Prečo nelegalizovať drogy

V mysli človeka prebieha séria krokov. Najskôr sa nepredstaviteľné zmení na predstaviteľné, potom sa z neho stane ortodoxia, ktorej pravda vyznieva tak jednoznačne, až si nikto nepamätá, že kedysi sa o nej uvažovalo inak. Presne toto sa dnes deje s myšlienkou legalizácie drog – dostala sa do štádia, keď sa milióny mysliacich ľudí zhodlo, že ak ľuďom dovolíme brať čokoľvek, čo chcú, je to samozrejmé a vlastne jediné riešenie spoločenských problémov, spôsobených konzumáciou drog.

.filozofický argument
Túžba človeka požívať látky, ktoré menia vedomie, je stará ako spoločnosť sama – a rovnako staré sú aj pokusy o reguláciu tejto konzumácie. Ako je intoxikácia v tej či onej podobe nevyhnutná, tak je nevyhnutná aj zvyková či právna regulácia tejto intoxikácie. No žiadna spoločnosť pred tou našou nečelila dostupnosti toľkých rôznych drog, ktoré menia vedomie človeka, a nemala občanov, čo si žiarlivo strážia právo na vlastný spôsob hľadania slasti.
Argumenty za legalizáciu užívania všetkých narkotík a stimulantov sú dvojaké: filozofické a pragmatické. Ani jeden z týchto argumentov nemožno zmietnuť zo stola, ale som presvedčený, že jeden aj druhý typ sa mýli a väčšina z nich ide úplne mimo.
Filozofický argument tvrdí, že dospelí ľudia v slobodnej spoločnosti by mali mať dovolené robiť, čo chcú, ak sú ochotní prijať následky svojich rozhodnutí a ak priamo neškodia ostatným. Tento názor nájdeme v slávnej eseji Johna Stuarta Milla O slobode: „Moc proti členovi spoločenstva možno legitímne použiť len v tom prípade, ak má uchrániť pred ublížením iných,“ napísal Mill. „Jeho dobro, či už telesné alebo morálne, nie je na to dostatočný dôvod.“ Tento radikálny individualizmus nedáva spoločnosti žiadnu rolu pri formovaní, určovaní či vymáhaní morálneho kódexu.
V praxi je, samozrejme, komplikované prinútiť ľudí, aby niesli všetky následky svojho konania – a to musia, ak má Millov slávny princíp slúžiť ako filozofický návod na konkrétnu politiku. Závislosť od väčšiny dnes zakázaných drog alebo aj ich pravidelné užívanie neovplyvňuje len osobu, ktorá ich užíva. Zasahuje manželského partnera, deti, susedov či zamestnávateľov. Žiadny človek, azda okrem pustovníka, nie je ostrovom sám pre seba, a tak je dnes prakticky nemožné, aby sa Millov princíp uplatňoval na akékoľvek ľudské konanie, nie to ešte užívanie heroínu či cracku. Takýto princíp je teda pri určovaní, čo by malo a nemalo byť povolené, prakticky nepoužiteľný.
Nebuďme však k Millovi príliš tvrdí. Neviem, či niekto niekedy vymyslel lepší princíp. No presne o to tu ide. Ľudské záležitosti sa nedajú rozhodnúť tak, že sa odvoláme na jediné neomylné pravidlo, vyjadriteľné niekoľkými slovami, ktorého prostá aplikácia potom vyrieši všetky prípady, ba aj otázku, ktoré drogy by mali byť voľne dostupné dospelej populácii. Filozofický fundamentalizmus nie je o nič lepší ako ten náboženský, a keďže túžby ľudského života sú mnohé, a často sú navzájom v rozpore, nemožno povedať, že len filozofická nekonzistentnosť nejakej politiky – napríklad povolenie užívania alkoholu a zákaz užívania kokaínu – je dostatočným argumentom proti takejto politike. Všetci si ceníme slobodu a všetci si ceníme poriadok. Občas obetujeme trochu slobody kvôli poriadku a občas obetujeme trochu poriadku kvôli slobode. No keď odstránime prohibíciu, je ťažké ju obnoviť, aj keby sa nová sloboda ukázala byť mylná a spoločensky škodlivá.
