.desiatky hrozivo vyzerajúcich príslušníkov SBS v čiernych uniformách, kolotoče, vôl na ražni, ceny do tomboly, na pódiu logá sponzorov a repliky Warholových diel vrátane slávneho Botticelliho obrazu. Vystúpenia rusínskych a iných kapiel, ľudových aj moderných. Ale aj stánky s goframi, s langošmi, s čínskymi púťovými atrakciami a plastovými samopalmi pre deti. A pomedzi všetky tie gýče Fero Lakata z Rokytoviec vo veľkých slnečných okuliaroch, so striebornou parochňou na hlave a s maličkou kamerou v ruke. Dlhoročný dvojník Andrija Varchoľu je šťastný, keď si ho diváci fotografujú. Treba uznať, bradou sa na neho trochu podobá. Nič iné, iba on aspoň vzdialene pripomína, že počas týchto troch dní uprostred leta Miková oslavuje umelca, ktorý sa tu pritom ani nenarodil. Sú tu iba jeho korene. Ale aké?
.warhol? Nikdy tu nebol
Starosta Dušan Džula je vo funkcii tretí rok. Tvári sa unavene, do očí sa nepozrie. No je ochotný. Dvíha mobil a volá Michalovi Zavackému, ktorý už dvadsaťdva rokov organizuje tento festival. „Miško, kde si? Sú tu hostia z Bratislavy, príď!“ povie naliehavo. Na periférii Slovenska má ešte vyslovenie názvu hlavného mesta svoju váhu. Kto sem meria po rozmlátených cestách takmer päťsto kilometrov, musí mať na to ozaj pádny dôvod.
So starostom Džulom sedíme pri minerálke a slaných tyčinkách v miestnosti budovy, ktorá vzdialene pripomína školu. Dnes je prázdna. „Škola v prírode tu bola zrušená v roku 2005. Predtým tu bola ZDŠ. Dokedy, to nepamätám,“ povie. Miková má 141 čísiel a 154 obyvateľov. A tiež 80 dôchodcov, z čoho je 20 žien starších ako 85 rokov. Mladé zutekalo, staré dožíva. A pritom, v šesťdesiatych rokoch to bola prosperujúca obec so 740 obyvateľmi. Dnes 21 tunajších detí chodí do školy do susedného Havaja. Ich rodičia jazdia za prácou do Prešova, do Humenného či do Košíc.
Pri otázke, čo obci priniesol fakt, že sa tu narodili Warholovi rodičia a aký je osud rodného domu umelcovej mamy Júlie Zavackej, sa starosta Džula na okamih zamračí. „Spočiatku nič, ani sme o tom nevedeli,“ povie a dodá: „Po revolúcii sa ale otvorili hranice a začali sem jazdiť zahraniční turisti. Hľadali dom Zavackých, no ten už roky nestojí. Asi spadol. Alebo ho zbúrali a postavili si pekný moderný. Ostala iba studňa na ich záhrade.“ Nerozhodní Mikovčania dlhé roky zvažovali, že tu zriadia slávnemu umelcovi aspoň pamätnú izbu. Nakoniec ich predbehli neďaleké Medzilaborce, kde v roku 1991 vytvorili v bývalom socialistickom megakulturáku Múzeum moderného umenia rodiny Warholovcov, jediné svojho druhu v Európe.
