Keď opakujem, ako centrálne banky prerozdeľujú bohatstvo od chudobných k bohatým, ľudia zívajú. Ilustrácia suchej teórie príkladom banky, ku ktorej majú Slováci emocionálne puto, prichádza preto vhod.
Začnime hádankou: Kto nesie ekonomické náklady fajnového auta a pompéznej nehnuteľnosti, ktoré si z rozdeleného zisku kúpi majiteľ banky? Štandardná odpoveď, že sa to zaplatí z hodnoty vygenerovanej vďaka chytrým bankárom, ktorí presmerovali voľné úspory na ich najproduktívnejšie miesto, je tu na smiech. Veď žiadne úspory nikam necestovali, to iba centrálna banka vytvorila nové peniaze a poskytla ich na pár rokov štátu na úhradu jeho výdavkov. Cez prostredníka, ktorého jediná úloha bola zjesť úrokový rozdiel. Rozdiel medzi úrokmi, ktoré štát za dlhopisy poslal banke a ktoré banka zaplatila za úver ECB, zaplatíme všetci. Zisk zo samotného rastu ceny dlhopisov zas zaplatia ich predchádzajúci majitelia, ktorí ich prilacno predali.
Takéto operácie vraj pomáhajú ekonomike. Ako, to je pre mňa záhadou. Sú však ekonómovia, ktorí na celej operácii nevidia nič zlé. Veď pri kúpe dlhopisov banka niesla riziko spojené so štátnymi dlhopismi, a odmenu si preto zaslúži. Lenže takýto obchod by riskoval asi každý, ja teda určite. Veď banka nakúpila dlhopisy štátu s výrazne nižším kreditným rizikom, než má ona sama. A o tom, ako štáty garantujú prežitie lokálnych bánk, vďaka čomu sú ich osudy prepojené ako siamské dvojčatá, sa tu nebudem rozpisovať. Navyše, ak banka nakupovala iba dlhopisy s termínom splatnosti do vypršania trojročnej doby úveru od ECB, neriskovala ani pokles ich trhovej ceny, ktorý by mohol do operácie vniesť aspoň trochu napätia.
Mne za 1 percento na túto geniálnu investíciu nikto nechcel požičať. Diskusie o tom, aký rizikový je slovenský dlhopis, iba odvádzajú pozornosť od podstaty. Je to, ako keby sme sa bavili, ako ťažko sa zlodej pri lúpeži narobil. „Veď si mohol pri úteku zlomiť nohu!“ To však lup zaslúženým nespraví. Ak vám centrálna banka ako privilegovanému subjektu požičia za 1 percento v čase, keď si neviete na trhu požičať rovnaké peniaze za menej než štyri percentá, ide o dotáciu. Bez ohľadu na to, do čoho následne investujete. Ak by ste ich uložili na termínovanom účte v cyperskej banke alebo nakúpili za ne dlhopisy bankrotujúceho Grécka, boli by ste síce investičný idiot, ale dotovaný z verejných zdrojov.
Za bilión eur sme takto mnohým nesolventným gigantom predĺžili život. Síce vedľajší, no očakávaný efekt poklesu úrokov na štátnych dlhopisoch, ktoré lokálne banky o dušu nakupovali, potešil deravé pokladnice členských štátov. Ani to však nestačilo a samotné štáty musela nakoniec ECB zachraňovať ďalším programom – prísľubom neobmedzených nákupov samotných štátnych dlhopisov.
Na konci sa patrí podotknúť, že takto nezarábali iba mediálne známi žraloci, ale aj väčšie banky v eurozóne. Nejde totiž o individuálne zlyhanie, ale o systémovú chybu.
Autor je ekonomický analytik INESS
Začnime hádankou: Kto nesie ekonomické náklady fajnového auta a pompéznej nehnuteľnosti, ktoré si z rozdeleného zisku kúpi majiteľ banky? Štandardná odpoveď, že sa to zaplatí z hodnoty vygenerovanej vďaka chytrým bankárom, ktorí presmerovali voľné úspory na ich najproduktívnejšie miesto, je tu na smiech. Veď žiadne úspory nikam necestovali, to iba centrálna banka vytvorila nové peniaze a poskytla ich na pár rokov štátu na úhradu jeho výdavkov. Cez prostredníka, ktorého jediná úloha bola zjesť úrokový rozdiel. Rozdiel medzi úrokmi, ktoré štát za dlhopisy poslal banke a ktoré banka zaplatila za úver ECB, zaplatíme všetci. Zisk zo samotného rastu ceny dlhopisov zas zaplatia ich predchádzajúci majitelia, ktorí ich prilacno predali.
Takéto operácie vraj pomáhajú ekonomike. Ako, to je pre mňa záhadou. Sú však ekonómovia, ktorí na celej operácii nevidia nič zlé. Veď pri kúpe dlhopisov banka niesla riziko spojené so štátnymi dlhopismi, a odmenu si preto zaslúži. Lenže takýto obchod by riskoval asi každý, ja teda určite. Veď banka nakúpila dlhopisy štátu s výrazne nižším kreditným rizikom, než má ona sama. A o tom, ako štáty garantujú prežitie lokálnych bánk, vďaka čomu sú ich osudy prepojené ako siamské dvojčatá, sa tu nebudem rozpisovať. Navyše, ak banka nakupovala iba dlhopisy s termínom splatnosti do vypršania trojročnej doby úveru od ECB, neriskovala ani pokles ich trhovej ceny, ktorý by mohol do operácie vniesť aspoň trochu napätia.
Mne za 1 percento na túto geniálnu investíciu nikto nechcel požičať. Diskusie o tom, aký rizikový je slovenský dlhopis, iba odvádzajú pozornosť od podstaty. Je to, ako keby sme sa bavili, ako ťažko sa zlodej pri lúpeži narobil. „Veď si mohol pri úteku zlomiť nohu!“ To však lup zaslúženým nespraví. Ak vám centrálna banka ako privilegovanému subjektu požičia za 1 percento v čase, keď si neviete na trhu požičať rovnaké peniaze za menej než štyri percentá, ide o dotáciu. Bez ohľadu na to, do čoho následne investujete. Ak by ste ich uložili na termínovanom účte v cyperskej banke alebo nakúpili za ne dlhopisy bankrotujúceho Grécka, boli by ste síce investičný idiot, ale dotovaný z verejných zdrojov.
Za bilión eur sme takto mnohým nesolventným gigantom predĺžili život. Síce vedľajší, no očakávaný efekt poklesu úrokov na štátnych dlhopisoch, ktoré lokálne banky o dušu nakupovali, potešil deravé pokladnice členských štátov. Ani to však nestačilo a samotné štáty musela nakoniec ECB zachraňovať ďalším programom – prísľubom neobmedzených nákupov samotných štátnych dlhopisov.
Na konci sa patrí podotknúť, že takto nezarábali iba mediálne známi žraloci, ale aj väčšie banky v eurozóne. Nejde totiž o individuálne zlyhanie, ale o systémovú chybu.
Autor je ekonomický analytik INESS
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.