Ešte aj Mill napokon svoj princíp ako návod na politiku obmedzil, keď poprel, že všetky slasti sú rovnako významné pre ľudskú existenciu. Povedal, že je lepšie byť nespokojným Sokratom ako uspokojeným bláznom. Mill uznal, že niektoré ciele sú v zásade hodnejšie toho, aby sa o ne ľudia usilovali, než iné.
Ak je to teda tak, nie sú si všetky slobody rovné a rovné navzájom nie sú ani obmedzenia slobody – niektoré sú vážne, iné triviálne. Sloboda, ktorú si ceníme, alebo ktorú by sme si ceniť mali, nie je len sloboda uspokojovať svoje chute. Uznávame zdanlivý paradox, že niektoré obmedzenia našich slobôd nás robia celkovo slobodnejšími. Najslobodnejší človek nie je ten, ktorý celý život otrocky nasleduje svoje chute a túžby – ako na svoju vlastnú škodu zistilo až priveľa mojich pacientov.

.chcete vidieť nekrofíliu?
Z mnohých dôvodov, nielen pre zachovanie verejného poriadku, sme ochotní prijímať obmedzenia našich slobôd. Skúsme sa zamyslieť nad extrémnym príkladom: verejné prejavy nekrofílie sú celkom správne zakázané, hoci podľa Millovho princípu by nemali byť. Mŕtvola nemá vlastné záujmy a nemožno jej uškodiť, pretože to už nie je osoba, a tiež nikto z verejnosti nie je poškodený, ak sa na prejav nekrofílie pozerá dobrovoľne.
Naše odhodlanie zakazovať takéto prejavy by sa nezmenilo, keby sme náhle zistili, že ich chcú vidieť milióny ľudí, ani keby sme zistili, že milióny ľudí sa na podobných podujatiach už tajne zúčastňujú. Naše námietky nestoja na pragmatických úvahách alebo počte ľudí – stoja na tom, že samotné prejavy nekrofílie sú nesprávne.
Dá sa argumentovať, že sloboda zvoliť si z mnohých omamných látok je omnoho dôležitejšia a že milióny ľudí čerpajú z užívania narkotík a stimulantov nevinnú zábavu. Lenže konzumovanie drog práve znižuje ľudskú slobodu, lebo obmedzuje okruh záujmov človeka.  Znižuje schopnosť človeka sledovať dôležitejšie ľudské ciele, napríklad vychovávať rodinu a plniť si občianske povinnosti. Nezriedka znižuje aj schopnosť uživiť sa a podporuje parazitizmus. Okrem toho, väčšina drog nerozširuje vedomie, ale ho radikálne zužuje.
Myšlienka, že sloboda je len možnosť konať na základe vlastných vrtochov, je nepochybne chabá a  nevystihuje zložitosť ľudskej existencie. A keď sa takáto úzko ponímaná sloboda stane skúšobným kameňom verejnej politiky, nasleduje rozpad spoločnosti. Rozdiely medzi dôležitým a triviálnym, medzi slobodou kritizovať prijímané myšlienky a slobodou brať LSD sú presne tými štandardmi, ktoré spoločnosť ochraňujú pred barbarizáciou.
Legalizáciu drog preto nemožno postaviť na filozofickom princípe. No ak by bol pragmatický argument pre legalizáciu dosť silný, možno by prekonal iné námietky. Aj na tomto stavajú svoju argumentáciu prívrženci legalizácie.