Miková na slávneho umelca, ktorému príliš nerozumie, nezanevrela, iba ho ignoruje. A pritom, žijú tu dodnes jeho vzdialení príbuzní. Napríklad bratranec Ján Zavacký, ktorý kedysi pracoval ako kurič v škole. „Môj brat má za ženu jeho dcéru,“ povie hrdo starosta Džula a na neodbytnú otázku, čo znamená Andy Warhol pre neho osobne, nezaprie úprimnosť: „Bol to asi významný umelec, no pre našu obec nepriniesol nič. Nikdy tu nebol. Pochovaný je v Amerike, jeho rodičia tu.“
.svetový Andy a naša Marika
Do širšej rodiny Warholovcov patrí aj organizátor festivalu Michal Zavacký, na rozdiel od starostu dynamický chlapík. „Celá Miková sme jediná rodina Zavackých a Varhoľovych,“ hovorí profesiou vyučený stavbár, ktorý po ukončení priemyslovky v roku 1982 začal pracovať ako stavebný technik na bývalom poľnohospodárskom družstve. Od nežnej, ako dodá, pôsobí ako súkromný farmár. Ak by ste na pozícii šéfa festivalu čakali bohéma či aspoň milovníka umenia, budete sklamaní. Rovnaké pocity sa vás zmocnia, ak sem prídete s naivnou predstavou, že festival venovaný Warholovi bude sviatkom umenia. Ľudová zábava, tak znie najmilosrdnejšie označenie.
„K výtvarnému umeniu nemám vzťah, ale na okresné plenéry sa prídem rád pozrieť. A čo sa týka hudby, rád ju počúvam. Chodíme so starostom na rôzne akcie, trhy, festivaly,“ povie úprimne Zavacký a po chvíľke dodá: „Keď sme začali robiť tento festival, pozvali sme školákov, aby maľovali krajinky, starodávne drevenice, pohľady na lesy, lúky, pasienky, vodu, dvory a psov v našej obci. Potom sa to nejako zanedbalo. Treba na to ľudí. A my dvaja so starostom nemôžeme sedieť na troch stoličkách.“
Festival v Mikovej bol pôvodne iba jednodňový, dnes trvá tri dni a má neuveriteľných osemtisíc návštevníkov. Prvý večer organizátori nazvali Korene mladých umelcov; ponúka vystúpenia siedmich kapiel z okresov Stropkov, Bardejov a Svidník. „Posudzuje ich skúsená sedemčlenná porota. Jej predsedom mal byť Marián Čekovský, no ospravedlnil sa a neprišiel. Kapely súperili zo všetkých síl o najlepšie umiestnenie. Tí, čo nevyhrali, nemusia smútiť. Možno o rok,“ usmeje sa Zavacký. No vzápätí, pri zmienke o financiách a nákladoch, sa zamračí: „Z odboru národnostných menšín na úrade vlády každoročne dostávame podporu. Žiadali sme 30 tisíc, no teraz nám dali iba 2 tisíc eur. Je to hanba, sme sklamaní. Celkový rozpočet je 40 tisíc eur. Nebyť sponzorov a príjmov zo vstupného, neprežili by sme.“
Napriek všetkému, warholovskému festivalu sa darí a tento rok sem zavítala napríklad aj Zuzana Smatanová. „Sme už profesionáli. Naučili sme sa, že keď slávnych umelcov oslovíme v dostatočnom predstihu, prídu,“ pochváli Zavacký sám seba. Vrcholom je pre neho ocenenie, ktoré tento rok udelil Marike Gombitovej, rodáčke z Turian nad Ondavou v okrese Stropkov. „Andy bol svetová osobnosť a naša Marika je jednoznačne najväčšia osobnosť okresu v 20. storočí,“ zdôvodní udelenie ceny, ktorou je fototlač Warholovej Marilyn Monroe na plátne rozmerov 120 krát 120 centimetrov. Kto chcel, mohol sa pri nej na pódiu vyfotografovať. Zavacký ju speváčke osobne odniesol hneď po skončení festivalu – zdravotný stav jej neumožňoval prísť.
.andy, prepáč
„Čo je to za logika, darovať obraz Marilyn Monroe Marike Gombitovej? Obraz krásnej ženy žene s hendikepom? Keby jej darovali kvety, ale toto? Veď to nemá formu ani obsah, festival v Mikovej je karikatúra Warhola,“ rozčuľuje sa Michal Bycko (61). Muž, ktorý spoločne s pražským výtvarníkom Michalom Cihlářom a fotografom Rudom Prekopom po revolúcii nadšene zakladal Warholovo múzeum v Medzilaborciach, je dnes sklamaný. Priznáva, že už by sa do takého projektu na mentálne vzdialenej periférii nepustil.
