Keď volebný štáb Miloša Zemana pred rokom rozosielal do českých domácností letáčiky, kde ho vykresľoval ako vľúdneho muža s „s obdivuhodným nadhľadom“, a sám kandidát sľuboval „tichú, neokázalú diplomaciu“, bolo to asi také vierohodné ako predstava, že tiger bude žrať reďkovky.
Pol roka po víťazstve spadlo prvému priamo vybranému českému prezidentovi do lona toľko moci, koľko nemal žiadny z jeho predchodcov. Zeman to sám nečakal, ale teraz si to užíva ako tiger, ktorý utiekol z klietky a voľne sa prechádza po zoo: baví sa na kriku návštevníkov a bezradnosti personálu, občas zareve alebo uhryzne a kontroluje si priestor.
Politické strany sa teraz upínajú k vypísaniu predčasných volieb na jeseň; potom chcú dostať šelmu späť do klietky. Ale ono to nebude ľahké.
.pád, drobenie a slabosť
Sama priama voľba by prezidenta toľko neposilnila, nebyť konštelácie troch okolností: pád premiéra Petra Nečasa, rozdrobená snemovňa a slabosť predsedu ČSSD Bohuslava Sobotku.
Premiér Nečas rezignoval krátko po rozsiahlej operácii v noci z 12. na 13. júna, keď policajný protimafiánsky útvar zatkol šéfku jeho sekretariátu, vedúceho Úradu vlády, troch bývalých poslancov či dvoch šéfov vojenskej tajnej služby. Jedna vetva vyšetrovania sa ukázala ako extrémne sporná (štátne zastupiteľstvo označilo za úplatok to, že traja poslanci výmenou za svoju rezignáciu dostali posty v štátnej správe); najvyšší štátny zástupca ju zrušil a vrátil na došetrenie. Je tu však ešte druhá vetva vyšetrovania: šéfka sekretariátu, s ktorou mal Petr Nečas, ako sa teraz potvrdzuje, milenecký vzťah, nezákonne nariadila vojenskej tajnej službe sledovanie jeho manželky. To by na rezignáciu českého premiéra stačilo.
Petr Nečas bol však svorníkom, ktorý držal pohromade svoju stranu. Postupne na seba nabral roly hlavného ekonomického, bezpečnostného i zahraničnopolitického experta ODS, zároveň ručil svojou (dovtedy nespochybňovanou) morálnou integritou kresťanského politika. To všetko sa naraz zrútilo. Nečas sa stiahol zo scény, ohlásil odchod z politiky a chce začať nový privátny život so svojou láskou. Tým sa zároveň ukázalo, že ODS po siedmich rokoch vládnutia došli lídri – doteraz ho nikto nenahradil.
Druhým faktorom je slabá snemovňa. Vládna koalícia, ktorá v roku 2010 začínala s najmohutnejšou väčšinou v modernej českej histórii (118 z 200 poslancov), sa postupne stenčila na minimum. Posledný rok už mohla pripomínať dekadentný záver druhej Dzurindovej vlády. V snemovni sa už desatina (!) poslancov ocitla mimo pôvodného klubu. Keď došlo na bojové hlasovanie, či snemovňa vysloví dôveru novej vláde, ktorú prezident Zeman menoval úplne podľa svojej vôle, bývalá koalícia zohnala len 98 hlasov. Doterajšia opozícia, ktorá „prezidentskú“ vládu podporila, mala len 93 poslancov. Dlhodobú väčšinu nemá nikto, čo býva zvyčajne situácia pre predčasné voľby.
ČSSD dovtedy predpokladala, že k volebnému víťazstvu dopláva samopohybom ako driftujúci ľadovec, čisto vďaka únave voličov z dlhotrvajúcej ekonomickej recesie. Predseda strany Bohuslav Sobotka sa pokúsil pred hlasovaním o dôvere vymedziť proti Zemanovi: V niekoľkých rozhovoroch varoval pred sústredením moci „v jedných rukách – v rukách hlavy štátu“. A zistil, že väčšina poslancov aj voličov ČSSD ide za Zemanom. Preto rýchlo prebehol s vlajkou do čela sprievodu: Sám navrhol uznesenie na podporu prezidentovej vlády. Tým síce udržal dojem, že stranu riadi, ale ako šéf ČSSD má teraz nad sebou „nadpredsedu".
