Nejdem teraz k podrobnostiam sporu. Myslím si, že Vladimír Palko ich vo svojom blogu opísal presne. Ani ja nepoznám Jána Čarnogurského ako toho, čo zľahčuje rasistické zločiny slovenského štátu, alebo ich vyvažuje rozvojom kultúry. Osvedčil to pred rokom 1989 aj po ňom. A porovnávať pomery za Tisa a za Gottwalda je predsa užitočné, pretože komunizmus je tu stále mylne vnímaný ako čosi ľudskejšie.
Ale jedno „ale“ tu pre mňa ostáva.
Vlado Palko v blogu píše: Jeden priateľ mi povedal, že Čarnogurský mohol zabrániť útokom na seba, ak by bol v odpovedi na otázku o prívlastku „klérofašistický“ uviedol ešte raz, že to nič nemení na tom, že voči Židom sa štát zachoval zločinne. Ale veď to jasne povedal o pár riadkov vyššie. To sa človek, ktorý celý život bojoval proti gaunerstvám, večne má preventívne brániť, hoci sa ničoho nedopustil?”
Ten priateľ som bol ja. Ale nemyslel som to tak, že Ján Čarnogurský sa má preventívne brániť voči prihlúplym médiám, Vlado.
Keď si na chvíľu predstavím 70-tisíc ľudí, a keď vidím, ako ich my Slováci posielame do koncentrákov, tá predstava mi neumožňuje hovoriť o Tisovom štáte izolovane od nej samej. Keď vzal mečiarovský režim jednému poslancovi mandát, nechal uniesť iného človeka a ešte ďalšiemu zobral život nástražným systémom, už s ním nebolo možné diskutovať o čomkoľvek izolovane od týchto troch zločinov. Išlo o troch ľudí. Vo vojnovom štáte išlo o 70-tisíc životov. Môžem odpovedať na otázky o jeho kultúre či bankovníctve izolovane od tohto masového zločinu? Ja to neviem, ten krik je prisilný. Takto som to myslel, Vlado. Nie ako prevenciu, ale ako elementárnu citlivosť.
Iný spor – o elementárnu pravdivosť – však cítim zo slov Jána Čarnogurského, že každý zásah Rusov v strednej Európe bol v prospech Slovenska, a tiež z jeho odpovede na otázku blogera, v čom konkrétne teda vidí prospech Slovenska z vpádu ruských vojsk v roku 1968. Ak pominiem sebastredný titulok odpovede Neuhnem ani teraz, tak po prvé: spomínať, že za vpád sa vraj najviac zasadzoval Ulbricht (teda nie Rusi), je ako proruská poznámka komické.
Po druhé: povedať, že vpád vojsk na postavení Československa nič nezmenil, je nepravdivé. Áno, aj predtým, aj potom sme boli súčasťou sovietskeho bloku, ale je hádam zjavné, že postavenie Československa po vpáde v roku 1968 bolo postavením vojensky okupovaného štátu.
Po tretie: nepravdivé je aj tvrdenie, že v roku 1968 išlo o policajnú akciu. Vtrhli sem vojská, nie policajné zbory.
Ak Ján Čarnogurský tvrdí, že rok 1968 nezapadá do jeho kategorizácie ruských zásahov v strednej Európe, uhýba. Ruský vpád v roku 1968 nie že niekam nezapadá, on priamo vyvracia vetu, že každý ruský zásah v strednej Európe bol v prospech Slovenska.
Lesk Jána Čarnogurského býval okrem iného v korektnosti. Ale postoj k Sokolovi a už dlho aj k Rusku tomu lesku uberá. Prichádza s vekom pragmatická bieda nepravdivosti?
Ale jedno „ale“ tu pre mňa ostáva.
Vlado Palko v blogu píše: Jeden priateľ mi povedal, že Čarnogurský mohol zabrániť útokom na seba, ak by bol v odpovedi na otázku o prívlastku „klérofašistický“ uviedol ešte raz, že to nič nemení na tom, že voči Židom sa štát zachoval zločinne. Ale veď to jasne povedal o pár riadkov vyššie. To sa človek, ktorý celý život bojoval proti gaunerstvám, večne má preventívne brániť, hoci sa ničoho nedopustil?”
Ten priateľ som bol ja. Ale nemyslel som to tak, že Ján Čarnogurský sa má preventívne brániť voči prihlúplym médiám, Vlado.
Keď si na chvíľu predstavím 70-tisíc ľudí, a keď vidím, ako ich my Slováci posielame do koncentrákov, tá predstava mi neumožňuje hovoriť o Tisovom štáte izolovane od nej samej. Keď vzal mečiarovský režim jednému poslancovi mandát, nechal uniesť iného človeka a ešte ďalšiemu zobral život nástražným systémom, už s ním nebolo možné diskutovať o čomkoľvek izolovane od týchto troch zločinov. Išlo o troch ľudí. Vo vojnovom štáte išlo o 70-tisíc životov. Môžem odpovedať na otázky o jeho kultúre či bankovníctve izolovane od tohto masového zločinu? Ja to neviem, ten krik je prisilný. Takto som to myslel, Vlado. Nie ako prevenciu, ale ako elementárnu citlivosť.
Iný spor – o elementárnu pravdivosť – však cítim zo slov Jána Čarnogurského, že každý zásah Rusov v strednej Európe bol v prospech Slovenska, a tiež z jeho odpovede na otázku blogera, v čom konkrétne teda vidí prospech Slovenska z vpádu ruských vojsk v roku 1968. Ak pominiem sebastredný titulok odpovede Neuhnem ani teraz, tak po prvé: spomínať, že za vpád sa vraj najviac zasadzoval Ulbricht (teda nie Rusi), je ako proruská poznámka komické.
Po druhé: povedať, že vpád vojsk na postavení Československa nič nezmenil, je nepravdivé. Áno, aj predtým, aj potom sme boli súčasťou sovietskeho bloku, ale je hádam zjavné, že postavenie Československa po vpáde v roku 1968 bolo postavením vojensky okupovaného štátu.
Po tretie: nepravdivé je aj tvrdenie, že v roku 1968 išlo o policajnú akciu. Vtrhli sem vojská, nie policajné zbory.
Ak Ján Čarnogurský tvrdí, že rok 1968 nezapadá do jeho kategorizácie ruských zásahov v strednej Európe, uhýba. Ruský vpád v roku 1968 nie že niekam nezapadá, on priamo vyvracia vetu, že každý ruský zásah v strednej Európe bol v prospech Slovenska.
Lesk Jána Čarnogurského býval okrem iného v korektnosti. Ale postoj k Sokolovi a už dlho aj k Rusku tomu lesku uberá. Prichádza s vekom pragmatická bieda nepravdivosti?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.