Hoci skutočný obsah i vyústenie vládnej krízy ešte nie je úplne známe, jej priebeh naznačil mnohé o štýle a zámeroch Smeru, ale aj o bezradnosti súčasnej opozície.
Konflikt medzi Smerom a HZDS zaskočil aj skúsenejších novinárov a komentátorov. Informácie z kuchyne obidvoch politických strán prenikali len ťažko, a keď sa nejaké objavili, pôsobili zmätočne a protichodne. Jeden podpredseda HZDS napríklad krátko pred začiatkom zasadnutia poslaneckého klubu strany „off record “ tvrdil, že minister Jureňa určite sám podá demisiu – a o pár hodín bolo všetko inak. Podobne dezorientovane pôsobil aj poslanecký klub Smeru. Opäť sa ukázalo, že kľúčové rozhodnutia v tejto strane robí trojica Fico, Paška a Maďarič, ostatní sú do počtu. V HZDS je to ešte jednoduchšie – tam ešte stále rozhoduje len sám Mečiar.
.na život a na smrť
Oveľa väčšiu úlohu ako nedostatok informácií však zohrala optika, ktorou sme sa za posledné roky zvykli pozerať na vládne krízy. Až na výnimky, akou bol napríklad odchod KDH z vlády pre výhradu svedomia, bolo pri väčšine koaličných kríz Dzurindovho obdobia jasné, že sa napokon skončia „kompromisom“. Pri kauzách, akými boli deblokácie ruského dlhu, vláčiky, tender na tretieho mobilného operátora či nesúhlas SMK so schváleným územnosprávnym členením, nemala žiadna zo strán záujem tlačiť na jednoznačné riešenie. Nespokojný partner sa zväčša uspokojil s konštatovaním, že dôvera je síce naštrbená, ale v záujme integrácie do európskych štruktúr či dokončenia reforiem nemá vláda inú možnosť, ako pokračovať. Dohoda sa potom ešte v zákulisí spečatila nejakým politickým obchodom.
Táto optika minulosti zvádzala aj pri hodnotení súčasného diania. Aj preto sa v médiách objavovali zaručené názory, že Smer a HZDS sa určite dohodnú. Sporné malo byť iba to, v čom každá z týchto strán ustúpi. Objavili sa dokonca úvahy, že Fico odvolaním Jureňu len hrozí a v skutočnosti mu ide len o úplné ovládnutie pozemkového fondu. Zaznelo tiež, že predčasné voľby ohrozia termín prijatia eura a Fico teda s rečami o nich len blufuje. Veľká časť analýz sa preto zredukovala na hľadanie predmetu politického obchodu, ktorým sa celý hurhaj skončí. Takto to predsa už nespočetnekrát prebehlo.
Ficovi však tentoraz nejde o politický obchod s Mečiarom. Ale nejde mu ani o morálku v politike, veď za dianie v pozemkovom fonde sú do značnej miery zodpovední práve nominanti Smeru v správnej rade, ktorých nikto neodvoláva. A nejde mu ani o politickú kultúru, to by musel postupovať inak aj s ministrami Kaliňákom či Tomanovou.
Fico má dnes oveľa väčšie ambície, ako nejaký obchod s HZDS, morálku či kultúru. On sa len rozhodol, že Mečiarovo hnutie politicky zlikviduje. Súčasná vládna kríza je zatiaľ najviditeľnejším prejavom mocenského zápasu medzi Smerom a HZDS. Je to zápas na život a na smrť. Voliči oboch strán majú podobnú mentalitu, vyznávajú podobné hodnoty a obdivujú podobný štýl vládnutia. Na čele jednej strany je však dynamický líder s rastúcimi preferenciami, kým druhú vedie vyhorený politik s rozpadajúcimi sa zvyškami popularity, ktorý navyše v každej vládnej zostave vyvoláva problémy. Fico teda vie, že všetky tromfy pre rozklad HZDS, „vysatie“ jeho voličov a zvýšenie svojej dominancie v tejto časti politického spektra má vo svojich rukách.
