Takú ľahkú a naivnú platňu tento pesničkár dovtedy nenahral. Po rokoch príbeh okolo tohto čudesného albumu znova ožíva. Dôvodom je desiaty diel populárnych Bootleg Series, kde vychádzajú nevydané alebo raritné Bobove pesničky, ktorý sa venuje práve tomu obdobiu. Názov Another Self Portrait (Ďalší autoportrét) ukazuje, že Dylanov génius tam jednoducho je. Dodnes sa dylanológovia preťahujú, ktoré obdobie jeho hudobného života patrí medzi najkreatívnejšie. Niektorí považujú za vrchol jeho kariéry roky 1965 – 1966 od Bring It All Back Home, cez Highway 61 Revisited až po Blonde On Blonde. Ide o albumy, ktoré patria medzi najlepšie nahrávky všetkých čias. Iní dávajú prednosť Blood On The Tracks (1974), ďalší zas nedajú dopustiť na jeho posledné albumy, na ktorých sa predstavuje ako starnúci trubadúr, ktorý má stále čo povedať. No Self Portrait? Podľa mnohých ide o jeho najhorší album, ale je to skutočne pravda?
.v obkľúčení fanúšikov
V polovici 60. rokov Dylan prežil motocyklovú nehodu, poranil si chrbticu, na čo musel odvolať svetové turné a stiahol sa do súkromia. Oženil sa, založil si rodinou a z rušného New Yorku sa odsťahoval do tichého Woodstocku. Tam sa venoval výchove detí, farmárčeniu a maľovaniu. Popritom ďalej skladal pesničky, ale na žiadny veľký comeback sa nechystal. Okolitý svet ho vlastne ani moc nezaujímal. Keď ho navštívili jeho newyorskí priatelia, ktorí mu rozprávali o protestoch proti vojne vo Vietname, sanfranciskom lete lásky alebo študentských protestoch v Európe, zistili, že človeka, ktorý začiatkom 60. rokov napísal Blowing In The Wind, to v podstate nezaujíma. Namiesto toho sa ich opýtal, či čítajú Bibliu. Odkazy na biblické témy tvorili aj kostru jeho ďalšieho albumu John Wesley Harding (1968), ktorý v porovnaní s psychedelickou vlnou tej doby pôsobil ako klinec zapichnutý do oka. O rok neskôr Dylan pre zmenu nahral Nashville Skyline (1969), country album, ktorý sa síce stal hitom, ale ľudia, ktorí mali radi Dylanove staré veci, len krútili hlavami. Ako to, že Dylan hrá country, štýl, ktorý majú radi hlavne sedláci?
Ich obavy, že sa zbláznil, Dylana vôbec nezaujímali. Do tej doby, kým neohlásení hostia nezačali obliehať jeho dom. Do Woodstocku začali prúdiť rôzni pútnici, aby si pred jeho domom spravili piknik, nakúkali do jeho okien, dokonca sa našiel pár, ktorý Dylan pristihol, ako súloží v jeho posteli. Zúfalý hudobník sa s rodinou presťahoval do odľahlejšieho sídla vo Woodstocku, ale aj táto adresa bola nakoniec prezradená. Keď zhodou okolností v tom čase usporiadali neďaleko festival Woodstock, na ktorom Dylan odmietol vystúpiť, jeho rodinná idylka na tichom vidieku sa skončila. Dylan sa s rodinou vrátil do New Yorku, ale ani tam nemal pokoj – Village Voice publikoval článok, kde zverejnil aj Dylanovu novú adresu a kolotoč sa začal znova. Približne v tom čase sa na trhu objavil jeho nový album Self Portrait, na ktorý zareagovala Marcusova recenzia podtitulom: „What Is This Shit?“ Takmer nikto nerozumel tomu, prečo Dylan nahral album s bizarnými coververziami z bluesových, countryových a folkových spevníkov. K tomu pridal zopár vlastných pesničiek, ktoré zneli ako paródia na samého seba.
.umelecká samovražda?