.pragmatický argument
Argumentácia znie, že prevažnú väčšinu škôd, ktoré vznikajú v spoločnosti z konzumácie momentálne ilegálnych drog, nezapríčiňujú ich farmakologické vlastnosti, ale zákaz a z neho vyplývajúca kriminálna činnosť. Prostá úvaha nám povie, že ponuka rastie so zvyšovaním dopytu, a keď je dopyt veľmi rozšírený, jeho potláčanie je zbytočné. Ba dokonca je aj škodlivé, pretože zvyšuje cenu dotyčnej komodity a tým nafukuje zisk prostredníkov, takže získajú silnejšiu motiváciu, aby ďalej stimulovali dopyt. Obrovské zisky, ktoré možno vytĺcť z kokaínu a z heroínu, látok, ktoré, nebyť ich ilegálnosti, by boli lacné a ľahko by si ich mohli dovoliť aj tí najchudobnejší v bohatej spoločnosti, korumpujú výrobcov, distribútorov, konzumentov aj strážcov zákona. A sama ilegálnosť priťahuje mládež so sklonmi k nespokojnosti. Ba i mnohé zo škodlivých fyzických dôsledkov drog vyvierajú z ich ilegálneho statusu: napríklad kolísavá čistota heroínu predávaného na ulici môže za množstvo úmrtí z predávkovania. Keby boli predaj a konzumovanie drog legalizované, konzumenti by vedeli, aké množstvo užívajú, a tak by sa vyhli predávkovaniu.
Navyše, spoločnosť už dovoľuje užívanie niektorých látok ovplyvňujúcich vedomie, o ktorých sa vie, že vyvolávajú závislosť a sú aj škodlivé, ako napríklad alkoholu a nikotínu. A tak sa zákaz tých ostatných javí pokrytecký, svojvoľný a diktátorský. To vedie k dešpektu voči zákonu ako takému.
Všetky tieto problémy by sa vyriešili, keby mohol každý fajčiť, prehĺtať alebo si vstrekovať hocičo, čo chce. Korupcia v polícii, lákanie jedenásť-, dvanásťročných detí na ilegálne činnosti, obrovské množstvo peňazí, ktoré sa dá zarobiť predajom drog a popri ktorom vyzerá legitímna práca nezmyselná a hlúpa, k tomu vojny o teritórium, takže chudobné štvrte sú čoraz nebezpečnejšie, to všetko by pominulo, keby sa užívanie drog dekriminalizovalo a ich ponuka by sa regulovala tak ako pri alkohole.

.kriminalita by sa neznížila
Zoči-voči budúcnosti, ktorá je už zo svojej podstaty nespoznateľná, by však nezaškodilo trochu viac pokory. Preto je opatrnosť politická cnosť – to, čo rozum dá, že by sa stalo, sa v praxi nutne stať nemusí. Ako povedal Goethe, všetka teória (aj tá monetaristická či voľnotrhová) je sivá, ale zelený je strom života. Aj keby boli drogy legalizované, mám podozrenie, že strom života by nám priniesol zopár nepekných prekvapení.
Samozrejme, je pravda, no len triviálna, že súčasný zákaz drog je príčinou kriminality, ktorá obklopuje ich distribúciu. Aj zákaz kradnutia áut robí z ľudí zlodejov áut. V konečnom dôsledku je príčinou každého druhu kriminality zákon. A zatiaľ nik nenavrhol, aby sme sa preto zákona vzdali. Pokiaľ dopyt po hmotných statkoch prekonáva ponuku, ľudia budú v pokušení zločinom oberať vlastníkov o ich majetok. A to podľa mňa nie je argument proti súkromnému vlastníctvu alebo za spoločné vlastníctvo všetkých statkov. Hovorí len toľko, že ešte dlho budeme potrebovať políciu.