Vie to však, samozrejme, aj Mečiar. A tuší, že predseda Smeru od svojho zámeru neupustí ani v prípade, že HZDS zostane naďalej vo vládnej koalícii. Jureňova tlačovka v maštali sa dá považovať za jeden z posledných zúfalých protiútokov v prehratej bitke.
.zaskočená opozícia
Vládna kríza zaskočila aj opozíciu. Hoci práve v takýchto situáciách sa opoziční politici cítia ako ryby vo vode, tí slovenskí ostali na suchu. O spore medzi Smerom a HZDS hovorili predstavitelia opozície v prvých dňoch ako o „búrke v pohári vody“. Keď zistili, že situácia je vážnejšia, Fico im už politicky ani mediálne nedal šancu. Lídri KDH, SDKÚ a SMK napríklad žiadali Jureňovu hlavu s predstavou, že Fico sa k takémuto kroku nikdy neodhodlá, takže táto opozičná munícia vystačí na niekoľkomesačnú kritiku. Keď Fico oznámil, že ministra pôdohospodárstva odvolá (čo zrejme od začiatku plánoval), vytiahol Mikuláš Dzurinda ďalší „tromf“ a začal žiadať hlavu predsedu pozemkového fondu Miloslava Šebeka, inak vraj navrhne vysloviť nedôveru premiérovi. Prečo je akýsi Šebek dôležitejší než minister Jureňa, za ktorého neodvolanie sa Dzurinda premiérovi nevyhrážal vyslovením nedôvery? Tomu rozumie len málokto.
Smutosmiešnou bola aj akcia KDH s bilbordom vo Veľkom Slavkove. Prišla v deň, keď už poslanci HZDS riešili, ako zareagujú na Ficovo ultimátum Jureňovi. Mečiar bol na bilborde zobrazený ako dobyvateľ Tatier a Fico ako štatista, ktorý sa na to prizerá. Symbolu Fica ako pasívnej figúrky už teda nemohol uveriť ani najskalnejší prívrženec kresťanských demokratov.
Pre novinárov bývajú vládne krízy vzrušujúce, pre opozíciu zase povzbudzujúce, lebo ju zo dňa na deň vracajú do hry. Súčasný konflikt medzi Smerom a HZDS bol však pre obidve skupiny najmä poučný.
Konflikt medzi Smerom a HZDS zaskočil aj skúsenejších novinárov a komentátorov. Informácie z kuchyne obidvoch politických strán prenikali len ťažko, a keď sa nejaké objavili, pôsobili zmätočne a protichodne. Jeden podpredseda HZDS napríklad krátko pred začiatkom zasadnutia poslaneckého klubu strany „off record “ tvrdil, že minister Jureňa určite sám podá demisiu – a o pár hodín bolo všetko inak. Podobne dezorientovane pôsobil aj poslanecký klub Smeru. Opäť sa ukázalo, že kľúčové rozhodnutia v tejto strane robí trojica Fico, Paška a Maďarič, ostatní sú do počtu. V HZDS je to ešte jednoduchšie – tam ešte stále rozhoduje len sám Mečiar.
.na život a na smrť
Oveľa väčšiu úlohu ako nedostatok informácií však zohrala optika, ktorou sme sa za posledné roky zvykli pozerať na vládne krízy. Až na výnimky, akou bol napríklad odchod KDH z vlády pre výhradu svedomia, bolo pri väčšine koaličných kríz Dzurindovho obdobia jasné, že sa napokon skončia „kompromisom“. Pri kauzách, akými boli deblokácie ruského dlhu, vláčiky, tender na tretieho mobilného operátora či nesúhlas SMK so schváleným územnosprávnym členením, nemala žiadna zo strán záujem tlačiť na jednoznačné riešenie. Nespokojný partner sa zväčša uspokojil s konštatovaním, že dôvera je síce naštrbená, ale v záujme integrácie do európskych štruktúr či dokončenia reforiem nemá vláda inú možnosť, ako pokračovať. Dohoda sa potom ešte v zákulisí spečatila nejakým politickým obchodom.