Na dlhé roky sa Self Portrait stal nepochopeným a odsudzovaným albumom v jeho bohatej diskografii. Až v roku 1984 sa Dylan priznal, že Self Portrait bol jeho plánovanou umeleckou samovraždou. „Chcel som urobiť album, ktorý sa nebude ľuďom páčiť a nebudú vedieť, čo s ním. Uvidia to, vypočujú si ho a upriamia sa na iného speváka. Už nám nič nehovorí, už nedáva to, čo chceme, a nájdu si niekoho iného, alebo niečo v tom zmysle,“ povedal hudobník magazínu Rolling Stone. V histórii popmusic je iba zopár jedincov, ktorí sa, obrazne povedané, pokúsili na verejnosti spáchať umeleckú samovraždu. Nahrali album, o ktorom vopred vedeli, že sa nebude z rôznych dôvodov ľuďom páčiť, ale na druhej strane vedeli, že to musia urobiť. Lou Reed nahral industriálny Metal Machine Music, Neil Young zas synťákový Trans a aj Dylan mal svoje gospelové obdobie, ktoré tiež spôsobilo mnohé kontroverzie.
Štúdioví hudobníci, ktorí sa podieľali na Self Portrait, priznali, že Dylan sa negatívnych reakcií na tento album trochu zľakol a rýchlo začal pracovať na novom albume zloženom výhradne z vlastných vecí. Keď New Morning (1970) vyšiel, Rolling Stone víťazoslávne napísal, že „starý dobrý Dylan je späť.“ Po rokoch je však jasné, že v skutočnosti Dylan nikam neodišiel – dôkazom nie je len samotný Self Portrait, ktorý dnes znie ako veľmi sympatický počin, ale aj jeho nový príbuzný – Bootleg Series Vol. 10 – Another Self Portrait (1969 – 1971). Jeho základ tvoria nahrávky, ktoré sa pred dvomi rokmi náhodou našli v archívoch spoločnosti Columbia Records. Sú to pesničky, ktoré hrá Dylan len v spoločnosti gitaristu Davida Bromberga a prípadne klávesistu Ala Koopera. Mnohé z týchto vecí budú fanúšikovia počuť vôbec po prvýkrát, z 35 skladieb tvoria väčšinu nevydané coververzie alebo alternatívne verzie pesničiek z Nashville Skyline a New Morning. Napriek tomu, že Dylan chcel cez ne sabotovať svoju reputáciu, pristupuje k nim tak, až hneď nadobudnete pocit, že ich má rád. Či už ide o folkovú Pretty Saro alebo bluesovú Albertu. Aj drsný kritik Marcus, ktorému ich dal vypočuť Dylanov manažér, v novom linernote napísal, že sú „dychvyrážajúce.“
.v obkľúčení fanúšikov
V polovici 60. rokov Dylan prežil motocyklovú nehodu, poranil si chrbticu, na čo musel odvolať svetové turné a stiahol sa do súkromia. Oženil sa, založil si rodinou a z rušného New Yorku sa odsťahoval do tichého Woodstocku. Tam sa venoval výchove detí, farmárčeniu a maľovaniu. Popritom ďalej skladal pesničky, ale na žiadny veľký comeback sa nechystal. Okolitý svet ho vlastne ani moc nezaujímal. Keď ho navštívili jeho newyorskí priatelia, ktorí mu rozprávali o protestoch proti vojne vo Vietname, sanfranciskom lete lásky alebo študentských protestoch v Európe, zistili, že človeka, ktorý začiatkom 60. rokov napísal Blowing In The Wind, to v podstate nezaujíma. Namiesto toho sa ich opýtal, či čítajú Bibliu. Odkazy na biblické témy tvorili aj kostru jeho ďalšieho albumu John Wesley Harding (1968), ktorý v porovnaní s psychedelickou vlnou tej doby pôsobil ako klinec zapichnutý do oka. O rok neskôr Dylan pre zmenu nahral Nashville Skyline (1969), country album, ktorý sa síce stal hitom, ale ľudia, ktorí mali radi Dylanove staré veci, len krútili hlavami. Ako to, že Dylan hrá country, štýl, ktorý majú radi hlavne sedláci?
