.webovej stránke firmy podnikateľa Andreja Jankuliaka dominuje Konfuciov citát o kultivovaní okolia a osobného života. Dobročinnými darmi firma následne rady čínskeho mysliteľa uvádza do praxe. Zároveň si prísnym etickým kódexom buduje spoľahlivý reťazec partnerov a dobrý kolektív pracovníkov. Niektoré družstvá a farmy, odchované na socializme, pomohla presmerovať ku kapitalizmu.
.referencie z Juhoslávie
Andrej Jankuliak vyštudoval zahraničný obchod a od roku 1976 pracoval v podniku Koospol, ktorý mal monopol na dovoz i vývoz potravín a poľnohospodárskych produktov. Po roku 1989 začal podnikať. „Mal som syndróm ,sivej steny´. Vedel som, že za ňou bude niečo slnečné, krásne, ale musím sa k tomu prebiť,“ vraví.
V roku 1991 založil firmu Anja. Zo začiatku stavali na vývoze poľnohospodárskych plodín, na ktoré neboli potrebné licencie, ako rasca, mak, hrach a horčičné semená. „Licencie boli predmetom lobingu. Zaujímali sme sa radšej o komodity, o ktoré veľkí hráči nemali záujem. Bola to turbulentná doba. Aj s vedomosťami, ktoré som mal, som vstupoval na nepreskúmaný terén.“ Mohli však čerpať z toho, že trh západnej Európy bol solventný a v porovnaní s domácimi rannými 90. rokmi aj seriózny.
Spoločnosť Anja si postupne budovala meno za hranicami. Prelom nastal, keď vyhrali tender na dodávky múky pre vojnovú Juhosláviu. „Holandský partner mi volal na medzi sviatkami a ja som sa okamžite vrátil z lyžovačky, lebo som cítil, že je to ohromná výzva. Financovala to japonská vláda a švajčiarsky Červený kríž. Museli sme splniť podmienky na profesionálnej úrovni. Vybral som sa po mlynoch. Všetko sme museli urobiť precízne, bola to poriadna maturita.“
Anja sa napokon vyprofilovala ako vývozca poľnohospodárskej produkcie. Dodávala tovar od „špecialít“, ako je krmivo pre holuby, až po olejniny a obilniny. Produkciu nakupujú od farmárov a plnia klasickú rolu obchodníka, teda vyrovnávača prebytku. Vo vlastných areáloch tovar ďalej dosušia, vyčistia a skladujú. „Keď sa niekde kopia zásoby, my ich vyvážame tam, kde je nedostatok a dopyt. Slovenský trh je prebytkový, tento rok sa urodil dvojnásobok pšenice, ako je domáca spotreba.“
Anja zásobuje región od Talianska po Nórsko. Do Nórska dodávajú napríklad slnečnicu, ktorá sa používa na výrobu zmesí pre zimné vtáctvo. V Nemecku dodávajú pre fabriku, ktorá vyrába sedemnásť druhov špeciálnych kŕmnych zmesí pre holuby – od poštových až po okrasné. Ďalšie smerovanie firmy sa vykryštalizovalo s novými dopytmi. Koreninárom na západe chýbal fenikel a horčica a po rozpade republiky bolo potrebné dovážať koloniálny tovar ako kakao, kokos či hrozienka. Dovoz tohto tovaru bol totiž sústredený v Prahe a u nás chýbal.
Vďaka svojej láske k čaju sa Andrej Jankuliak dostal aj k jeho dovozu z Číny, kde si na veľtrhu vybral sortiment kvalitných čajov. „Chceli sme propagovať, že rovnako ako víno nie je len biele a červené, ani čaj nie je len zelený, ovocný alebo čierny, ale má tiež odrody a stupne kvality.“ Jeho predpoklad, že prázdny trh zareaguje pozitívne, sa však nenaplnil. „Náš trh je pre nás veľmi malý, väčšina ľudí pije ovocný čaj z nálevových vreciek, hoci to ani nie je čaj.“
Prvovýroba nikdy nepatrila do firemnej stratégie, no keď sa ocitlo v problémoch družstvo v Hontianskych Moravciach, Jankuliak ho kúpil. Družstvo našiel žiť v reálnom socializme: prezamestnanosť, demotivácia a nedostatok disciplíny ho priviedli do problémov. „Dostali sme ho do rúk ako záhradku s burinou a bolo na nás, aby sme ju kultivovali s ľuďmi, ktorí tam sú. Dnes družstvo pracuje s polovičným počtom ľudí, ale funguje správne,“ vraví Andrej Jankuliak, ktorí v regióne podporuje aj predškolskú výchovu miestnych rómskych detí.
