V mojej Skalici je to 146 mien. Prvú informáciu mám od svojho otca. Po celý život ďakoval Bohu, že sa narodil neskoršie ako jeho brat, ktorého meno je na tabuli a telo nikto nevie kde. Otec sa narodil v prvom roku minulého storočia. Keď mal 17 rokov, ešte išiel „k asentírke“, aj ho odviedli, ale nestačili zaradiť. Bolo po vojne.
Keď sa začala Druhá svetová vojna, mal som deväť rokov. Moje osobné dojmy mi doplnili priatelia. Bratanec bol partizánom. Strážil akúsi dolinu z miesta, kde bolo vidno lúky. V hore ticho ako v kostole. Naraz zbadal nemeckého vojaka, ako si odskočil za kriačky. Mal ho na muške ako na dlani. Vojak sa pričupil, o chvíľu sa postavil, napravil si nohavice a zmizol v húšťave. „Však aj on je človek. Tiež sa chce vrátiť k svojej rodine“. Vytriezvel o niekoľko dní. Partizáni priviedli dvoch zajatých Nemcov. Nastala diskusia ako v parlamente. Kam ich dať? Kto sa o nich bude starať, živiť ich a strážiť? Spor rozriešili dvaja sovietski dôstojníci. Zajatci hneď zistili, ktorá im odbila. Padli na kolená, zopli ruky a vytiahli rodinné fotografie. Rusi boli neústupní. Hlavňami samopalov ich postavili na nohy a davaj! Vytlačili ich z tábora, dva výstrely, koniec.
Tretia svetová vojna bola pre starú generáciu životným údelom. Mala byť atómová. Keby to vybuchlo, zhoreli by sme ako papieroví anjeli. Kto nás to zachránil? Kennedy? Adenauer? Pápež? Boh?
Hľadám slová porozumenia a nádeje. Viem, že nám všetkým ruže nekvitnú a mnohí naši občania sú sklamaní. Tvrdím však, že Európa ešte nikdy nežila v takom mieri a blahobyte. Len to spravodlivo rozdeliť a s mierou užívať. To je naša domáca úloha.
Keď sa začala Druhá svetová vojna, mal som deväť rokov. Moje osobné dojmy mi doplnili priatelia. Bratanec bol partizánom. Strážil akúsi dolinu z miesta, kde bolo vidno lúky. V hore ticho ako v kostole. Naraz zbadal nemeckého vojaka, ako si odskočil za kriačky. Mal ho na muške ako na dlani. Vojak sa pričupil, o chvíľu sa postavil, napravil si nohavice a zmizol v húšťave. „Však aj on je človek. Tiež sa chce vrátiť k svojej rodine“. Vytriezvel o niekoľko dní. Partizáni priviedli dvoch zajatých Nemcov. Nastala diskusia ako v parlamente. Kam ich dať? Kto sa o nich bude starať, živiť ich a strážiť? Spor rozriešili dvaja sovietski dôstojníci. Zajatci hneď zistili, ktorá im odbila. Padli na kolená, zopli ruky a vytiahli rodinné fotografie. Rusi boli neústupní. Hlavňami samopalov ich postavili na nohy a davaj! Vytlačili ich z tábora, dva výstrely, koniec.
Tretia svetová vojna bola pre starú generáciu životným údelom. Mala byť atómová. Keby to vybuchlo, zhoreli by sme ako papieroví anjeli. Kto nás to zachránil? Kennedy? Adenauer? Pápež? Boh?
Hľadám slová porozumenia a nádeje. Viem, že nám všetkým ruže nekvitnú a mnohí naši občania sú sklamaní. Tvrdím však, že Európa ešte nikdy nežila v takom mieri a blahobyte. Len to spravodlivo rozdeliť a s mierou užívať. To je naša domáca úloha.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.