„Napíšem asi knihu spomienok a nazvem ju Zabil som Warhola. Cítim vnútornú potrebu sa tomu človeku ospravedlniť. Hanbím sa aj za to, čo sa deje v Mikovej. To už ani nie je pop, ale niečo choré,“ priznáva Bycko, ktorý sa kedysi smial, že výraz popart vysvetľoval miestnym ako spojenie kňaza (pop) a umenia. Po dlhých rokoch bojov o holé prežitie unikátneho múzea je unavený. Jeho zriaďovateľom je prešovský VÚC, ktorý pokrýva iba nevyhnutné náklady na prevádzku a na mzdy. Expozícia obsahuje 120 diel zo súkromných zbierok a 40, ktoré zakúpil štát. „Pred svojím odchodom na dôchodok žiadam, aby sa vypracovala stratégia fungovania do budúcnosti. Pretože ďalej to takto ´plátať´ a udržiavať v podobe vlastivedného múzea už nejde. Buď sa nájde iný prístup, múzeum bude robiť aj poradenstvo a obchod, alebo sa to celé presunie niekde inde a tu sa to zruší,“ dodáva skepticky Bycko.
Napriek všetkej mizérii má toto múzeum 24-tisíc návštevníkov z celého sveta ročne, čo je porovnateľné s podobnými inštitúciami v krajských mestách. Súkromní a firemní zberatelia do Medzilaboriec zapožičali nielen Warholove obrazy, ale v poslednej dobe aj vzácne diela umelcov z jeho okruhu – Jeana Michela Basquiata či Roberta Indianu.
.svetový objav
Jozef Keselica (52) zo Svidníka venoval Warholovi dvadsaťtri rokov svojho života. Profesiou učiteľ angličtiny a amatérsky muzikant, zakladateľ kapely Rusínske holosy si vybudoval azda najväčšiu zbierku materiálov o tomto umelcovi na Slovensku a možno aj v Európe – má tisíce fotografií, kníh, platní a iných dokumentov. „Moja mamka pochádza z Mikovej. Za slobodna sa volala Chomová, tak isto ako Warholova babka. Údajne sme vzdialení príbuzní. A keby aj nie, môžem mystifikovať. Ľudia ma začali neskôr stotožňovať s Andym,“ smeje sa Keselica a dodáva: „Začal som tým, že čokoľvek, kde bolo meno Warhol, som musel mať. Či už noviny za pár halierov alebo som išiel do Rakúska, kde som nakúpil knihy o ňom za tisíc dvesto korún. Manželke sa to nepáčilo. Neskôr som začal písať články, BBC natočila o mne film s názvom Som odnikiaľ, robil som audiovizuálny program, ktorý sa volal Andy Warhol je Andrij Varchoľa, venujem sa počítačovej grafike na spôsob popartu.“
Zdá sa, že Keselica je reinkarnáciou svojho idolu. S Michalom Zavackým dlhoročne pripravuje festival v Mikovej, v roku 1994 boli na otvorení Warholovho múzea v Pittsburgu. Nedávno sa spoločne dozvedeli nové fakty o tom, že Andy má nielen rusínske, ale aj židovské korene. A že okrem troch bratov mal aj sestru Máriu, ktorá zomrela v útlom veku. „Doteraz si všetci bádatelia mysleli, že dcéra Júlie Varchoľovej zomrela po pár dňoch, kvôli čomu nebola pokrstená. Miško Zavacký ale v archívoch a matrikách objavil jej krstný list a poznáme aj približnú polohu jej hrobu na cintoríne v Mikovej,“ vysvetľuje Keselica a dodáva: „Doteraz sa predpokladalo, že matka Andyho Warhola Júlia mohla prísť o dieťa – o Andyho staršiu sestru Jozefínu, ktorá zomrela ešte pred príchodom do USA v roku 1911 na Dolnej zemi. Zistili sme, že informácie uvádzané v domácich a zahraničných prameňoch nie sú správne. Jeho sestra sa nevolala Jozefína, ale Mária, nenarodila sa v roku 1911 ale v roku 1912 a žila 33 dní.“
Na objav neznámej sestry Andyho Warhola je Keselica patrične hrdý. Ťažko povedať, či si ho všimnú svetové médiá, v čo tajne dúfa. Aspoň do tých slovenských sa však už dostal.