Zmeniť presvedčenie zamestnancov sa im podarilo aj v skrachovanom sklade v Smoleniciach, ktorý prevzali pred pätnástimi rokmi. „Pôvodní pracovníci pre nás nechceli pracovať, vraj sa im neoplatí ísť do súkromnej firmy,“ spomína. „Dnes nám tí istí zamestnanci robia radosť. Ukázali, že dokážu pracovať zodpovedne a iniciatívne a my sme im ukázali, že aj v súkromnej firme im môže byť dobre.“
.druhý groš
Andrej Jankuliak aj s bývalým spoločníkom Petrom Paľagom vo firme vysoko nastavili etický kódex. „Po určitej dobe sme potrebovali prijať do firmy nových pracovníkov a vytvoriť firemnú kultúru, aby sa zaradili do fungujúceho súkolia. Mal som však šťastie na ľudí, ktorí boli spoločného svetonázoru.“ Kódex má tiež budovať osobné vzťahy s partnermi a je postavený na premise, že kto sa správa čestne, spoľahlivo a zodpovedne, v biznise sa mu to vyplatí. „Je to podstata dlhodobého podnikania.“
Keď sa na Slovensku zaviedla rovná daň, Andrej Jankuliak z vďačnosti daroval strane SDKÚ milión korún, čím sa v roku 2005 stal jedným z jej najväčších (oficiálnych) darcov. „Chcel som svoj súhlas vyjadriť konkrétnym postojom. Daňové zaťaženie bolo predtým značne vysoké a my svoje zisky investujeme do renovácie skladov a rozvoja.“ Neľutoval neskôr svoj dar? „Nie, ak urobíte rozhodnutie z presvedčenia, čo tam naľutujete,“ vraví. „No keď sa moje meno v súvislosti s darom dostalo do médií, dozvedel som sa, že na ministerstve financií sa vtedy začudovali. To meno tu vôbec nepoznáme, hovorili si. Sponzori strany si tam asi vždy vedeli nájsť cestičky.“
Keď sa zjednotila daň, Jankuliak si povedal, že ušetrené peniaze vráti spoločnosti. Anja patrí medzi dôležitých finančných podporovateľov občianskeho združenia Návrat, ktoré pomáha deťom z detských domovov na ich ceste do rodín. „Cítime, že by sme povestný druhý alebo tretí groš mali dať ľuďom, ktorí nemali v živote toľko šťastia.“ Podobne podporil aj ľudí z občianskeho združenia eduRoma, ktorí v Šarišských Michaľanoch rozbehli projekt proti segregácii detí v miestnej škole.
.referencie z Juhoslávie
Andrej Jankuliak vyštudoval zahraničný obchod a od roku 1976 pracoval v podniku Koospol, ktorý mal monopol na dovoz i vývoz potravín a poľnohospodárskych produktov. Po roku 1989 začal podnikať. „Mal som syndróm ,sivej steny´. Vedel som, že za ňou bude niečo slnečné, krásne, ale musím sa k tomu prebiť,“ vraví.
V roku 1991 založil firmu Anja. Zo začiatku stavali na vývoze poľnohospodárskych plodín, na ktoré neboli potrebné licencie, ako rasca, mak, hrach a horčičné semená. „Licencie boli predmetom lobingu. Zaujímali sme sa radšej o komodity, o ktoré veľkí hráči nemali záujem. Bola to turbulentná doba. Aj s vedomosťami, ktoré som mal, som vstupoval na nepreskúmaný terén.“ Mohli však čerpať z toho, že trh západnej Európy bol solventný a v porovnaní s domácimi rannými 90. rokmi aj seriózny.
Spoločnosť Anja si postupne budovala meno za hranicami. Prelom nastal, keď vyhrali tender na dodávky múky pre vojnovú Juhosláviu. „Holandský partner mi volal na medzi sviatkami a ja som sa okamžite vrátil z lyžovačky, lebo som cítil, že je to ohromná výzva. Financovala to japonská vláda a švajčiarsky Červený kríž. Museli sme splniť podmienky na profesionálnej úrovni. Vybral som sa po mlynoch. Všetko sme museli urobiť precízne, bola to poriadna maturita.“
Anja sa napokon vyprofilovala ako vývozca poľnohospodárskej produkcie. Dodávala tovar od „špecialít“, ako je krmivo pre holuby, až po olejniny a obilniny. Produkciu nakupujú od farmárov a plnia klasickú rolu obchodníka, teda vyrovnávača prebytku. Vo vlastných areáloch tovar ďalej dosušia, vyčistia a skladujú. „Keď sa niekde kopia zásoby, my ich vyvážame tam, kde je nedostatok a dopyt. Slovenský trh je prebytkový, tento rok sa urodil dvojnásobok pšenice, ako je domáca spotreba.“
Anja zásobuje región od Talianska po Nórsko. Do Nórska dodávajú napríklad slnečnicu, ktorá sa používa na výrobu zmesí pre zimné vtáctvo. V Nemecku dodávajú pre fabriku, ktorá vyrába sedemnásť druhov špeciálnych kŕmnych zmesí pre holuby – od poštových až po okrasné. Ďalšie smerovanie firmy sa vykryštalizovalo s novými dopytmi. Koreninárom na západe chýbal fenikel a horčica a po rozpade republiky bolo potrebné dovážať koloniálny tovar ako kakao, kokos či hrozienka. Dovoz tohto tovaru bol totiž sústredený v Prahe a u nás chýbal.
