KNIHA Peter Handke: Úzkost brankáře při penaltě (Rubato, 2013)
Keďže tie dve knihy vyšli naraz, no nie v jednom zväzku, ale v jednej edícii, aj my o nich stratíme pár slov na tom istom mieste, ale v dvoch rôznych minirecenziách. Autorom oboch kníh je Peter Handke, aj vďaka spolupráci s Wimom Wendersom asi najznámejší súčasný rakúsky spisovateľ. Novelu Úzkost brankáře... napísal Handke v roku 1970 a razantne tak vstúpil do svetovej literatúry. Krátke vety, pozorovanie hrdinu z neangažovaného chladného odstupu, konštatačné popisy, dej a psychológia skryté medzi slovami. „Je velmi těžké odvrátit zrak od útočníků s míčem a sledovat brankáře,” vraví Bloch, bývalý brankár, ktorý prišiel o zamestnanie a stráca sa nám pred očami. Nenápadne štylizovaná, virtuózne napísaná, no predsa len pomerne chladná literatúra. Peter Handke odvrátil zrak od útočníkov s loptou a pozorne sleduje brankára. Veľmi pozorne. Nie je to ľahké, ale darí sa mu to.
.jk
KNIHA Peter Handke: Velký pád (Rubato, 2013)
Toto je Handke súčasný. Keď písal Brankára, nemal ani 30 rokov, teraz má za sebou sedemdesiatku. V niečom sa nezmenil: stále je pozorovateľ, stále sa sústreďuje na jedného jediného človeka vo chvíli jeho životného zlomu, stále pomerne chladný (hoci už menej než pri Brankárovi). Nová je múdrosť, ktorá v ideálnom prípade prichádza s vekom. Múdrosť a akási pokora. Už nás nechce šokovať vybrúsenou formou, ale odkrýva hlbočiny, ktoré sa skrývajú pod drahým oblekom. Známy starší herec sa jedného rána zobudí v dome svojej priateľky na zelenom predmestí veľkej metropoly. Vonku je po daždi, a preto sviežo. Herec sa oholí, oblečie, vypije kávu, umyje riad a vydá sa na cestu. Ide pešo, ide rovno a ide do mesta. Cesta s tušeným cieľom je zároveň sama cieľom. Herec cestou premýšľa. Chaoticky, tak ako sa zvykne premýšľať pri takýchto cestách. „Nastal čas konce. Ale zvyklo se na něj. Nikdy neskončí.”
.jk
HUDBA Grant Hart: The Argument (Domino Records)
Americký hudobník Grant Hart je skrytým géniom americkej hudby. Možno niektorí si ho pamätajú ako člena famóznych Husker Du, kde hral do konca osemdesiatych rokov, ale rovnako pozoruhodná je aj jeho sólová kariéra, prípadne aj pôsobenie v skupine Nova Mob. Jeho najnovší dvojalbum The Argument by sa dal označiť za Hartov veľký comeback, pretože v posledných rokoch tento pesničkár vystupoval a nahrával iba sporadicky – tri sólové albumy za dvadsať rokov je veľmi veľmi málo. The Argument je taký dobrý, že Grant dlh voči svojim fanúšikom do veľkej miery zmazáva. Všetky piesne zložil na základe knihy Stratený raj od Johna Miltona, čo znamená, že v 20 skladbách sa objaví stvoriteľ, diabol, anjeli ako aj úbohé ľudské bytosti vyhnané z raja, no všetko navonok ťaživé je podané s ľahkosťou Grantovho výnimočného talentu napísať jednoduchú, ale silnú melodickú pieseň.
.peter Bálik
HUDBA Washed Out: Paracosm (Sub Pop)
Nostalgia a tendencia utekať pred realitou sú poznávacie znaky tvorby Ernesta Greeneho. Jeho cit pre chytľavú melódiu a minimalistický prístup k inštrumentácii sú doplnené domácou produkciou, ktorá podporuje a tvorí jeho typický hrejivo zahmlený zvuk. Názov Greeneho druhého albumu, Paracosm, vystihuje všetko – opäť si vytvoril idealistický vnútorný svet, ku ktorému sa utieka. Deväť skladieb je zvláštne optimistických a súčasne snivo tlmených. Začiatok nahrávky pripomína svojou naivitou Disneyho filmy, no časom sa cez žblnkot harfy, hebké syntetizátory a tiché zvuky lesa ponára oveľa hlbšie. Greeneho texty sú väčšinou surrealistickým pásmom myšlienok zachytávajúcich túžby a momenty spokojnosti samoty, ale aj krásu priateľstva. Paracosm je inštrumentálne pestré a tematicky hrejivé počúvanie, ktoré prenesie aj skeptického poslucháča do nového, veľmi príjemného sveta.
.tomáš Slaninka
HUDBA Bigott: Blue Jeans (Bigott)
O tomto Španielovi sa hovorí, že jeho humor rastie s dĺžkou jeho fúzov – v textoch (anglických) i hudbe. Bigott sa s ľahkosťou bezstarostného bohéma vmiesil medzi Velvet Underground, bardov new wave i freak folku. Spieva, že „perfect day“ znamená nič robiť. Tak pôsobia aj piesne z jeho šiesteho albumu Blue Jeans, ako lenivo nanesené skice. (Nahrávané v brazílskej džungli.) Už to síce nie sú také pesničkárske perly ako na jeho doteraz najlepšom albume Fin (2009), ale taká Oh Yeah! v duete s kolegyňou Clarin (spev, basová gitara) má náboj najlepších období rockovej histórie. Rovnako i skladba Female Eunuque. Bigott vyblafol, že mieri rovno na soundtrack k olympijským hrám v Riu. Fakt? Alebo jeho ďalší fór?