.predátora baví len lov
Český prezident sa v uplynulých týždňoch rozpínal a vypĺňal uvoľnený mocenský priestor. Vypĺňal ho však len sám sebou, respektíve horúcim vzduchom. Zeman nemá žiadnu agendu, len reagoval s dravým inštinktom na slabosť protivníkov a zaberal ich územie.
Jeho mocenské rozpínanie je príznačne nesystematické: Zemana bavia len niektoré stránky vládnutia. Napríklad ho veľmi nezaujíma tvorba zákonov. Keď menoval svoju vlastnú vládu, mohol jej zadať presadzovanie akejkoľvek legislatívnej iniciatívy, ale nič mu zjavne nenapadlo.
Prezident má tiež rozsiahle právomoci v oblasti justície. Miloš Zeman však prehodil agendu milostí na ministerstvo spravodlivosti a dokonca aj výber ústavných sudcov „outsourcoval“ na predsedu Ústavného súdu Pavla Rychetského.
Zato s potešením pretlačil svoju vôľu pri menovaní veľvyslancov, takže napríklad do Bratislavy mu už „jeho“ vláda poslušne navrhla „jeho“ kandidátku Líviu Klausovú. Pre profesionálnych diplomatov to znamená, že na kariérny poriadok ministerstva zahraničia nie je v najbližších rokoch spoľahnutie; podstatnejšie budú kontakty s prezidentskou kanceláriou.
Vôbec najokázalejší čin predstavovalo vymenovanie vlastnej vlády bez najmenšieho ohľadu na snemovňu. Ako Václav Havel, tak Václav Klaus sa pre dočasné „úradnícke“ vlády snažili dojednávať dôveru, no Miloš Zeman sa tým vôbec nezaťažoval. Snemovňa nedokázala vymyslieť žiadnu inú spoločnú obranu než svoje rozpustenie.
Do predčasných volieb tak budú mať ministri „prezidentskej“ vlády ideálnu štartovaciu pozíciu, môžu kandidovať priamo z vládnych kresiel. Niektorí priamo za stranu, ktorá nesie v názve prezidentovo meno (SPOZ čiže Strana práv občanov – Zemanovci), niektorí za ČSSD. Aj keď sa všeobecne očakáva vysoké víťazstvo sociálnych demokratov, pre prezidenta to neznamená koniec možností. Naopak, možno predpokladať, že bude novému premiérovi výrazne hovoriť do zostavy a vôbec do čohokoľvek bez toho, aby pritom niesol zodpovednosť za každodennú vládnu prevádzku.
.iný sekáč
Keď jeden z funkcionárov SPOZ dôrazne tvrdil, že strana bude ako „apoštoli“, ktorí budú šíriť prezidentove myšlienky, vzbudilo to všeobecné veselie: Miloš Zeman predsa žiadne nemá! Neexistuje žiadny „zemanizmus“ ako ucelený svetonázor. Teraz sa síce k SPOZ húfne hlásia nezávislí starostovia malých obcí (či bývalí sociálni demokrati), ale jednak je to efekt víťazného „vagóna s kapelou“, jednak je to práve kvôli nevyprofilovanosti strany. SPOZ je len akýsi politický new age – bez záväzkov a zakotvenia tradičných strán.
Aj Miloš Zeman sám bol v politike eklektik a improvizátor. Vytrvalý, pokiaľ ide o získavanie a upevňovanie moci alebo potieranie nepriateľov, ale lenivý a nesystematický, pokiaľ ide o dlhodobé vládnutie.
Na to sa zjavne spoliehajú aj mnohí sociálni demokrati, ktorí so Zemanom nesúhlasia: Veď on tu nebude večne, parlament si vezme časom moc späť. Neberú však do úvahy, že prezidentské voľby sa už teraz v dôležitosti vyrovnali voľbám do snemovne: Inštitúcia českého prezidenta sa premenila z nadstraníckeho strážcu pravidiel na protihráča parlamentu. Miloš Zeman môže nechtiac a nevedomky pripraviť cestu a mocenské nástroje pre niektorého budúceho prezidenta, ktorý bude systematickejší, pracovitejší a s jasnejšou predstavou o spoločnosti. Povedané s českým klasikom, sekáč, ktorý „se nezakecá“. Koncentrácia moci v rukách priamo volených prezidentov sa však v postkomunistickom priestore ukazuje ako značne riskantný podnik.