Vďaka svojej láske k čaju sa Andrej Jankuliak dostal aj k jeho dovozu z Číny, kde si na veľtrhu vybral sortiment kvalitných čajov. „Chceli sme propagovať, že rovnako ako víno nie je len biele a červené, ani čaj nie je len zelený, ovocný alebo čierny, ale má tiež odrody a stupne kvality.“ Jeho predpoklad, že prázdny trh zareaguje pozitívne, sa však nenaplnil. „Náš trh je pre nás veľmi malý, väčšina ľudí pije ovocný čaj z nálevových vreciek, hoci to ani nie je čaj.“
Prvovýroba nikdy nepatrila do firemnej stratégie, no keď sa ocitlo v problémoch družstvo v Hontianskych Moravciach, Jankuliak ho kúpil. Družstvo našiel žiť v reálnom socializme: prezamestnanosť, demotivácia a nedostatok disciplíny ho priviedli do problémov. „Dostali sme ho do rúk ako záhradku s burinou a bolo na nás, aby sme ju kultivovali s ľuďmi, ktorí tam sú. Dnes družstvo pracuje s polovičným počtom ľudí, ale funguje správne,“ vraví Andrej Jankuliak, ktorí v regióne podporuje aj predškolskú výchovu miestnych rómskych detí.
Zmeniť presvedčenie zamestnancov sa im podarilo aj v skrachovanom sklade v Smoleniciach, ktorý prevzali pred pätnástimi rokmi. „Pôvodní pracovníci pre nás nechceli pracovať, vraj sa im neoplatí ísť do súkromnej firmy,“ spomína. „Dnes nám tí istí zamestnanci robia radosť. Ukázali, že dokážu pracovať zodpovedne a iniciatívne a my sme im ukázali, že aj v súkromnej firme im môže byť dobre.“
.druhý groš
Andrej Jankuliak aj s bývalým spoločníkom Petrom Paľagom vo firme vysoko nastavili etický kódex. „Po určitej dobe sme potrebovali prijať do firmy nových pracovníkov a vytvoriť firemnú kultúru, aby sa zaradili do fungujúceho súkolia. Mal som však šťastie na ľudí, ktorí boli spoločného svetonázoru.“ Kódex má tiež budovať osobné vzťahy s partnermi a je postavený na premise, že kto sa správa čestne, spoľahlivo a zodpovedne, v biznise sa mu to vyplatí. „Je to podstata dlhodobého podnikania.“
Keď sa na Slovensku zaviedla rovná daň, Andrej Jankuliak z vďačnosti daroval strane SDKÚ milión korún, čím sa v roku 2005 stal jedným z jej najväčších (oficiálnych) darcov. „Chcel som svoj súhlas vyjadriť konkrétnym postojom. Daňové zaťaženie bolo predtým značne vysoké a my svoje zisky investujeme do renovácie skladov a rozvoja.“ Neľutoval neskôr svoj dar? „Nie, ak urobíte rozhodnutie z presvedčenia, čo tam naľutujete,“ vraví. „No keď sa moje meno v súvislosti s darom dostalo do médií, dozvedel som sa, že na ministerstve financií sa vtedy začudovali. To meno tu vôbec nepoznáme, hovorili si. Sponzori strany si tam asi vždy vedeli nájsť cestičky.“
Keď sa zjednotila daň, Jankuliak si povedal, že ušetrené peniaze vráti spoločnosti. Anja patrí medzi dôležitých finančných podporovateľov občianskeho združenia Návrat, ktoré pomáha deťom z detských domovov na ich ceste do rodín. „Cítime, že by sme povestný druhý alebo tretí groš mali dať ľuďom, ktorí nemali v živote toľko šťastia.“ Podobne podporil aj ľudí z občianskeho združenia eduRoma, ktorí v Šarišských Michaľanoch rozbehli projekt proti segregácii detí v miestnej škole.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.