Dá sa pochybovať, či by zločinnosť klesla tak dramaticky, ako tvrdia zástancovia legalizácie. Amsterdam, kde sa dá k drogám dostať pomerne bezproblémovo, patrí k najšpinavším mestám s najvyššou zločinnosťou v Európe. Myšlienka, ktorá plodí zločin – rýchlo a bez veľkej námahy zbohatnúť –,  sotva zmizne, ak sa drogy dostanú ku všetkým, ktorí ich chcú. Je skôr možné, že oficiálne posvätené antisociálne správanie, teda oficiálne rušenie tabu, plodí len ďalšie antisociálne správanie, ako naznačuje aj teória rozbitého okna.
Vo väzení som stretol mnohých dílerov drog a pochybujem, že by sa vrátili k úctyhodnému životu, keby sa hlavný predmet ich obchodu legalizoval. Život zločinu priťahuje mnohých, ktorí by inak žili celkom obyčajne. Kým existuje možnosť lukratívneho ilegálneho zisku, tí ľudia si ju nájdu. A hoci zástancovia legalizácie nechcú povoľovať drogy deťom, dekriminalizácia by mohla mať aj ten následok, že díleri by sa zamerali na čoraz mladšie deti a tie, v permisívnej atmosfére, ktorá prevláda už dnes, boli už aj tak vystavené drogovej kultúre.
Tých, ktorí s drogami neobchodujú, ale páchajú zločiny, aby si mohli financovať svoju konzumáciu drog, je omnoho viac ako veľkých dílerov. A je pravda, že keď ľudia závislí od opiátov vstúpia do liečebného programu, ktorý často zahŕňa aj dávky metadonu, klesne u nich zločinnosť. Protidrogová klinika v mojej nemocnici hlási osemdesiatpercentné zníženie odsúdení za trestné činy medzi ľuďmi závislými od heroínu po tom, čo boli stabilizovaní na metadone.
Pozoruhodné, ale tieto výsledky nemožno generalizovať. Pacienti sú na klinike dobrovoľne, majú motiváciu zmeniť sa. Prichádza sem len menšina závislých, preto sa nedá bezpečne usúdiť, či by aj u iných závislých, keby dostávali metadon, tak výrazne klesla kriminalita.
Po druhé, pokles odsúdení neznamená nutne to isté ako pokles kriminality. Ak metadon stabilizuje život závislého, možno sa z neho stane len šikovnejší a ťažšie dolapiteľný zločinec. A ak polícia v našom meste chytí pri zločine závislého, ak vie dokázať, že podstupuje niečo aspoň vzdialene podobné psychiatrickej liečbe, je menšia pravdepodobnosť, že ho budú aj stíhať. Vrátia ho rovno k lekárovi. To, že kedysi bol u psychiatra, je univerzálne alibi pre lupiča alebo vlamača. Policajti, ktorí nechcú vyplňovať formuláre, ktoré sú teraz nutnou podmienkou, ak chcú v Anglicku kohokoľvek z čohokoľvek obviniť, považujú jediný kontakt so psychiatrom za dostačujúci argument, ktorý človeka naveky zbaví právnej zodpovednosti za zločiny.
Po tretie, zločinnosť medzi tými závislými, ktorí dostávajú od kliniky metadon, je síce nižšia, no stále veľmi vysoká. Zástupca riaditeľa tejto kliniky odhaduje, že počet trestných činov, ktoré spácha jeho priemerný pacient (podľa toho, čo títo pacienti sami priznávajú), je 250 za rok pred začatím liečby a 50 za rok potom. Je možné, že skutočný rozdiel je omnoho nižší, lebo pacienti majú motiváciu, aby ho nafukovali – aby dostávali metadon. Je však jasné, že závislí od opiátov, ktorí dostávajú drogy legálne a bezplatne, ďalej páchajú veľké množstvo trestných činov. Keď som pracoval vo väzení, videl som mnohých väzňov, ktorí boli na metadone, keď spáchali zločin, za ktorý si odpykávali trest.
