Pôsobili mladistvo a energicky, boli vzdelaní, rozhľadení, ale aj sebavedomí a cieľavedomí. Bolo jasné, že roky komunizmu nepremárnili, naopak, stále pracovali na svojom osobnom rozvoji.
Lívia Klausová pracovala v Ekonomickom ústave ČSAV a zaoberala sa medzinárodnými financiami. Klausovci dávali najavo, že do verejného života vstupujú ako intelektuálne rovnocenný pár. Klausová najprv počas manželových zahraničných ciest sedela pri odborných ekonomických rokovaniach. Ako politický nominant sa dostala do dozorných rád Českej spořitelne, ZVVZ Milevsko a ČEZ. Svoje miesto v týchto inštitúciách obhajovala tým, že má na to predsa kvalifikáciu. „To som mala pre to, že môj muž pôsobí v politike, sedieť doma a vyšívať dečky?“ Lenže s touto obranou neuspela. Politický život má iné pravidlá a časom to pochopila aj Lívia Klausová.
Jej silnou stránkou sa napokon nestalo dobré vzdelanie či intelektuálny výkon, ale prirodzená srdečnosť a absolútna lojalita k svojmu manželovi. Aj v situáciách, ktoré ju ponižovali a zraňovali. A paradoxne práve za toto si od českej verejnosti zaslúžila najväčšie ovácie.
.detstvo
Lívia Klausová, za slobodna Mištinová, sa narodila v roku 1943 v Bratislave. Obaja rodičia boli Slováci, mama pochádzala z Bobrovca, otec z Bánoviec. Vyštudoval v Prahe právo a počas slovenského štátu pracoval ako úradník v Bratislave. Keď novinárka Marcela Pecháčková pripravovala knižný rozhovor s Líviou Klausovou, ktorý vyšiel v roku 2009, zarazilo ju, že Klausová nevedela odpovedať na otázku, čo jej otec robil v Bratislave. „Jak bych si mohla pamatovat, co dělal tatínek, když mi byly dva roky!... Vy víte, co dělal váš otec, když jste byla malá?“ Novinárka odpovedala, že to vie. Klausová rezignovane dodala: „Vím jen, že otec byl právnik, tak snad pracoval v nějaké kanceláři, ale v jaké fakt nevím.“
Je pravdepodobné, že to Lívia Klausová naozaj nevedela, ale nielen preto, že jej otec zomrel, keď mala 15 rokov. Rodina mala dobrý dôvod nevracať sa k tejto etape života.
Vo vypätej prezidentskej kampani, keď jej syn Václav Klaus mladší vyhlásil, že Schwarzenbergov otec bol členom „extrémne protižidovskej, protimasarykovskej a xenofóbnej“ organizácie Vlajka a že jeho svokor bol nacistom, vypátral redaktor Lidových novín zaujímavé fakty o otcovi Lívie Klausovej. Štefan Miština bol od roku 1940 v Bratislave vedúci cenzúrneho oddelenia Ústrednej štátnej bezpečnosti. Redaktor takto rodinu Václava Klausa upozornil, že argumentovať proti niekomu minulosťou jeho rodičov či príbuzných je hlúpe a nevkusné.
.zlaté šesťdesiate
Štefan Miština zomrel predčasne a jeho manželka ostala sama s piatimi deťmi. Rodina teda žila skromne, ale všetkých päť detí vyštudovalo vysokú školu. Lívia bola dobrou žiačkou, bavili ju jazyky a túžila cestovať po svete. Špecializácia zahraničný obchod na ekonomickej fakulte mala svoju logiku. V druhom ročníku stretla na fakulte mladíka, do ktorého boli zbláznené všetky spolužiačky. Dobre vyzeral a všetko vedel. Pre Líviu to bolo ako sen, že Vašek si vybral práve ju. Hoci jej trvalo šesť rokov, kým ho v júli 1968 dotlačila k svadbe. Nie div, boli šesťdesiate roky, život bol vzrušujúci, možnosti nekonečné. Aj Lívia Klausová študovala krátko v Luxemburgu a v Amsterdame.
