Keď krátko po okupácii emigroval spolu s rodičmi do Ameriky, Peter Fossner mal len 15 rokov. V peňaženke mali 20 dolárov. „Roznášal som šaty z čistiarne, opravoval klimatizácie, robil taxikára alebo maliara. Maľovanie som z duše nenávidel, ale vždy som si hovoril: nezáleží na tom, čo robíš, hlavne sa snaž, aby si odviedol čo najlepšiu prácu,“ zaspomína si Peter na ťažké začiatky.
.hodinky pre Nixona
Z ušetrených peňazí kúpili jeho rodičia malé hodinárstvo. Láska k tomuto remeslu sa v rodine Fossnerovcov dedila z generácie na generáciu, ani Peter nebol výnimkou. Prihlásil sa do hodinárskej školy, v ktorej sa hneď dozvedel nemilú správu: mechanické hodinky sa už nebudú vyrábať. To znamená, že ich nahradia elektronické, takže vedomosti, ktoré získal, mu budú nanič.
Netrvalo však dlho a dostal skvelý nápad. Ak sa prestanú vyrábať mechanické hodinky, tak dovtedy vyrobené kusy budú veľmi vzácne. Peter začal veľa cestovať, nakupovať k nim chodili obchodníci z celého sveta. Istý čas boli najväčšími dealermi náramkových hodiniek na svete. „A môj otec bol zase najlepší hodinár v meste. Opravoval hodinky pre Rockefellera, Nixona a bohatých ľudí z Park Avenue. Mali sme toľko roboty, že veľké hodiny sme museli dávať na zem a potom sa nedalo kade chodiť.“
Raz k nim zavítal aj Andy Warhol, ktorý sa stal ich pravidelným zákazníkom. Dôvody mal na to hneď dva: značkové hodinky a pani Fossnerová, v ktorej videl obraz svojej milovanej matky. „Keď naša mama zomrela, Andy mi hovorí: Peter, nechoď na pohreb. Ani ja som nebol. Chcel som si moju mamu uchovať v pamäti ako živú. Inak by som ju už navždy stratil. Predstavujem si, že išla na nákupy a zatiaľ sa nevrátila. Andy toho veľa nenahovoril, ale keď niečo povedal, malo to hĺbku. Veruže to bol umelec!“ myslí si Peter Fossner.
.na gitare s Jaggerom
Keďže zrazu začal zarábať veľké peniaze, roztočil to vo veľkom – limuzíny, drahé oblečenie, krásne ženy. Petrovým rodičom sa to nepáčilo, lenže on neveril na dlhú budúcnosť. „V tej dobe bola v Amerike neistota. Bál som sa, že zase bude nejaký prevrat a my budeme opäť nútení z krajiny odísť.“ Peter sa preto rozhodol žiť naplno v duchu hesla sex, drogy a rock and roll. Každý večer sa zabával v svetoznámom a škandálmi poznačenom Studiu 54.
Stretol tam mnoho slávnych osobností, hercov, umelcov. Jeden jeho kamarát mal obchod s hudobnými nástrojmi a poznal všetkých známych muzikantov. „Párkrát som ho navštívil, keď bol u neho doma Mick Jagger a Pete Townshend z The Who. Len tak hrali na gitare a spievali. To boli najlepšie jam session, aké som počul,“ spomína Peter na divoké časy a jedna vtipná historka strieda druhú.
Keď sa mu však narodil syn, s rodinou sa presťahoval na predmestie New Yorku a s kamarátmi z mesta stratil kontakt. So svojou sestrou Alicou však naďalej pokračuje v rodinnej hodinárskej tradícii. V Petrovom obchode sú rôzne vzácne kúsky, niektoré boli vyrobené už koncom devätnásteho storočia. Kvôli biznisu stále cestuje po svete, i keď už o čosi menej ako v minulosti.