Táto optika minulosti zvádzala aj pri hodnotení súčasného diania. Aj preto sa v médiách objavovali zaručené názory, že Smer a HZDS sa určite dohodnú. Sporné malo byť iba to, v čom každá z týchto strán ustúpi. Objavili sa dokonca úvahy, že Fico odvolaním Jureňu len hrozí a v skutočnosti mu ide len o úplné ovládnutie pozemkového fondu. Zaznelo tiež, že predčasné voľby ohrozia termín prijatia eura a Fico teda s rečami o nich len blufuje. Veľká časť analýz sa preto zredukovala na hľadanie predmetu politického obchodu, ktorým sa celý hurhaj skončí. Takto to predsa už nespočetnekrát prebehlo.
Ficovi však tentoraz nejde o politický obchod s Mečiarom. Ale nejde mu ani o morálku v politike, veď za dianie v pozemkovom fonde sú do značnej miery zodpovední práve nominanti Smeru v správnej rade, ktorých nikto neodvoláva. A nejde mu ani o politickú kultúru, to by musel postupovať inak aj s ministrami Kaliňákom či Tomanovou.
Fico má dnes oveľa väčšie ambície, ako nejaký obchod s HZDS, morálku či kultúru. On sa len rozhodol, že Mečiarovo hnutie politicky zlikviduje. Súčasná vládna kríza je zatiaľ najviditeľnejším prejavom mocenského zápasu medzi Smerom a HZDS. Je to zápas na život a na smrť. Voliči oboch strán majú podobnú mentalitu, vyznávajú podobné hodnoty a obdivujú podobný štýl vládnutia. Na čele jednej strany je však dynamický líder s rastúcimi preferenciami, kým druhú vedie vyhorený politik s rozpadajúcimi sa zvyškami popularity, ktorý navyše v každej vládnej zostave vyvoláva problémy. Fico teda vie, že všetky tromfy pre rozklad HZDS, „vysatie“ jeho voličov a zvýšenie svojej dominancie v tejto časti politického spektra má vo svojich rukách.
Vie to však, samozrejme, aj Mečiar. A tuší, že predseda Smeru od svojho zámeru neupustí ani v prípade, že HZDS zostane naďalej vo vládnej koalícii. Jureňova tlačovka v maštali sa dá považovať za jeden z posledných zúfalých protiútokov v prehratej bitke.
.zaskočená opozícia
Vládna kríza zaskočila aj opozíciu. Hoci práve v takýchto situáciách sa opoziční politici cítia ako ryby vo vode, tí slovenskí ostali na suchu. O spore medzi Smerom a HZDS hovorili predstavitelia opozície v prvých dňoch ako o „búrke v pohári vody“. Keď zistili, že situácia je vážnejšia, Fico im už politicky ani mediálne nedal šancu. Lídri KDH, SDKÚ a SMK napríklad žiadali Jureňovu hlavu s predstavou, že Fico sa k takémuto kroku nikdy neodhodlá, takže táto opozičná munícia vystačí na niekoľkomesačnú kritiku. Keď Fico oznámil, že ministra pôdohospodárstva odvolá (čo zrejme od začiatku plánoval), vytiahol Mikuláš Dzurinda ďalší „tromf“ a začal žiadať hlavu predsedu pozemkového fondu Miloslava Šebeka, inak vraj navrhne vysloviť nedôveru premiérovi. Prečo je akýsi Šebek dôležitejší než minister Jureňa, za ktorého neodvolanie sa Dzurinda premiérovi nevyhrážal vyslovením nedôvery? Tomu rozumie len málokto.
Smutosmiešnou bola aj akcia KDH s bilbordom vo Veľkom Slavkove. Prišla v deň, keď už poslanci HZDS riešili, ako zareagujú na Ficovo ultimátum Jureňovi. Mečiar bol na bilborde zobrazený ako dobyvateľ Tatier a Fico ako štatista, ktorý sa na to prizerá. Symbolu Fica ako pasívnej figúrky už teda nemohol uveriť ani najskalnejší prívrženec kresťanských demokratov.
Pre novinárov bývajú vládne krízy vzrušujúce, pre opozíciu zase povzbudzujúce, lebo ju zo dňa na deň vracajú do hry. Súčasný konflikt medzi Smerom a HZDS bol však pre obidve skupiny najmä poučný.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.