aj agenti komunistickej tajnej služby boli ľudia z mäsa a kostí, takže v mnohých zanechal príchod „spojeneckých” vojsk hlbokú stopu. Z dokumentov, ktoré dnes spravuje archív Ústavu pamäti národa (ÚPN) vyplýva, že viacerí boli v auguste 1968 dezorientovaní. Inváziu vojsk Varšavskej zmluvy vnímali ako porušenie suverenity, pričom niektorí sa aj otvorene postavili proti okupácii. V letáku, ktorý zverejnil historik Radoslav Ragač, sa napríklad lídra Pražskej jari Alexandra Dubčeka zastali príslušníci Vojenskej kontrarozviedky v Košiciach. Tí dokonca vyzvali vlády Sovietskeho zväzu, Poľska, Maďarska, Bulharska a vtedajšej NDR, aby okamžite stiahli svoje vojská z nášho územia.

hokejová bitka

Napätie medzi ČSSR a ZSSR cítiť už z tajných správ, ktoré vypracovali naše bezpečnostné zložky rok pred okupáciou. Jedna z nich sa napríklad podrobne zaoberá ohlasmi na hokejový zápas medzi Československom a Sovietskym zväzom, ktorý sa odohral v marci 1967 počas šampionátu vo Viedni. Hoci Rusi už boli bez ohľadu na výsledok stretnutia majstrami sveta, hráči Ragulin, Kuzkin a tréner Tarasov rozpútali nezmyselnú bitku. „Rakúšania sa pred našimi turistami vyjadrovali, že dobré vzťahy sú len medzi (komunistickými) funkcionármi ZSSR a ČSSR,” píše sa v správe. Jej autor síce konštatuje, že „široká verejnosť veľmi odsudzuje obecenstvo, ktoré sa chovalo urážlivo pri hraní sovietskej hymny”.

Kriticky sa vyjadril aj na adresu našich hráčov a trénera Pitnera, ktorí po zápase nepodali ruským hokejistom ruku. Na druhej strane však nezabudol dodať, že existujú aj hlasy, ktoré takýto postup schvaľujú – ako satisfakciu za nešportové správanie Rusov. Tajná správa síce vystríha pred možnými politickými dôsledkami či zhoršením vzájomných vzťahov so Sovietskym zväzom, zároveň však jej autor konštatuje aj toto: „V závodoch Slovenské lodenice v Komárne sa vyskytli posmešné hlasy o priateľstve so ZSSR. Napríklad: Čo Rusi nedocielia inteligenciou, dosiahnu bitkou. Tak je tomu i v Maďarsku, kde ich už dve desaťročia okupujú a pritom Maďari sa musia tváriť ako priatelia.”

Bettmann/Corbis/Profimedia22. august 1968, Bratislava: Nahnevaní občania na Štúrovej ulici deň po vstupe sovietskych vojsk. Hádajú sa s vojakmi, ktorí do Československa prišli potlačiť "kontrarevolúciu".

demokracia v ŠTB

Uvoľnenie pomerov na začiatku roku 1968 sa prejavilo aj v práci tajnej polície. ŠtB prestala evidovať nepriateľské osoby, zrušila aj útvary pre boj s vnútorným nepriateľom. Jej špióni tiež dostali pokyn, aby už nesledovali našich ľudí pri ceste na Západ. Benevolentnejšie sa nakladalo aj s citlivými informáciami: v júli 1968 vyšlo napríklad v denníku Práca päť článkov o cvičení a pohybe vojsk Varšavskej zmluvy na našom území. Občas sa dokonca stalo, že v zahraničí zostali bez povolenia aj ľudia, ktorí prichádzali do styku s utajovanými skutočnosťami.

Minister vnútra Egyd Pepich to neskôr hodnotil ako chybu. „Nastal rozklad a značné zníženie akcieschopnosti,” napísal v správe zo 14. júla 1969. Podľa neho vyvolala zmena prístupu ŠtB u jej pracovníkov pochybnosti o zmysle ich práce, čo sa vraj negatívne odrazilo aj na ich psychike. Ministrovi sa nepáčil ani prístup niektorých sudcov a prokurátorov, ktorí vraj pri rehabilitačných procesoch v roku 1968 „odhaľovali formy práce ŠtB, predovšetkým tajných spolupracovníkov”.

rusov nešetrili

Zaujímavé sú aj niektoré správy z kritických dní – od 21. do 28. augusta 1968. Ich autori totiž označujú sovietskych vojakov ako „príslušníkov okupačných jednotiek”. Rusov nešetria ani pri opise trestnej činnosti: sovietski vojaci sa vraj bezprostredne po okupácii vlámali do viacerých obchodov a reštaurácií, pričom mali vykradnúť aj predajne tabaku či Tuzexu na Václavskom námestí v Prahe. V prípade československých občanov naopak oceňujú, že klesol počet trestných činov (najmä násilných), nevyskytli sa ani žiadne útoky na policajtov.