Autor je redaktor Lidových novín
Pol roka po víťazstve spadlo prvému priamo vybranému českému prezidentovi do lona toľko moci, koľko nemal žiadny z jeho predchodcov. Zeman to sám nečakal, ale teraz si to užíva ako tiger, ktorý utiekol z klietky a voľne sa prechádza po zoo: baví sa na kriku návštevníkov a bezradnosti personálu, občas zareve alebo uhryzne a kontroluje si priestor.
Politické strany sa teraz upínajú k vypísaniu predčasných volieb na jeseň; potom chcú dostať šelmu späť do klietky. Ale ono to nebude ľahké.
.pád, drobenie a slabosť
Sama priama voľba by prezidenta toľko neposilnila, nebyť konštelácie troch okolností: pád premiéra Petra Nečasa, rozdrobená snemovňa a slabosť predsedu ČSSD Bohuslava Sobotku.
Premiér Nečas rezignoval krátko po rozsiahlej operácii v noci z 12. na 13. júna, keď policajný protimafiánsky útvar zatkol šéfku jeho sekretariátu, vedúceho Úradu vlády, troch bývalých poslancov či dvoch šéfov vojenskej tajnej služby. Jedna vetva vyšetrovania sa ukázala ako extrémne sporná (štátne zastupiteľstvo označilo za úplatok to, že traja poslanci výmenou za svoju rezignáciu dostali posty v štátnej správe); najvyšší štátny zástupca ju zrušil a vrátil na došetrenie. Je tu však ešte druhá vetva vyšetrovania: šéfka sekretariátu, s ktorou mal Petr Nečas, ako sa teraz potvrdzuje, milenecký vzťah, nezákonne nariadila vojenskej tajnej službe sledovanie jeho manželky. To by na rezignáciu českého premiéra stačilo.
Petr Nečas bol však svorníkom, ktorý držal pohromade svoju stranu. Postupne na seba nabral roly hlavného ekonomického, bezpečnostného i zahraničnopolitického experta ODS, zároveň ručil svojou (dovtedy nespochybňovanou) morálnou integritou kresťanského politika. To všetko sa naraz zrútilo. Nečas sa stiahol zo scény, ohlásil odchod z politiky a chce začať nový privátny život so svojou láskou. Tým sa zároveň ukázalo, že ODS po siedmich rokoch vládnutia došli lídri – doteraz ho nikto nenahradil.
Druhým faktorom je slabá snemovňa. Vládna koalícia, ktorá v roku 2010 začínala s najmohutnejšou väčšinou v modernej českej histórii (118 z 200 poslancov), sa postupne stenčila na minimum. Posledný rok už mohla pripomínať dekadentný záver druhej Dzurindovej vlády. V snemovni sa už desatina (!) poslancov ocitla mimo pôvodného klubu. Keď došlo na bojové hlasovanie, či snemovňa vysloví dôveru novej vláde, ktorú prezident Zeman menoval úplne podľa svojej vôle, bývalá koalícia zohnala len 98 hlasov. Doterajšia opozícia, ktorá „prezidentskú“ vládu podporila, mala len 93 poslancov. Dlhodobú väčšinu nemá nikto, čo býva zvyčajne situácia pre predčasné voľby.
ČSSD dovtedy predpokladala, že k volebnému víťazstvu dopláva samopohybom ako driftujúci ľadovec, čisto vďaka únave voličov z dlhotrvajúcej ekonomickej recesie. Predseda strany Bohuslav Sobotka sa pokúsil pred hlasovaním o dôvere vymedziť proti Zemanovi: V niekoľkých rozhovoroch varoval pred sústredením moci „v jedných rukách – v rukách hlavy štátu“. A zistil, že väčšina poslancov aj voličov ČSSD ide za Zemanom. Preto rýchlo prebehol s vlajkou do čela sprievodu: Sám navrhol uznesenie na podporu prezidentovej vlády. Tým síce udržal dojem, že stranu riadi, ale ako šéf ČSSD má teraz nad sebou „nadpredsedu".