.warhol? Nikdy tu nebol
Starosta Dušan Džula je vo funkcii tretí rok. Tvári sa unavene, do očí sa nepozrie. No je ochotný. Dvíha mobil a volá Michalovi Zavackému, ktorý už dvadsaťdva rokov organizuje tento festival. „Miško, kde si? Sú tu hostia z Bratislavy, príď!“ povie naliehavo. Na periférii Slovenska má ešte vyslovenie názvu hlavného mesta svoju váhu. Kto sem meria po rozmlátených cestách takmer päťsto kilometrov, musí mať na to ozaj pádny dôvod.
So starostom Džulom sedíme pri minerálke a slaných tyčinkách v miestnosti budovy, ktorá vzdialene pripomína školu. Dnes je prázdna. „Škola v prírode tu bola zrušená v roku 2005. Predtým tu bola ZDŠ. Dokedy, to nepamätám,“ povie. Miková má 141 čísiel a 154 obyvateľov. A tiež 80 dôchodcov, z čoho je 20 žien starších ako 85 rokov. Mladé zutekalo, staré dožíva. A pritom, v šesťdesiatych rokoch to bola prosperujúca obec so 740 obyvateľmi. Dnes 21 tunajších detí chodí do školy do susedného Havaja. Ich rodičia jazdia za prácou do Prešova, do Humenného či do Košíc.
Pri otázke, čo obci priniesol fakt, že sa tu narodili Warholovi rodičia a aký je osud rodného domu umelcovej mamy Júlie Zavackej, sa starosta Džula na okamih zamračí. „Spočiatku nič, ani sme o tom nevedeli,“ povie a dodá: „Po revolúcii sa ale otvorili hranice a začali sem jazdiť zahraniční turisti. Hľadali dom Zavackých, no ten už roky nestojí. Asi spadol. Alebo ho zbúrali a postavili si pekný moderný. Ostala iba studňa na ich záhrade.“ Nerozhodní Mikovčania dlhé roky zvažovali, že tu zriadia slávnemu umelcovi aspoň pamätnú izbu. Nakoniec ich predbehli neďaleké Medzilaborce, kde v roku 1991 vytvorili v bývalom socialistickom megakulturáku Múzeum moderného umenia rodiny Warholovcov, jediné svojho druhu v Európe.
Miková na slávneho umelca, ktorému príliš nerozumie, nezanevrela, iba ho ignoruje. A pritom, žijú tu dodnes jeho vzdialení príbuzní. Napríklad bratranec Ján Zavacký, ktorý kedysi pracoval ako kurič v škole. „Môj brat má za ženu jeho dcéru,“ povie hrdo starosta Džula a na neodbytnú otázku, čo znamená Andy Warhol pre neho osobne, nezaprie úprimnosť: „Bol to asi významný umelec, no pre našu obec nepriniesol nič. Nikdy tu nebol. Pochovaný je v Amerike, jeho rodičia tu.“
.svetový Andy a naša Marika
Do širšej rodiny Warholovcov patrí aj organizátor festivalu Michal Zavacký, na rozdiel od starostu dynamický chlapík. „Celá Miková sme jediná rodina Zavackých a Varhoľovych,“ hovorí profesiou vyučený stavbár, ktorý po ukončení priemyslovky v roku 1982 začal pracovať ako stavebný technik na bývalom poľnohospodárskom družstve. Od nežnej, ako dodá, pôsobí ako súkromný farmár. Ak by ste na pozícii šéfa festivalu čakali bohéma či aspoň milovníka umenia, budete sklamaní. Rovnaké pocity sa vás zmocnia, ak sem prídete s naivnou predstavou, že festival venovaný Warholovi bude sviatkom umenia. Ľudová zábava, tak znie najmilosrdnejšie označenie.