Príchod ruských tankov znamenal koniec kariéry Václava Klausa v Ekonomickom ústave ČSAV, dostal podradné miesto v banke, Lívia Klausová išla na materskú. Klausovci sa sústredili na rodinný život, museli sa vyrovnať s postihnutím svojho prvorodeného syna. A budovali chalupu, čo bol klasický český model prežívania normalizácie. No popri tom sa neustále vzdelávali a sledovali trendy v ekonómii. Boli v klasickej sivej zóne, odmietli vstup do KSČ, nemohli vycestovať, ale nepatrili ani medzi disidentov.
.prvá dáma
Lívia Klausová si po pár rokoch, čo jej manžel vstúpil do politiky, uvedomila, že si môže zachovať len „kúsok profesionálneho súkromia“. No a neskôr už bola prvou dámou na plný úväzok. Svoju rolu zastávala dôstojne a profesionálne. Presne vedela, ako sa tváriť, ako sa obliecť, čo povedať, kedy doplniť svojho chladného muža vrelým úsmevom – a „neobťažovať svojím smútkom“. Ten smútok jej spôsobovali verejne známe milenecké aféry Václava Klausa.
Klausová stála napriek tomu pri ňom, hoci ho verejne neobhajovala tak, ako kedysi bojovná Hillary svojho Billa. Priznala, že nevera bolí, ale že o rozvode nikdy neuvažovala. To bolo všetko, čo z nej na túto tému dostali. Radosť jej prinášali dvaja synovia i vnuci a obnova prezidentského sídla v Lánoch, ktorú robila s vkusom a so sympatickou šetrnosťou.
Lívia Klausová by odchádzala z prezidentského úradu s dobrým renomé, keby sa – podobne ako jej syn – výrazne nezapojila do Zemanovej kampane a nevyhlásila, že prvá dáma by mala vedieť po česky. Prezident Zeman tak cítil potrebu Klausovcom sa odmeniť a odmenu si vypýtala Lívia Klausová.
Jej túžba po novej kariére v diplomacii bola prekvapujúca. Lívia Klausová má už 69 rokov, navyše je tu komplikovaná situácia s jej manželom, ktorý má špeciálny status a ochranku. Dôvody, prečo sa Klausová rozhodla pre takúto kariéru, môžu byť rôzne. Pravdepodobne túži viesť konečne samostatný život. Príliš dlho sa iba prispôsobovala a bola nekonečne lojálna.
Lívia Klausová pracovala v Ekonomickom ústave ČSAV a zaoberala sa medzinárodnými financiami. Klausovci dávali najavo, že do verejného života vstupujú ako intelektuálne rovnocenný pár. Klausová najprv počas manželových zahraničných ciest sedela pri odborných ekonomických rokovaniach. Ako politický nominant sa dostala do dozorných rád Českej spořitelne, ZVVZ Milevsko a ČEZ. Svoje miesto v týchto inštitúciách obhajovala tým, že má na to predsa kvalifikáciu. „To som mala pre to, že môj muž pôsobí v politike, sedieť doma a vyšívať dečky?“ Lenže s touto obranou neuspela. Politický život má iné pravidlá a časom to pochopila aj Lívia Klausová.
Jej silnou stránkou sa napokon nestalo dobré vzdelanie či intelektuálny výkon, ale prirodzená srdečnosť a absolútna lojalita k svojmu manželovi. Aj v situáciách, ktoré ju ponižovali a zraňovali. A paradoxne práve za toto si od českej verejnosti zaslúžila najväčšie ovácie.
.detstvo
Lívia Klausová, za slobodna Mištinová, sa narodila v roku 1943 v Bratislave. Obaja rodičia boli Slováci, mama pochádzala z Bobrovca, otec z Bánoviec. Vyštudoval v Prahe právo a počas slovenského štátu pracoval ako úradník v Bratislave. Keď novinárka Marcela Pecháčková pripravovala knižný rozhovor s Líviou Klausovou, ktorý vyšiel v roku 2009, zarazilo ju, že Klausová nevedela odpovedať na otázku, čo jej otec robil v Bratislave. „Jak bych si mohla pamatovat, co dělal tatínek, když mi byly dva roky!... Vy víte, co dělal váš otec, když jste byla malá?“ Novinárka odpovedala, že to vie. Klausová rezignovane dodala: „Vím jen, že otec byl právnik, tak snad pracoval v nějaké kanceláři, ale v jaké fakt nevím.“
Je pravdepodobné, že to Lívia Klausová naozaj nevedela, ale nielen preto, že jej otec zomrel, keď mala 15 rokov. Rodina mala dobrý dôvod nevracať sa k tejto etape života.