Z viacerých správ cítiť sympatie s obyčajnými ľuďmi, ktorí protestovali proti okupácii. „V nočných hodinách rozdávali sovietski vojaci v Prahe letáky a Rudé právo. Pritom boli československí občania nútení k ich vylepovaniu. V Prahe 6 jeden mladý občan odmietol a bol odvedený nevedno kam,” píše sa v správe z 28. augusta 1968. Samozrejme, aj ŠtB bola vnútorne rozdelená: niektorí jej príslušníci sa postavili Sovietom na odpor, iní boli pasívni, alebo naopak strhávali protiruské letáky, ťahali ľudí na výsluchy a podobne. Ako celok však bola tajná služba v zlomovom období paralyzovaná.

Bettmann/corbis/Profimedia23. august 1968, Bratislava: Mladí demonštranti prechádzajú okolo rozostavených sovietskych tankov pred budovou Univerzity Komenského.

slabé výsledky

Prejavilo sa to aj na počte jej tajných spolupracovníkov (TS), ktorý v rokoch 1966 – 1968 výrazne klesol. Tento trend pokračoval aj niekoľko mesiacov po okupácii: len za prvý polrok 1969 prišla ŠtB o 58 agentov, pričom v rovnakom období naverbovala len 11 nových spolupracovníkov. „Udalosti minulého a začiatkom tohto roku mali nepriaznivý vplyv na výslednosť práce s agentúrou. Slabé výsledky práce s TS sú znásobované pri odkrývaní konkrétnej nepriateľskej činnosti. Táto agentúra je ešte stále pod vplyvom udalostí z posledných mesiacov. Náročné úlohy sú pri výchove TS, spojené s rozbíjaním nesprávnych názorov a upevňovaním jej vzťahu s bezpečnosťou,” konštatuje správa o výsledkoch agentúrno-operatívnej činnosti ŠtB na Slovensku za prvý polrok 1969.

Situácia sa pomaly stabilizovala, trvalo však niekoľko mesiacov, kým sa bezpečnostné zložky odhodlali k tvrdšiemu zásahu proti odporcom okupácie. Vhodná príležitosť sa im pritom naskytla už koncom októbra 1968 – pri príležitosti 50. výročia vzniku ČSR. ŠtB totiž zachytila signály, že študenti VŠ vo viacerých mestách pripravujú akcie, „smerujúce k narušeniu dôstojných osláv”. Vedenie univerzít v Prahe, Brne a Bratislave udelilo študentom voľno, aby išli v čase demonštrácií domov. Tajní vraj preverovali aj podozrenie o pripravovanom „terore” na sovietskeho veľvyslanca Červoňenka. Podľa správy z 24. októbra 1968 sa dokonca chystalo „ozbrojené povstanie”.

strhávali zástavy

Polícia preto posilnila hliadky o milicionárov a vojakov, diskutovala aj s vedením škôl, ako aktivity študentov čo najviac eliminovať. Napriek tomu sa jej to nepodarilo: na prvý protest v Bratislave prišlo zhruba 300 mladých ľudí, ktorí spievali (Kto za pravdu horí), skandovali heslá proti Sovietskemu zväzu a cenzúre tlače. Študenti tiež žiadali odchod okupačných vojsk a vypovedanie zmluvy o ich dočasnom pobyte na území Československa. Nasledovali ďalšie demonštrácie, 29. októbra 1968 už pochodovalo ulicami Bratislavy 1500 až 2000 ľudí.

Miroslav zajíc/Corbis/ProfimediaRok 1968, Praha: Protestné plagáty na podstavci sochy Svätého Václava na Václavskom námestí.

Protesty sa postupne rozšírili aj do iných slovenských miest. 5. novembra 1968 sa zišlo v Žiline približne 500 študentov, ktorí strhávali zo stožiarov sovietske zástavy. Výnimkou nebolo ani ich pálenie priamo na námestiach, čo však nevyvolalo žiadnu negatívnu reakciu. Podľa námestníka ministra vnútra Pepicha sa ľudia len pasívne prizerali, čo bol prejav tichých sympatií. Dňa 6. novembra 1968 sa v Prešove stretlo asi 400 študentov, ktorí recitovali (Mor ho) a spievali, pričom zmenili text hymny: namiesto Zastavte sa bratia spievali Zobuďte sa bratia.