„K výtvarnému umeniu nemám vzťah, ale na okresné plenéry sa prídem rád pozrieť. A čo sa týka hudby, rád ju počúvam. Chodíme so starostom na rôzne akcie, trhy, festivaly,“ povie úprimne Zavacký a po chvíľke dodá: „Keď sme začali robiť tento festival, pozvali sme školákov, aby maľovali krajinky, starodávne drevenice, pohľady na lesy, lúky, pasienky, vodu, dvory a psov v našej obci. Potom sa to nejako zanedbalo. Treba na to ľudí. A my dvaja so starostom nemôžeme sedieť na troch stoličkách.“
Festival v Mikovej bol pôvodne iba jednodňový, dnes trvá tri dni a má neuveriteľných osemtisíc návštevníkov. Prvý večer organizátori nazvali Korene mladých umelcov; ponúka vystúpenia siedmich kapiel z okresov Stropkov, Bardejov a Svidník. „Posudzuje ich skúsená sedemčlenná porota. Jej predsedom mal byť Marián Čekovský, no ospravedlnil sa a neprišiel. Kapely súperili zo všetkých síl o najlepšie umiestnenie. Tí, čo nevyhrali, nemusia smútiť. Možno o rok,“ usmeje sa Zavacký. No vzápätí, pri zmienke o financiách a nákladoch, sa zamračí: „Z odboru národnostných menšín na úrade vlády každoročne dostávame podporu. Žiadali sme 30 tisíc, no teraz nám dali iba 2 tisíc eur. Je to hanba, sme sklamaní. Celkový rozpočet je 40 tisíc eur. Nebyť sponzorov a príjmov zo vstupného, neprežili by sme.“
Napriek všetkému, warholovskému festivalu sa darí a tento rok sem zavítala napríklad aj Zuzana Smatanová. „Sme už profesionáli. Naučili sme sa, že keď slávnych umelcov oslovíme v dostatočnom predstihu, prídu,“ pochváli Zavacký sám seba. Vrcholom je pre neho ocenenie, ktoré tento rok udelil Marike Gombitovej, rodáčke z Turian nad Ondavou v okrese Stropkov. „Andy bol svetová osobnosť a naša Marika je jednoznačne najväčšia osobnosť okresu v 20. storočí,“ zdôvodní udelenie ceny, ktorou je fototlač Warholovej Marilyn Monroe na plátne rozmerov 120 krát 120 centimetrov. Kto chcel, mohol sa pri nej na pódiu vyfotografovať. Zavacký ju speváčke osobne odniesol hneď po skončení festivalu – zdravotný stav jej neumožňoval prísť.
.andy, prepáč
„Čo je to za logika, darovať obraz Marilyn Monroe Marike Gombitovej? Obraz krásnej ženy žene s hendikepom? Keby jej darovali kvety, ale toto? Veď to nemá formu ani obsah, festival v Mikovej je karikatúra Warhola,“ rozčuľuje sa Michal Bycko (61). Muž, ktorý spoločne s pražským výtvarníkom Michalom Cihlářom a fotografom Rudom Prekopom po revolúcii nadšene zakladal Warholovo múzeum v Medzilaborciach, je dnes sklamaný. Priznáva, že už by sa do takého projektu na mentálne vzdialenej periférii nepustil.
