa prsí, ako sa konečne postavil mafiánom, ale on sa postavil znovu iba voči právam každého z nás.
V druhom prípade je to podobné. Harabin sa tvári, ako bojuje za záujem štátu, ale v skutočnosti koná proti nemu. Ak totiž nezákonne vymenil v kauze Duckého zmeniek sudcu, potom je to on, nie ústavný súd, kto dal ďalšiu šancu pochybnému biznisu. Verdikt ústavného súdu teda len napráva flagrantné porušenie práva na spravodlivý proces, čo nijako nesúvisí s pekelnými zmenkami. Vzorec sa tu opakuje – záujem štátu je vyhrať, a v mene toho akoby bolo podľa Harabina možné všetko, aj svojvoľná výmena príslušného sudcu. Ako pred rokom 1989.
A pozor! Oba trojčlenné senáty ústavného súdu, ktoré Harabin zurvalo napáda, sú väčšinovo zložené zo sudcov, ktorí nejdú po ruke madam Macejkovej, poľujúcemu prezidentovi ani kraľujúcemu premiérovi. V kauze Čentéš napríklad hájili ústavu a zdravý rozum. Ak teda Harabin žiada ich stíhanie a dokonca odňatie funkcií ústavného sudcu, nie je to len právny nihilizmus a chorý pokus o vojnu kľúčových súdov, ale najmä ďalší existenčný zápas o právny štát.
Takže Harabinov obrat? Naopak, ešte hlbší suterén.
Nie je. Najskôr ale fakty.
V kauze takzvaných Piťovcov jeden zo senátov ústavného súdu riešil sťažnosť, podľa ktorej nemali niektorí obvinení možnosť oboznámiť sa (teda ani vyjadriť sa) s procedúrou predĺženia svojej väzby. Návrh prokurátora totiž riešil súd bez toho, aby o tom dotknutí ľudia vedeli. A ústavní sudcovia preto rozhodli, že to bolo v rozpore s právom a aj medzinárodnými záväzkami Slovenska. Neriešili teda skutky obvinených, ani banálne procesné chyby, ale jedno zo základných práv každého z nás, vrátane Piťovcov – právo na spravodlivý proces.
V druhom prípade iný senát ústavného súdu posudzoval sťažnosť firmy, ktorá sa domáha zaplatenia pochybných Duckého zmeniek. Tá tvrdí, že v procese s ňou došlo k protiprávnej výmene zákonného sudcu. Jeden zo sudcov bol totiž počas bežiaceho sporu vymenený Štefanom Harabinom a ústavní sudcovia riešili, či to bolo v súlade s právom. Keďže ale nenašli žiaden zákonný dôvod výmeny, rozhodli, že sťažnosť firmy je oprávnená.
Toľko fakty. A teraz interpretácia.
Keďže je kauza Piťovcov ostro sledovaná a šéf Najvyššieho súdu má kvôli Sadikimu povesť mafia-friendly, Harabin využil verdikt ústavného súdu na pokus o zmenu imidžu. Lenže novozrodený bojovník proti podsvetiu strieľa opäť tragicky vedľa – ak sú porušené práva kohokoľvek, hoci aj Dona Corleoneho, je psou povinnosťou sudcov napraviť to. Postoj „veď sú to mafiáni, tak aké právo", by bol návratom k tej justícii, v ktorej štát rozhodoval, komu ráči dať spravodlivý proces a koho rovno odsúdi, pretože je demokrat, žid, kulak, disident, Nitran či Hedviga. Harabin sa prsí, ako sa konečne postavil mafiánom, ale on sa postavil znovu iba voči právam každého z nás.
V druhom prípade je to podobné. Harabin sa tvári, ako bojuje za záujem štátu, ale v skutočnosti koná proti nemu. Ak totiž nezákonne vymenil v kauze Duckého zmeniek sudcu, potom je to on, nie ústavný súd, kto dal ďalšiu šancu pochybnému biznisu. Verdikt ústavného súdu teda len napráva flagrantné porušenie práva na spravodlivý proces, čo nijako nesúvisí s pekelnými zmenkami. Vzorec sa tu opakuje – záujem štátu je vyhrať, a v mene toho akoby bolo podľa Harabina možné všetko, aj svojvoľná výmena príslušného sudcu. Ako pred rokom 1989.
A pozor! Oba trojčlenné senáty ústavného súdu, ktoré Harabin zurvalo napáda, sú väčšinovo zložené zo sudcov, ktorí nejdú po ruke madam Macejkovej, poľujúcemu prezidentovi ani kraľujúcemu premiérovi. V kauze Čentéš napríklad hájili ústavu a zdravý rozum. Ak teda Harabin žiada ich stíhanie a dokonca odňatie funkcií ústavného sudcu, nie je to len právny nihilizmus a chorý pokus o vojnu kľúčových súdov, ale najmä ďalší existenčný zápas o právny štát.
Takže Harabinov obrat? Naopak, ešte hlbší suterén.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.