Vaša pijatika ma však zachránila. Bez vašej borovičky, slivky a hrušky by som sa nikdy nestal zdravým, úspešným a vyrovnaným alkoholikom. Moji rakúski krajania sú takí suchári, že toho času nalievajú pálenku v zločineckej gramáži 0,02, a to za cenu dvoch slovenských poldecákov. Lenže tu u vás, keď Slovák vytasí fľašku najmenej 52-percentného páleného, mi od šťastia vždy poskočí srdce.
Tých predností je viac, takže len tak mimochodom. Kaviareň Lehár, cukráreň Molnár, Hotel Pelikán a antikvariát Phoenix v Lučenci. Alebo Zeno Zenuni, elegantný novoveský majiteľ kaviarne, ktorý ma každé ráno poteší najlepšou sacherovou tortou na svete. Môj automechanik Pavol Breyer, ktorého uvoľnený úsmev zakaždým rýchlosťou bleskou rozptýli obavy o môj zlatučký starý mercedes. Breyer presne vie, že by som mu od samej úľavy zaplatil násobok, ale vždy mi vyúčtuje len kopejky.
A potom, pri bližšom pohľade, máte pozoruhodne heroické dejiny, na ktoré by ste mali byť hrdí. Na štúrovcov, na podzemnú cirkev, sviečkovú manifestáciu, na SNP, v ktorom bojovalo takmer toľko ľudí ako počas de Gaullovej francúzskej rezistencie. Pritom Francúzsko malo dvadsaťnásobne viac obyvateľov.
Máte tie najkontrastnejšie menšiny, ktorými mohol Boh obdarovať národ, Maďarov a Cigánov. Alebo mnohé tajomné inštitúcie – Literárne informačné centrum, Divadelný ústav, Historický ústav Slovenskej akadémie vied – ktoré rok čo rok vydávajú množstvo pekných kníh. S vďačnosťou ich pracovníkov, keď si tieto knihy kupujem. Na rade je vyvrcholenie môjho roka, Divadelná Nitra. Najlepší divadelný festival v Európe, ani príliš veľký, ale ani príliš malý, s tuctom presne vybraných inscenácií.
No a napokon, ako som už vedecky preukázal v eseji Sú Slováci vyvolený národ?, máte slovenčinu, najkrajší jazyk v Európskej únii, ak nie na celom svete. Táto nežná, ľúbezná, zvonivá vzorovosť, jedna báseň. Zvuk povedaného má očarí dokonca aj vtedy, keď sa mi nepáči, čo ľudia hovoria.
Moje komplimenty sa vám môžu zdať subjektívne, len ako výpočet osobných sklonov. Preto ešte jeden kompliment, ale už pomerne objektívny: najväčšou prednosťou Slovenska je, že tu žijú normálni ľudia. Keď sovietsky autor Ilja Erenburg cestoval Slovenskom, zhrnul svoje nadšenie do nasledovných slov: „Na Slovensku som mal možnosť vidieť ľudí. (...) Treba mať pritom na pamäti, že Slovensko nie je žiadne Kongo, nie, ono leží v centre Európy.“
Západoeurópania sú napriek ich príkladnej pokrokovosti nakazení všetkými možnými nervóznymi poruchami: hysterickou korektnosťou, osamelosťou, úchylkami, bludným hľadaním šťastia, sociopatickou láskou k zvieratám, skrátka odklonom od prirodzeného.
Keď z letiska M. R. Štefánika odletím na Západ, padne mi do oka ešte niečo: poslední anglickí proletári sa svojím držaním tela, mimikou a intonáciou vystatujú tak, akoby boli pánmi sveta. U Slovákov je jedno, aké majú spoločenské postavenie, takmer vždy sa správajú prirodzene, skromne, nenápadne, normálne. Áno, na Slovensku možno vidieť ľudí. Myslím si, že nejednému rozháranému západniarovi by mala byť predpísaná liečebná kúra na Slovensku.
Autor je rakúsky spisovateľ a novinár, žije v Devínskej Novej Vsi.
Tých predností je viac, takže len tak mimochodom. Kaviareň Lehár, cukráreň Molnár, Hotel Pelikán a antikvariát Phoenix v Lučenci. Alebo Zeno Zenuni, elegantný novoveský majiteľ kaviarne, ktorý ma každé ráno poteší najlepšou sacherovou tortou na svete. Môj automechanik Pavol Breyer, ktorého uvoľnený úsmev zakaždým rýchlosťou bleskou rozptýli obavy o môj zlatučký starý mercedes. Breyer presne vie, že by som mu od samej úľavy zaplatil násobok, ale vždy mi vyúčtuje len kopejky.
A potom, pri bližšom pohľade, máte pozoruhodne heroické dejiny, na ktoré by ste mali byť hrdí. Na štúrovcov, na podzemnú cirkev, sviečkovú manifestáciu, na SNP, v ktorom bojovalo takmer toľko ľudí ako počas de Gaullovej francúzskej rezistencie. Pritom Francúzsko malo dvadsaťnásobne viac obyvateľov.
Máte tie najkontrastnejšie menšiny, ktorými mohol Boh obdarovať národ, Maďarov a Cigánov. Alebo mnohé tajomné inštitúcie – Literárne informačné centrum, Divadelný ústav, Historický ústav Slovenskej akadémie vied – ktoré rok čo rok vydávajú množstvo pekných kníh. S vďačnosťou ich pracovníkov, keď si tieto knihy kupujem. Na rade je vyvrcholenie môjho roka, Divadelná Nitra. Najlepší divadelný festival v Európe, ani príliš veľký, ale ani príliš malý, s tuctom presne vybraných inscenácií.
No a napokon, ako som už vedecky preukázal v eseji Sú Slováci vyvolený národ?, máte slovenčinu, najkrajší jazyk v Európskej únii, ak nie na celom svete. Táto nežná, ľúbezná, zvonivá vzorovosť, jedna báseň. Zvuk povedaného má očarí dokonca aj vtedy, keď sa mi nepáči, čo ľudia hovoria.
Moje komplimenty sa vám môžu zdať subjektívne, len ako výpočet osobných sklonov. Preto ešte jeden kompliment, ale už pomerne objektívny: najväčšou prednosťou Slovenska je, že tu žijú normálni ľudia. Keď sovietsky autor Ilja Erenburg cestoval Slovenskom, zhrnul svoje nadšenie do nasledovných slov: „Na Slovensku som mal možnosť vidieť ľudí. (...) Treba mať pritom na pamäti, že Slovensko nie je žiadne Kongo, nie, ono leží v centre Európy.“
Západoeurópania sú napriek ich príkladnej pokrokovosti nakazení všetkými možnými nervóznymi poruchami: hysterickou korektnosťou, osamelosťou, úchylkami, bludným hľadaním šťastia, sociopatickou láskou k zvieratám, skrátka odklonom od prirodzeného.
Keď z letiska M. R. Štefánika odletím na Západ, padne mi do oka ešte niečo: poslední anglickí proletári sa svojím držaním tela, mimikou a intonáciou vystatujú tak, akoby boli pánmi sveta. U Slovákov je jedno, aké majú spoločenské postavenie, takmer vždy sa správajú prirodzene, skromne, nenápadne, normálne. Áno, na Slovensku možno vidieť ľudí. Myslím si, že nejednému rozháranému západniarovi by mala byť predpísaná liečebná kúra na Slovensku.
Autor je rakúsky spisovateľ a novinár, žije v Devínskej Novej Vsi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.