.predátora baví len lov
Český prezident sa v uplynulých týždňoch rozpínal a vypĺňal uvoľnený mocenský priestor. Vypĺňal ho však len sám sebou, respektíve horúcim vzduchom. Zeman nemá žiadnu agendu, len reagoval s dravým inštinktom na slabosť protivníkov a zaberal ich územie.
Jeho mocenské rozpínanie je príznačne nesystematické: Zemana bavia len niektoré stránky vládnutia. Napríklad ho veľmi nezaujíma tvorba zákonov. Keď menoval svoju vlastnú vládu, mohol jej zadať presadzovanie akejkoľvek legislatívnej iniciatívy, ale nič mu zjavne nenapadlo.
Prezident má tiež rozsiahle právomoci v oblasti justície. Miloš Zeman však prehodil agendu milostí na ministerstvo spravodlivosti a dokonca aj výber ústavných sudcov „outsourcoval“ na predsedu Ústavného súdu Pavla Rychetského.
Zato s potešením pretlačil svoju vôľu pri menovaní veľvyslancov, takže napríklad do Bratislavy mu už „jeho“ vláda poslušne navrhla „jeho“ kandidátku Líviu Klausovú. Pre profesionálnych diplomatov to znamená, že na kariérny poriadok ministerstva zahraničia nie je v najbližších rokoch spoľahnutie; podstatnejšie budú kontakty s prezidentskou kanceláriou.
Vôbec najokázalejší čin predstavovalo vymenovanie vlastnej vlády bez najmenšieho ohľadu na snemovňu. Ako Václav Havel, tak Václav Klaus sa pre dočasné „úradnícke“ vlády snažili dojednávať dôveru, no Miloš Zeman sa tým vôbec nezaťažoval. Snemovňa nedokázala vymyslieť žiadnu inú spoločnú obranu než svoje rozpustenie.
Do predčasných volieb tak budú mať ministri „prezidentskej“ vlády ideálnu štartovaciu pozíciu, môžu kandidovať priamo z vládnych kresiel. Niektorí priamo za stranu, ktorá nesie v názve prezidentovo meno (SPOZ čiže Strana práv občanov – Zemanovci), niektorí za ČSSD. Aj keď sa všeobecne očakáva vysoké víťazstvo sociálnych demokratov, pre prezidenta to neznamená koniec možností. Naopak, možno predpokladať, že bude novému premiérovi výrazne hovoriť do zostavy a vôbec do čohokoľvek bez toho, aby pritom niesol zodpovednosť za každodennú vládnu prevádzku.
.iný sekáč
Keď jeden z funkcionárov SPOZ dôrazne tvrdil, že strana bude ako „apoštoli“, ktorí budú šíriť prezidentove myšlienky, vzbudilo to všeobecné veselie: Miloš Zeman predsa žiadne nemá! Neexistuje žiadny „zemanizmus“ ako ucelený svetonázor. Teraz sa síce k SPOZ húfne hlásia nezávislí starostovia malých obcí (či bývalí sociálni demokrati), ale jednak je to efekt víťazného „vagóna s kapelou“, jednak je to práve kvôli nevyprofilovanosti strany. SPOZ je len akýsi politický new age – bez záväzkov a zakotvenia tradičných strán.
Aj Miloš Zeman sám bol v politike eklektik a improvizátor. Vytrvalý, pokiaľ ide o získavanie a upevňovanie moci alebo potieranie nepriateľov, ale lenivý a nesystematický, pokiaľ ide o dlhodobé vládnutie.
Na to sa zjavne spoliehajú aj mnohí sociálni demokrati, ktorí so Zemanom nesúhlasia: Veď on tu nebude večne, parlament si vezme časom moc späť. Neberú však do úvahy, že prezidentské voľby sa už teraz v dôležitosti vyrovnali voľbám do snemovne: Inštitúcia českého prezidenta sa premenila z nadstraníckeho strážcu pravidiel na protihráča parlamentu. Miloš Zeman môže nechtiac a nevedomky pripraviť cestu a mocenské nástroje pre niektorého budúceho prezidenta, ktorý bude systematickejší, pracovitejší a s jasnejšou predstavou o spoločnosti. Povedané s českým klasikom, sekáč, ktorý „se nezakecá“. Koncentrácia moci v rukách priamo volených prezidentov sa však v postkomunistickom priestore ukazuje ako značne riskantný podnik.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.