.miro Potoček
Keďže tie dve knihy vyšli naraz, no nie v jednom zväzku, ale v jednej edícii, aj my o nich stratíme pár slov na tom istom mieste, ale v dvoch rôznych minirecenziách. Autorom oboch kníh je Peter Handke, aj vďaka spolupráci s Wimom Wendersom asi najznámejší súčasný rakúsky spisovateľ. Novelu Úzkost brankáře... napísal Handke v roku 1970 a razantne tak vstúpil do svetovej literatúry. Krátke vety, pozorovanie hrdinu z neangažovaného chladného odstupu, konštatačné popisy, dej a psychológia skryté medzi slovami. „Je velmi těžké odvrátit zrak od útočníků s míčem a sledovat brankáře,” vraví Bloch, bývalý brankár, ktorý prišiel o zamestnanie a stráca sa nám pred očami. Nenápadne štylizovaná, virtuózne napísaná, no predsa len pomerne chladná literatúra. Peter Handke odvrátil zrak od útočníkov s loptou a pozorne sleduje brankára. Veľmi pozorne. Nie je to ľahké, ale darí sa mu to.
.jk
KNIHA Peter Handke: Velký pád (Rubato, 2013)
Toto je Handke súčasný. Keď písal Brankára, nemal ani 30 rokov, teraz má za sebou sedemdesiatku. V niečom sa nezmenil: stále je pozorovateľ, stále sa sústreďuje na jedného jediného človeka vo chvíli jeho životného zlomu, stále pomerne chladný (hoci už menej než pri Brankárovi). Nová je múdrosť, ktorá v ideálnom prípade prichádza s vekom. Múdrosť a akási pokora. Už nás nechce šokovať vybrúsenou formou, ale odkrýva hlbočiny, ktoré sa skrývajú pod drahým oblekom. Známy starší herec sa jedného rána zobudí v dome svojej priateľky na zelenom predmestí veľkej metropoly. Vonku je po daždi, a preto sviežo. Herec sa oholí, oblečie, vypije kávu, umyje riad a vydá sa na cestu. Ide pešo, ide rovno a ide do mesta. Cesta s tušeným cieľom je zároveň sama cieľom. Herec cestou premýšľa. Chaoticky, tak ako sa zvykne premýšľať pri takýchto cestách. „Nastal čas konce. Ale zvyklo se na něj. Nikdy neskončí.”
.jk
HUDBA Grant Hart: The Argument (Domino Records)
Americký hudobník Grant Hart je skrytým géniom americkej hudby. Možno niektorí si ho pamätajú ako člena famóznych Husker Du, kde hral do konca osemdesiatych rokov, ale rovnako pozoruhodná je aj jeho sólová kariéra, prípadne aj pôsobenie v skupine Nova Mob. Jeho najnovší dvojalbum The Argument by sa dal označiť za Hartov veľký comeback, pretože v posledných rokoch tento pesničkár vystupoval a nahrával iba sporadicky – tri sólové albumy za dvadsať rokov je veľmi veľmi málo. The Argument je taký dobrý, že Grant dlh voči svojim fanúšikom do veľkej miery zmazáva. Všetky piesne zložil na základe knihy Stratený raj od Johna Miltona, čo znamená, že v 20 skladbách sa objaví stvoriteľ, diabol, anjeli ako aj úbohé ľudské bytosti vyhnané z raja, no všetko navonok ťaživé je podané s ľahkosťou Grantovho výnimočného talentu napísať jednoduchú, ale silnú melodickú pieseň.
.peter Bálik
HUDBA Washed Out: Paracosm (Sub Pop)
Nostalgia a tendencia utekať pred realitou sú poznávacie znaky tvorby Ernesta Greeneho. Jeho cit pre chytľavú melódiu a minimalistický prístup k inštrumentácii sú doplnené domácou produkciou, ktorá podporuje a tvorí jeho typický hrejivo zahmlený zvuk. Názov Greeneho druhého albumu, Paracosm, vystihuje všetko – opäť si vytvoril idealistický vnútorný svet, ku ktorému sa utieka. Deväť skladieb je zvláštne optimistických a súčasne snivo tlmených. Začiatok nahrávky pripomína svojou naivitou Disneyho filmy, no časom sa cez žblnkot harfy, hebké syntetizátory a tiché zvuky lesa ponára oveľa hlbšie. Greeneho texty sú väčšinou surrealistickým pásmom myšlienok zachytávajúcich túžby a momenty spokojnosti samoty, ale aj krásu priateľstva. Paracosm je inštrumentálne pestré a tematicky hrejivé počúvanie, ktoré prenesie aj skeptického poslucháča do nového, veľmi príjemného sveta.
.tomáš Slaninka
HUDBA Bigott: Blue Jeans (Bigott)
O tomto Španielovi sa hovorí, že jeho humor rastie s dĺžkou jeho fúzov – v textoch (anglických) i hudbe. Bigott sa s ľahkosťou bezstarostného bohéma vmiesil medzi Velvet Underground, bardov new wave i freak folku. Spieva, že „perfect day“ znamená nič robiť. Tak pôsobia aj piesne z jeho šiesteho albumu Blue Jeans, ako lenivo nanesené skice. (Nahrávané v brazílskej džungli.) Už to síce nie sú také pesničkárske perly ako na jeho doteraz najlepšom albume Fin (2009), ale taká Oh Yeah! v duete s kolegyňou Clarin (spev, basová gitara) má náboj najlepších období rockovej histórie. Rovnako i skladba Female Eunuque. Bigott vyblafol, že mieri rovno na soundtrack k olympijským hrám v Riu. Fakt? Alebo jeho ďalší fór?
.miro Potoček
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.