Prečo vlastne závislí, ktorí dostávajú drogy zadarmo, páchajú ďalej zločiny? Niektorí ďalej berú aj iné ako predpísané prípravky a musia si financovať ich konzumáciu. Takže kým bude konzumácia drog akokoľvek obmedzená, mnohí závislí budú chcieť tie ilegálne, bez ohľadu na to, k akým drogám sa dostanú legálnou cestou. Navyše, samy drogy dlhodobo menia schopnosť človeka zarobiť si na živobytie a radikálne zužujú jeho obzor a mentálny repertoár. Oberajú závislého o chcenie a schopnosť dlhodobo plánovať. Hoci drogy sú stredobodom narkomanovho života, k životu potrebuje aj iné veci, a mnohí závislí si to ostatné, čo tiež potrebujú, zaobstarávajú ďalej kriminálnym spôsobom.

.alkohol zadarmo? Hrôza.
Tento efekt poznám z vlastnej skúsenosti. Kedysi som pracoval ako lekár v britskom vládnom projekte pomoci Afrike. Stavali sme cestu cez od sveta odrezaný africký buš. Zmluva stanovovala, že stavebná firma môže bez daní dovážať alkohol z Veľkej Británie. Potom alkohol predávala svojim britským zamestnancom za miestnu menu v oficiálnom výmennom kurze, čo bolo na čiernom trhu zhruba jedna k šiestim. Litrová fľaša džinu tak stála menej ako dolár a na voľnom trhu sa dala predať takmer za desať dolárov. Človek sa za minimálne peniaze mohol prakticky neobmedzene opíjať.
Konzumáciu alkoholu u pracovníkov trochu obmedzovala nutnosť chodiť do práce. Ale pijanstvo medzi nimi aj tak vysoko prekonávalo všetko, čo som kedy predtým alebo potom videl. Zistil som, že keď je alkohol prakticky zadarmo, pätina britských stavebných robotníkov si večer líha taká opitá, že neudrží ani moč, ani výkaly. Polovica mužov sa ráno triasla a musela vybíjať „klin klinom“, aby mohla vôbec riadiť buldozéry a inú ťažkú techniku (s ktorou aj tak často havarovali, a to na účet britských daňových poplatníkov). Chlapi boli stále buď opití alebo po opici.
Viem, stavební robotníci tak či tak často pijú, no za týchto okolností sa aj tí umiernenejší menili na alkoholikov, až sa dopracovali k delíriu tremens. Nepili z nudy, pretože firma im poskytovala nielen športové vyžitie, ale mali aj iné spôsoby, ako sa mohli zaujať. Iné skupiny stavbárov v buši, ktoré som navštívil, si alkohol museli kupovať za normálne ceny, a ani zďaleka toľko nepili. Záver bol jednoznačný: ľudia podľahli nízkej cene alkoholu a nedostatku iných účinných obmedzení jeho požívania tak, že napokon ho pili v sebadeštrukčnom množstve.
Je celkom možné, že dopyt po drogách, vrátane opiátov, by sa dramaticky zvýšil, keby ich cena klesla a ich dostupnosť by sa zvýšila. A ak je pravda, že konzumácia týchto drog podmieňuje kriminálne správanie (ako naznačujú aj údaje z našej kliniky), je tiež možné, že účinok tohto vzostupu na kriminalitu by vyvážil pokles kriminality, ktorý by vyplynul iba z dekriminalizácie. Dohromady by bola kriminalita rovnaká ako predtým, len by sme mali omnoho viac závislých.

.ani metadon nemusí byť riešenie
Riešením nie je ani ten názor na legalizáciu drog, ktorý zastáva Ethan Nadelmann, riaditeľ Lindesmith Center, výskumného inštitútu, ktorý sa venuje výskumu drogovej politiky a ktorý sponzoruje finančník George Soros. Tvrdí, že závislí by mali poľahky získavať opiátové drogy od lekárov, buď zadarmo alebo za istú cenu, a že by ich mali dostávať v mestských injekčných miestnostiach, aké napríklad existujú v Zürichu. No stačí sa pozrieť na Liverpool, kde dvetisíc ľudí zo šesťstotisícovej populácie dostáva úradne predpísaný metadon – toto kedysi hrdé a prosperujúce mesto je stále svetovou metropolou čo do počtu vlámaní motivovaných drogovou závislosťou – to tvrdí polícia a nezávislé výskumy.