Vo vypätej prezidentskej kampani, keď jej syn Václav Klaus mladší vyhlásil, že Schwarzenbergov otec bol členom „extrémne protižidovskej, protimasarykovskej a xenofóbnej“ organizácie Vlajka a že jeho svokor bol nacistom, vypátral redaktor Lidových novín zaujímavé fakty o otcovi Lívie Klausovej. Štefan Miština bol od roku 1940 v Bratislave vedúci cenzúrneho oddelenia Ústrednej štátnej bezpečnosti. Redaktor takto rodinu Václava Klausa upozornil, že argumentovať proti niekomu minulosťou jeho rodičov či príbuzných je hlúpe a nevkusné.
.zlaté šesťdesiate
Štefan Miština zomrel predčasne a jeho manželka ostala sama s piatimi deťmi. Rodina teda žila skromne, ale všetkých päť detí vyštudovalo vysokú školu. Lívia bola dobrou žiačkou, bavili ju jazyky a túžila cestovať po svete. Špecializácia zahraničný obchod na ekonomickej fakulte mala svoju logiku. V druhom ročníku stretla na fakulte mladíka, do ktorého boli zbláznené všetky spolužiačky. Dobre vyzeral a všetko vedel. Pre Líviu to bolo ako sen, že Vašek si vybral práve ju. Hoci jej trvalo šesť rokov, kým ho v júli 1968 dotlačila k svadbe. Nie div, boli šesťdesiate roky, život bol vzrušujúci, možnosti nekonečné. Aj Lívia Klausová študovala krátko v Luxemburgu a v Amsterdame.
Príchod ruských tankov znamenal koniec kariéry Václava Klausa v Ekonomickom ústave ČSAV, dostal podradné miesto v banke, Lívia Klausová išla na materskú. Klausovci sa sústredili na rodinný život, museli sa vyrovnať s postihnutím svojho prvorodeného syna. A budovali chalupu, čo bol klasický český model prežívania normalizácie. No popri tom sa neustále vzdelávali a sledovali trendy v ekonómii. Boli v klasickej sivej zóne, odmietli vstup do KSČ, nemohli vycestovať, ale nepatrili ani medzi disidentov.
.prvá dáma
Lívia Klausová si po pár rokoch, čo jej manžel vstúpil do politiky, uvedomila, že si môže zachovať len „kúsok profesionálneho súkromia“. No a neskôr už bola prvou dámou na plný úväzok. Svoju rolu zastávala dôstojne a profesionálne. Presne vedela, ako sa tváriť, ako sa obliecť, čo povedať, kedy doplniť svojho chladného muža vrelým úsmevom – a „neobťažovať svojím smútkom“. Ten smútok jej spôsobovali verejne známe milenecké aféry Václava Klausa.
Klausová stála napriek tomu pri ňom, hoci ho verejne neobhajovala tak, ako kedysi bojovná Hillary svojho Billa. Priznala, že nevera bolí, ale že o rozvode nikdy neuvažovala. To bolo všetko, čo z nej na túto tému dostali. Radosť jej prinášali dvaja synovia i vnuci a obnova prezidentského sídla v Lánoch, ktorú robila s vkusom a so sympatickou šetrnosťou.
Lívia Klausová by odchádzala z prezidentského úradu s dobrým renomé, keby sa – podobne ako jej syn – výrazne nezapojila do Zemanovej kampane a nevyhlásila, že prvá dáma by mala vedieť po česky. Prezident Zeman tak cítil potrebu Klausovcom sa odmeniť a odmenu si vypýtala Lívia Klausová.
Jej túžba po novej kariére v diplomacii bola prekvapujúca. Lívia Klausová má už 69 rokov, navyše je tu komplikovaná situácia s jej manželom, ktorý má špeciálny status a ochranku. Dôvody, prečo sa Klausová rozhodla pre takúto kariéru, môžu byť rôzne. Pravdepodobne túži viesť konečne samostatný život. Príliš dlho sa iba prispôsobovala a bola nekonečne lojálna.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.