Ich obavy, že sa zbláznil, Dylana vôbec nezaujímali. Do tej doby, kým neohlásení hostia nezačali obliehať jeho dom. Do Woodstocku začali prúdiť rôzni pútnici, aby si pred jeho domom spravili piknik, nakúkali do jeho okien, dokonca sa našiel pár, ktorý Dylan pristihol, ako súloží v jeho posteli. Zúfalý hudobník sa s rodinou presťahoval do odľahlejšieho sídla vo Woodstocku, ale aj táto adresa bola nakoniec prezradená. Keď zhodou okolností v tom čase usporiadali neďaleko festival Woodstock, na ktorom Dylan odmietol vystúpiť, jeho rodinná idylka na tichom vidieku sa skončila. Dylan sa s rodinou vrátil do New Yorku, ale ani tam nemal pokoj – Village Voice publikoval článok, kde zverejnil aj Dylanovu novú adresu a kolotoč sa začal znova. Približne v tom čase sa na trhu objavil jeho nový album Self Portrait, na ktorý zareagovala Marcusova recenzia podtitulom: „What Is This Shit?“ Takmer nikto nerozumel tomu, prečo Dylan nahral album s bizarnými coververziami z bluesových, countryových a folkových spevníkov. K tomu pridal zopár vlastných pesničiek, ktoré zneli ako paródia na samého seba.
.umelecká samovražda?
Na dlhé roky sa Self Portrait stal nepochopeným a odsudzovaným albumom v jeho bohatej diskografii. Až v roku 1984 sa Dylan priznal, že Self Portrait bol jeho plánovanou umeleckou samovraždou. „Chcel som urobiť album, ktorý sa nebude ľuďom páčiť a nebudú vedieť, čo s ním. Uvidia to, vypočujú si ho a upriamia sa na iného speváka. Už nám nič nehovorí, už nedáva to, čo chceme, a nájdu si niekoho iného, alebo niečo v tom zmysle,“ povedal hudobník magazínu Rolling Stone. V histórii popmusic je iba zopár jedincov, ktorí sa, obrazne povedané, pokúsili na verejnosti spáchať umeleckú samovraždu. Nahrali album, o ktorom vopred vedeli, že sa nebude z rôznych dôvodov ľuďom páčiť, ale na druhej strane vedeli, že to musia urobiť. Lou Reed nahral industriálny Metal Machine Music, Neil Young zas synťákový Trans a aj Dylan mal svoje gospelové obdobie, ktoré tiež spôsobilo mnohé kontroverzie.
Štúdioví hudobníci, ktorí sa podieľali na Self Portrait, priznali, že Dylan sa negatívnych reakcií na tento album trochu zľakol a rýchlo začal pracovať na novom albume zloženom výhradne z vlastných vecí. Keď New Morning (1970) vyšiel, Rolling Stone víťazoslávne napísal, že „starý dobrý Dylan je späť.“ Po rokoch je však jasné, že v skutočnosti Dylan nikam neodišiel – dôkazom nie je len samotný Self Portrait, ktorý dnes znie ako veľmi sympatický počin, ale aj jeho nový príbuzný – Bootleg Series Vol. 10 – Another Self Portrait (1969 – 1971). Jeho základ tvoria nahrávky, ktoré sa pred dvomi rokmi náhodou našli v archívoch spoločnosti Columbia Records. Sú to pesničky, ktoré hrá Dylan len v spoločnosti gitaristu Davida Bromberga a prípadne klávesistu Ala Koopera. Mnohé z týchto vecí budú fanúšikovia počuť vôbec po prvýkrát, z 35 skladieb tvoria väčšinu nevydané coververzie alebo alternatívne verzie pesničiek z Nashville Skyline a New Morning. Napriek tomu, že Dylan chcel cez ne sabotovať svoju reputáciu, pristupuje k nim tak, až hneď nadobudnete pocit, že ich má rád. Či už ide o folkovú Pretty Saro alebo bluesovú Albertu. Aj drsný kritik Marcus, ktorému ich dal vypočuť Dylanov manažér, v novom linernote napísal, že sú „dychvyrážajúce.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.