„Napíšem asi knihu spomienok a nazvem ju Zabil som Warhola. Cítim vnútornú potrebu sa tomu človeku ospravedlniť. Hanbím sa aj za to, čo sa deje v Mikovej. To už ani nie je pop, ale niečo choré,“ priznáva Bycko, ktorý sa kedysi smial, že výraz popart vysvetľoval miestnym ako spojenie kňaza (pop) a umenia. Po dlhých rokoch bojov o holé prežitie unikátneho múzea je unavený. Jeho zriaďovateľom je prešovský VÚC, ktorý pokrýva iba nevyhnutné náklady na prevádzku a na mzdy. Expozícia obsahuje 120 diel zo súkromných zbierok a 40, ktoré zakúpil štát. „Pred svojím odchodom na dôchodok žiadam, aby sa vypracovala stratégia fungovania do budúcnosti. Pretože ďalej to takto ´plátať´ a udržiavať v podobe vlastivedného múzea už nejde. Buď sa nájde iný prístup, múzeum bude robiť aj poradenstvo a obchod, alebo sa to celé presunie niekde inde a tu sa to zruší,“ dodáva skepticky Bycko.
Napriek všetkej mizérii má toto múzeum 24-tisíc návštevníkov z celého sveta ročne, čo je porovnateľné s podobnými inštitúciami v krajských mestách. Súkromní a firemní zberatelia do Medzilaboriec zapožičali nielen Warholove obrazy, ale v poslednej dobe aj vzácne diela umelcov z jeho okruhu – Jeana Michela Basquiata či Roberta Indianu.
.svetový objav
Jozef Keselica (52) zo Svidníka venoval Warholovi dvadsaťtri rokov svojho života. Profesiou učiteľ angličtiny a amatérsky muzikant, zakladateľ kapely Rusínske holosy si vybudoval azda najväčšiu zbierku materiálov o tomto umelcovi na Slovensku a možno aj v Európe – má tisíce fotografií, kníh, platní a iných dokumentov. „Moja mamka pochádza z Mikovej. Za slobodna sa volala Chomová, tak isto ako Warholova babka. Údajne sme vzdialení príbuzní. A keby aj nie, môžem mystifikovať. Ľudia ma začali neskôr stotožňovať s Andym,“ smeje sa Keselica a dodáva: „Začal som tým, že čokoľvek, kde bolo meno Warhol, som musel mať. Či už noviny za pár halierov alebo som išiel do Rakúska, kde som nakúpil knihy o ňom za tisíc dvesto korún. Manželke sa to nepáčilo. Neskôr som začal písať články, BBC natočila o mne film s názvom Som odnikiaľ, robil som audiovizuálny program, ktorý sa volal Andy Warhol je Andrij Varchoľa, venujem sa počítačovej grafike na spôsob popartu.“
Zdá sa, že Keselica je reinkarnáciou svojho idolu. S Michalom Zavackým dlhoročne pripravuje festival v Mikovej, v roku 1994 boli na otvorení Warholovho múzea v Pittsburgu. Nedávno sa spoločne dozvedeli nové fakty o tom, že Andy má nielen rusínske, ale aj židovské korene. A že okrem troch bratov mal aj sestru Máriu, ktorá zomrela v útlom veku. „Doteraz si všetci bádatelia mysleli, že dcéra Júlie Varchoľovej zomrela po pár dňoch, kvôli čomu nebola pokrstená. Miško Zavacký ale v archívoch a matrikách objavil jej krstný list a poznáme aj približnú polohu jej hrobu na cintoríne v Mikovej,“ vysvetľuje Keselica a dodáva: „Doteraz sa predpokladalo, že matka Andyho Warhola Júlia mohla prísť o dieťa – o Andyho staršiu sestru Jozefínu, ktorá zomrela ešte pred príchodom do USA v roku 1911 na Dolnej zemi. Zistili sme, že informácie uvádzané v domácich a zahraničných prameňoch nie sú správne. Jeho sestra sa nevolala Jozefína, ale Mária, nenarodila sa v roku 1911 ale v roku 1912 a žila 33 dní.“
Na objav neznámej sestry Andyho Warhola je Keselica patrične hrdý. Ťažko povedať, či si ho všimnú svetové médiá, v čo tajne dúfa. Aspoň do tých slovenských sa však už dostal.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.