„Keď išli okolo pomníka padlých sovietskych vojakov, držali ruky nad hlavami a so zavretými päsťami hrozili,” napísal Pepich v správe z 9. novembra 1968. Polícia v tomto období zakročila len raz – na deň výročia VOSR, keď sa v Bratislave stretlo okolo 400 študentov. Tí najskôr so sviečkami v rukách pokojne demonštrovali proti vtedajšiemu režimu. Sprievod však postupne narástol na 3-tisíc ľudí, ktorí hliadkam nadávali do gestapa a hádzali po nich kamene. Polícia napokon dav rozohnala obuškami a kropiacimi autami. V spomínaný deň protestovali ľudia aj v iných mestách, poškodených bolo asi 250 sovietskych zástav.

protištátne letáky

Potom bol na Slovensku niekoľko mesiacov relatívny pokoj. Spočiatku paralyzovaná ŠtB však postupne zintenzívnila svoju činnosť, keď začala dôsledne pátrať po protištátnych letákoch a ich autoroch. Do februára 1969 zachytila 440 letákov a anonymných listov, ktoré boli rozširované pod viacerými názvami typu: Jedálny lístok, Tichá Voda, Smrť Jánošíkova či Smrť Dubčekova. Vyšetrovatelia začali na základe podnetov ŠtB celkovo 44 trestných stíhaní – hlavne za útok na verejného činiteľa, ale aj pre podvracanie či hanobenie republiky.

K prvému vážnemu zásahu po okupácii prišlo v marci 1969, po víťazstvách hokejistov ČSSR nad ZSSR na šampionáte vo Švédsku. V slovenských uliciach sa vtedy stretli tisíce ľudí, pričom oslavy sa zmenili na politické demonštrácie. Po prvom zápase (21. marca 1969) sa najskôr v Bratislave zišlo zhruba 2-tisíc ľudí. Asi polovica z nich sa následne presunula z centra mesta na Miletičovu ulicu – pred budovu vtedajšieho veliteľstva sovietskej armády. „Šajba, šajba, Rusi domov!” skandovali ľudia. Polícia ich však násilím rozohnala, pričom zadržala niekoľko osôb.

horiace fakle

Keďže na 28. marca 1969 bol plánovaný ďalší zápas medzi ČSSR a ZSSR a ŠtB zachytila signály, že sa chystá ešte väčšia demonštrácia proti režimu, polícia nenechala nič na náhodu. Všetky jej zložky boli niekoľko dní v pohotovosti, do Bratislavy boli povolané i početné zálohy z krajov. Polícii pomáhali aj Ľudové milície: okrem toho vyčlenila ďalších 50 mužov, ktorí mali chrániť sídlo veliteľstva sovietskej armády. Po zápase prišlo na námestie SNP asi 20-tisíc ľudí, ktorí pálili papiere, došlo aj k viacerým výbuchom.

Približne 10-tisíc ľudí vzápätí pochodovalo k sovietskemu konzulátu, respektíve k veliteľstvu armády. Demonštranti hádzali po policajtoch kamene, skandovali protiruské heslá a vykrikovali slová ako „gestapáci” či „darmožráči”. Polícii sa podarilo upokojiť situáciu – s pomocou obuškov a vodných diel – až po dvoch hodinách. Podobné protesty boli aj v ďalších slovenských mestách, pričom najdramatickejšie to vyzeralo v Košiciach, kde sa stretlo asi 1200 ľudí. Tí totiž pochodovali mestom s horiacimi fakľami v rukách a strieľali z poplašných pištolí, na chvíľu zastavili aj premávku. Polícia ich spacifikovala obuškami a kasermi.

diskusie s umelcami

Razantnejší kurz odradil ľudí od ďalších protestov, takže ŠtB bola spokojná. „Situácia na Slovensku je konsolidovanejšia ako na začiatku roka. Tým však nemožno tvrdiť, že nepriateľské sily sa vzdávajú svojej činnosti,” konštatuje sa v správe z polovice roka 1969. Odpor proti okupácii sa postupne presunul do škôl a kultúrnych domov, kde študenti diskutovali so známymi spisovateľmi a hercami (Jesenská, Tatarka, Króner, Valach). Samozrejme, že ani toto sa nepáčilo tajným, podľa ktorých umelci podnecovali mladých ľudí „k vystúpeniam a akciám”.