Isteže, mnohí závislí v Liverpoole nie sú ešte na metadone, lebo kliník je málo. Keby mesto vynaložilo na kliniky viac peňazí, počet liečených narkomanov by sa dal zvýšiť päť- až desaťnásobne. No vyriešilo by to problém s vlámaniami v Liverpoole? Nie, pretože zisky, ktoré núka ilegálny predaj opiátov, by zostali veľké: díleri by sa teda rozšírili do tej časti populácie, ktorá je zatiaľ relatívne nedotknutá, aby si ochránili profit. Noví závislí by museli lúpiť, aby si financovali svoj návyk. A boli by potrebné ďalšie metadonové kliniky. Británia, ktorá má od roku 1928 v podstate dosť liberálny prístup k predpisovaniu opiátových drog závislým (sám som predpisoval narkomanom heroín), zažila napriek tejto liberálnej politike od 60-tych rokov explozívny nárast závislosti od opiátov a všetky spoločenské negatíva, ktoré sa s ňou asociujú. Z niekoľkých stoviek sa stalo vyše stotisíc.
Nadelmann sa podľa mňa mýli. Legálne a liberálne poskytovanie drog ľuďom, ktorí sú už závislí, nezníži ekonomické benefity pre dílerov, aspoň kým sa celá populácia, ktorá sa môže stať závislou, závislou nestane a nenastúpi na odvykací program. Takže kým sú závislí, ktorí musia drogy kupovať na čiernom trhu, bude aj zločin, ktorý sa s drogami spája. Nadelmann predpokladá, že počet potenciálnych závislých by sa pod omnoho liberálnejšími drogovými zákonmi veľmi nezvýšil. Ja nie som taký optimista.
Problém znižovania kriminality páchanej jednotlivými narkomanmi nie je ten istý ako problém znižovania kriminality, ktorú páchajú závislí ako celok. Môžem to ilustrovať analógiou: často sa tvrdí, že väzenie nezaberá, lebo mnohí väzni sú recidivisti, ktorých od kriminality neodradil predchádzajúci trest odňatia slobody. No verí azda nejaký normálne uvažujúci človek, že zrušenie väzení ako takých by znížilo počet zákona dbalých občanov? Počet vrážd v New Yorku a počet opitých vodičov v Británii sa neznížil vďaka náhlemu nárastu lásky k ľudstvu, ale vďaka účinnejšej hrozbe trestu. Inštitúcia ako väzenie môže pomôcť spoločnosti, hoci možno nepomôže jednotlivcovi.

.a čo stimulanty?
Situácia môže byť ešte oveľa horšia, ako som dosiaľ naznačil, ak by sme legalizovali aj iné drogy ako opiáty. Dosiaľ som bral do úvahy len opiáty, ktoré majú v podstate upokojujúci účinok. Ak pácha závislý od opiátov zločiny aj vtedy, keď dostáva drogu zadarmo, je to preto, lebo si svoje ostatné potreby nevie inak zabezpečiť. Nanešťastie, sú aj drogy, ktorých konzumácia vedie k násiliu preto, lebo majú isté psychofarmakologické vlastnosti, a nielen preto, že sa s ich distribúciou spája kriminalita. Stimulačné drogy ako crack vyvolávajú paranoju, zvyšujú agresivitu a podporujú násilie. Väčšina z tohto násilia sa odohráva v domácnostiach, ako by dosvedčili príbuzní užívateľov cracku. Verte, na pohotovosti v našej nemocnici som videl dosť.