Najradšej trávi čas plavbou po mori so svojimi priateľmi a psom. „Keď sa vraciam späť do Brezna, mám pocit, akoby som prišiel na koniec sveta. Potom si uvedomím, že odtiaľto som vyšiel ako sopliak, prešiel som ťažkou emigráciou a ešte ťažšími začiatkami vo veľkom meste, a nakoniec som sa uchytil. Takže to nemôže byť také zlé,“ uzatvára Peter Fossner.
.hodinky pre Nixona
Z ušetrených peňazí kúpili jeho rodičia malé hodinárstvo. Láska k tomuto remeslu sa v rodine Fossnerovcov dedila z generácie na generáciu, ani Peter nebol výnimkou. Prihlásil sa do hodinárskej školy, v ktorej sa hneď dozvedel nemilú správu: mechanické hodinky sa už nebudú vyrábať. To znamená, že ich nahradia elektronické, takže vedomosti, ktoré získal, mu budú nanič.
Netrvalo však dlho a dostal skvelý nápad. Ak sa prestanú vyrábať mechanické hodinky, tak dovtedy vyrobené kusy budú veľmi vzácne. Peter začal veľa cestovať, nakupovať k nim chodili obchodníci z celého sveta. Istý čas boli najväčšími dealermi náramkových hodiniek na svete. „A môj otec bol zase najlepší hodinár v meste. Opravoval hodinky pre Rockefellera, Nixona a bohatých ľudí z Park Avenue. Mali sme toľko roboty, že veľké hodiny sme museli dávať na zem a potom sa nedalo kade chodiť.“
Raz k nim zavítal aj Andy Warhol, ktorý sa stal ich pravidelným zákazníkom. Dôvody mal na to hneď dva: značkové hodinky a pani Fossnerová, v ktorej videl obraz svojej milovanej matky. „Keď naša mama zomrela, Andy mi hovorí: Peter, nechoď na pohreb. Ani ja som nebol. Chcel som si moju mamu uchovať v pamäti ako živú. Inak by som ju už navždy stratil. Predstavujem si, že išla na nákupy a zatiaľ sa nevrátila. Andy toho veľa nenahovoril, ale keď niečo povedal, malo to hĺbku. Veruže to bol umelec!“ myslí si Peter Fossner.
.na gitare s Jaggerom
Keďže zrazu začal zarábať veľké peniaze, roztočil to vo veľkom – limuzíny, drahé oblečenie, krásne ženy. Petrovým rodičom sa to nepáčilo, lenže on neveril na dlhú budúcnosť. „V tej dobe bola v Amerike neistota. Bál som sa, že zase bude nejaký prevrat a my budeme opäť nútení z krajiny odísť.“ Peter sa preto rozhodol žiť naplno v duchu hesla sex, drogy a rock and roll. Každý večer sa zabával v svetoznámom a škandálmi poznačenom Studiu 54.
Stretol tam mnoho slávnych osobností, hercov, umelcov. Jeden jeho kamarát mal obchod s hudobnými nástrojmi a poznal všetkých známych muzikantov. „Párkrát som ho navštívil, keď bol u neho doma Mick Jagger a Pete Townshend z The Who. Len tak hrali na gitare a spievali. To boli najlepšie jam session, aké som počul,“ spomína Peter na divoké časy a jedna vtipná historka strieda druhú.
Keď sa mu však narodil syn, s rodinou sa presťahoval na predmestie New Yorku a s kamarátmi z mesta stratil kontakt. So svojou sestrou Alicou však naďalej pokračuje v rodinnej hodinárskej tradícii. V Petrovom obchode sú rôzne vzácne kúsky, niektoré boli vyrobené už koncom devätnásteho storočia. Kvôli biznisu stále cestuje po svete, i keď už o čosi menej ako v minulosti.
Najradšej trávi čas plavbou po mori so svojimi priateľmi a psom. „Keď sa vraciam späť do Brezna, mám pocit, akoby som prišiel na koniec sveta. Potom si uvedomím, že odtiaľto som vyšiel ako sopliak, prešiel som ťažkou emigráciou a ešte ťažšími začiatkami vo veľkom meste, a nakoniec som sa uchytil. Takže to nemôže byť také zlé,“ uzatvára Peter Fossner.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.