Na 1. mája 1969 vraj pripravovali bratislavskí študenti takzvaný rozhlasový voz, s ktorým chceli chodiť po uliciach a vysielať protisovietske piesne (Běž domů Ivane, čeká tě Nataša). V týchto aktivitách ich mali podporovať aj redaktori televízie ako Roman Kaliský. ŠtB vystríhala aj pred „značnou aktivizáciou cirkvi” na celom území Slovenska, podľa jej poznatkov vzrástol aj záujem o výučbu náboženstva. „Nie je výnimkou, že sa jej zúčastňujú deti členov KSS, funkcionárov štátnych a straníckych orgánov,” konštatuje sa v správe zo 4. augusta 1968.

Keystone Archives/Image State/Profimedia21. august 1969, Praha: Verejné zhromaždenie pri príležitosti prvého výročia sovietskej okupácie Československa. Duch Pražskej jari v tejto chvíli ešte nebol medzi ľuďmi úplne potlačený. Stále mali odvahu demonštrovať, aj keď bezpečnostné zložky štátu už boli pripravené.

dusno na lýre

O tom, že pookupačný režim nebral nič na ľahkú váhu, svedčí aj pozornosť, akú venoval i zdanlivo okrajovým akciám typu Bratislavská lýra. V archíve ÚPN sa zachovala aj správa, v ktorej spravodajské zložky podrobne opisujú problémy, ktoré sprevádzali túto spevácku súťaž v júni 1969. O čo išlo: porota pôvodne vybrala aj päť piesní, ktoré narážali na inváziu sovietskej armády, politický vývoj v Československu a podobne. Spevák Pavel Novák navyše venoval pieseň Dvě léta pamiatke študenta Jana Palacha, ktorý sa v januári 1969 na protest proti okupácii upálil.

Vedenie televízie sa preto rozhodlo, že nebude vysielať priame prenosy z finále festivalu. Tento krok však narazil na tvrdý odpor viacerých spevákov, ktorí pohrozili, že v takom prípade nevystúpia a z Bratislavy odídu. Aktívna bola hlavne Naďa Urbánková, proti bol naopak Karel Hála, ktorý tvrdil, že speváci si majú splniť svoje zmluvné záväzky voči organizátorom. Keďže „kontroverzné” piesne sa napokon do finále nedostali, televízia odvysielala priamy prenos a spor bol zažehnaný.

výročie okupácie

S blížiacim sa prvým výročím okupácie zaznamenala ŠtB aj „zvýšený pohyb zahraničných diplomatov a novinárov”. Tí zrejme prišli na Slovensko presvedčení, že budú svedkami masových demonštrácií. Ľudia síce boli prostredníctvom letákov vyzývaní k „odporu”, uskutočnilo sa však len niekoľko menších protestov (Bratislava, Nitra, Košice), s ktorými si už skonsolidované bezpečnostné zložky hravo poradili. Ľudia vyjadrili nesúhlas skôr symbolicky – niektorí prišli do práce v čiernom, iní vyvesili v oknách čierne zástavy alebo zapálili sviečky.

Koncom roka 1969 už boli prejavy nespokojnosti len ojedinelé: podľa tajnej služby bol dôvodom strach študentov pred vylúčením zo školy či trestným stíhaním. ŠtB sa obávala len jednej veci – prvého výročia upálenia Jana Palacha. Niekoľko dní pred 16. januárom 1970 sa v Prahe objavil leták, ktorý vyzýval ľudí, aby si v tento deň nekúpili noviny, zastavili na päť minút prácu a položili kvety na Palachov hrob. Tajní však prijali adekvátne protiopatrenia, takže k žiadnej výnimočnej situácii neprišlo. Z ulíc postupne zmizli aj protištátne nápisy.

policajný štát

Z Československa sa stal po okupácii policajný štát, ktorý zničil život celej jednej generácii. Atmosféru fízľovania pritom nepocítili na vlastnej koži len odporcovia režimu, ale aj kedysi prominentní komunisti ako Dubček. V archíve ÚPN je napríklad uložená výpoveď Štefana Majerníka, ktorý bol jeho šoférom na ambasáde v tureckej Ankare. Majerník v nej z vlastnej iniciatívy informuje o názoroch Dubčeka a jeho manželky na vtedajší režim, politiku strany a podobne. Na Majerníkov podnet bol tento dokument v júli 1970 zaslaný aj Vasiľovi Biľakovi.

Od 21. augusta 1968 do 1. mája 1969 odišlo zo Slovenska takmer 12-tisíc ľudí. Odchádzali najmä vedci, lekári, inžinieri a učitelia, ale aj úradníci či robotníci. Do 22. augusta 1969 sa napriek amnestii, ktorú vyhlásil koncom mája prezident Ludvík Svoboda, vrátilo len 97 ľudí.