Nik by nemal podceniť možnosť, že užívanie stimulačných drog sa môže stať omnoho bežnejším ako teraz, ak by sa obmedzenia uvoľnili. Dovoz mierneho stimulantu khat je v Británii legálny a veľká časť tunajších somálskych utečencov sa celoživotne venuje žutiu listov, ktoré tento stimulant obsahujú. Dôsledkom je, že trpia omnoho väčšou chudobou, než akú by inak zakúsili. Dôvodom, prečo sa návyk na khat zatiaľ nerozšírili na zvyšok populácie, je to, že človek musí celý deň prežúvať odporne trpké listy, len aby sa dopracoval k pomerne miernemu farmakologickému účinku. Ide však o to, že keď sa užívanie stimulantu stane kultúrne akceptovateľným a normálnym, môže sa tak rozšíriť, že má ničivé sociálne dopady. A stimulanty, aké sú v súčasnosti ponúkané v západných mestách – kokaín, crack, amfetamíny – sú omnoho atraktívnejšie ako khat.
Tvrdenie, že problém nie je v drogách, ale v prohibícii, sa v podstate rovná vyhláseniu, že „vojna proti drogám je prehratá“. To je však trochu zjednodušené. Spýtajme sa, či medicína vyhráva vojnu proti smrti. Samozrejme, že nie. Základné pravidlo ľudskej existencie zostáva, nanešťastie, nemenné: Jeden človek, jedna smrť. A predsa si nepovieme, že zrušíme lekárske fakulty, nemocnice, ministerstvá zdravotníctva, lebo ak musí každý z nás zomrieť, tak je jedno, kedy a ako sa to stane. A ak je vojna proti drogám prehratá, rovnako sú prehraté aj vojny proti krádežiam, porušovaniu rýchlostných obmedzení, incestu, krádežiam, znásilneniam, vraždám, podpaľačstvu a ilegálnemu parkovaniu. Len málo z takýchto vojen, ak vôbec nejaké, je možné vyhrať.

.dekriminalizácia zvýši moc štátu
Ani len argument prívržencov legalizácie, že ak umožníme nákup a užívanie drog, tak ako to napríklad navrhoval Milton Friedman, nutne dôjde k zníženiu zásahov štátu do našich životov, neobstojí. Naopak, ak užívanie narkotík a stimulantov bude prakticky univerzálne, a to rozhodne nie je nemožné, počet situácií, v ktorých sa budú musieť vykonávať povinné kontroly jednotlivcov kvôli verejnej bezpečnosti, sa obrovsky zvýši. Lekárne, banky, školy, nemocnice – vlastne všetky organizácie, ktoré jednajú s verejnosťou – budú možno pravidelne a náhodne preverovať, či ich zamestnanci neberú drogy. Všeobecné užívanie týchto drog zvýši moc nespočetných vládnych orgánov zasahovať nám do života, a sloboda sa nám drasticky zníži.
Návrh legalizovať distribúciu a užívanie drog, ktorý má naraz odstrániť toľko problémov (aids, kriminalitu, preplnené väznice, ba aj atraktivitu drog v očiach hlúpych mladých ľudí), pôsobí ako mimoriadne elegantné intelektuálne riešenie. A práve preto by mal vyvolať skepsu. Sociálne problémy sú zväčša komplikovanejšie. Analógie s americkou prohibíciou, ktoré často používajú obhajcovia legalizácie, sú totiž nepresné a falošné: jedna vec je zakázať látku, ktorú stáročia zvykovo užívalo deväť desatín dospelej populácie, a úplne iná vec je udržiavať zákaz látok, ktoré stále nie sú súčasťou zvykov. Ide práve o to, aby sa súčasťou zvykov nestali. Za posledných tridsať rokov sme v tejto oblasti už aj tak dosť klesli, nepotrebujeme hľadať možnosti, ako klesnúť ešte hlbšie.