.ako vždy, aj v tomto prípade je to reč symbolov. Za posledný rok a pol, odkedy ho davy demonštrantov na káhirskom námestí Tahrír a na iných miestach po sedemnástich dňoch donútili odstúpiť, sa 85-ročný „posledný faraón“ – ako Husního Mubaraka prezývajú – objavil na záberoch vo svetových médiách iba ako ležiaci pacient na mobilnom lôžku. Zdá sa, že dojem bezvládneho starca je mylný. Armáda, ktorú počas tridsiatich rokov svojej vlády bezvýhradne podporoval (a ona jeho), sa mu teraz odvďačila a obraz vrtuľníka, ktorý ho odváža po viac ako dvoch rokoch z väzenia do nemocnice, je výpovedný. O to viac, že sa tak deje nie dlho po tom, čo bol 14. augusta zákrokom armády zvrhnutý legitímne zvolený prezident Muhammad Mursí. Vzápätí nasledovali neobyčajne brutálne a krvavé konflikty nielen v uliciach hlavného mesta, ale aj na Sinaji, v Alexandrii či v Asuáne a na iných miestach, kde členovia potláčaného Moslimského bratstva napadli a postrieľali policajtov.
.bratia v zbrani
Je to absurdné. Dvaja exprezidenti, no ani jeden nevládne. Egypt dnes ovládajú generáli. Západ je v rozpakoch a nevie, ako sa má zachovať. Niektoré vplyvné krajiny regiónu (Turecko, Irán) podporujú islamistov z Moslimského bratstva, iné (Saudská Arábia), naopak, armádu. Krajina sa tak vrátila do doby pred februárom 2011, keď bolo hlavnou požiadavkou antimubarakovských protestujúcich zrušenie legislatívy, umožňujúcej vyhlásiť výnimočný stav. Ten je dnes, aspoň na mesiac, opäť v platnosti. A na dve polovice rozdelená krajina – islamistická a sekulárna – sa obáva novej vlny policajnej a armádnej zlovôle, keď ľudia miznú bez stopy. Paradoxne, armáda bola až do výbuchov násilia, ktoré brutálne potlačila, podľa prieskumov verejnej mienky dlhodobo najobľúbenejšou inštitúciou v krajine a popularitu si zrejme udrží aj do budúcnosti.
Mnohí Egypťania cítia nostalgiu za Mubarakom, pretože si s ním spájajú ilúziu stability a pevnej vlády. Lenže, za akú cenu? Daňou bola nielen korupcia či zmanipulované voľby a cenzúra médií, ale najmä prenasledovanie oponentov, ktoré vyústilo až do príkazu na streľbu do demonštrantov. A práve obvineniu zo smrti stoviek z nich bude Mubarak čeliť v týchto dňoch. Egypt – a vlastne celý svet, ktorý situáciu v tejto kľúčovej krajine Blízkeho východu s napätím sleduje – nemá na výber nijakú dobrú možnosť. Armáda a polícia, donedávna považované za hrádzu proti islamistom, prekročili brutalitou v uliciach Káhiry všetky mysliteľné medze a vymkli sa spod kontroly Západu. Nepomôže ani zákaz vývozu zbraní do tejto krajiny a zmrazenie miliardovej finančnej pomoci. Výpadok západnej pomoci ochotne a štedro nahradí Saudská Arábia, ktorá sľubuje až 12 miliárd dolárov.
Na druhej strane, podpora legitímne zvoleného Moslimského bratstva, ktorého lídrov americký prezident Barack Obama svojho času ústretovo zavolal na svoj pamätný káhirský prejav, môže priniesť ďalšie ohrozenie sekularistov, ďalšie vypálené koptské kostoly či domovy a v neposlednom rade ohrozenie susedného Izraela. „Bratia“ majú dnes silného spojenca v tureckom premiérovi Erdoganovi, ktorý čoraz radikálnejšie vystupuje proti Izraelu a obviňuje ho z armádnych násilností v Káhire. Zlá je pritom aj tretia opcia, teda ničnerobenie a vyčkávanie Západu. Doteraz si Egypt, na rozdiel od iných krajín regiónu, vždy ako-tak sám poradil a zvládol hrozbu občianskej vojny, no teraz to nemusí vyjsť.
V tejto neprehľadnej a explozívnej situácii vyzýva komentátor denníka Financial Times Gideon Rachman na uprednostnenie stability pred voľbami. Tvrdí, že obnovenie demokracie v Egypte je nielen nerealistické, ale z krátkodobého hľadiska dokonca nebezpečné. Pretože armáda sa chce definitívne vyrovnať s Moslimským bratstvom: tisíc jeho členov a niektorých lídrov vrátane prezidenta Mursího pozatvárali. V takej atmosfére by nové voľby priniesli iba eskaláciu násilia. Rachman pripomína nočnú moru, ktorou je Sýria a stotisíc obetí tamojšej občianskej vojny, najnovšie zo strany Bašára al-Assada aj s nasadením chemických zbraní. A pripomína aj fakt, že „militarizovaná kleptokracia“ – ako súčasný káhirský režim nazýva – môže byť pri moci ešte príliš dlho. Napokon, v Čile trvalo sedemnásť rokov, kým sa podarilo po páde generála Pinocheta nastoliť demokraciu. Ak bude mať Egypt šťastie, nepotrvá to tak dlho, dodáva Rachman.
.násilie plodí násilie
Stalo sa už pravidlom, že konflikty a prírodné katastrofy v krajinách sféry nášho záujmu – napríklad cunami na Srí Lanke a v Indonézii, kam jazdia v zime davy západných turistov – sú široko analyzované a spravodajsky pokrývané. Iné, napríklad zabudnutý hladomor v Somálsku, toľko šťastia (a našej pomoci) nemajú. Egypt je prvý prípad. Rezorty pri Červenom mori prestali byť počas násilností bezpečné, nehovoriac o ceste autobusom z letoviska na letisko v Káhire. V uplynulých dňoch si aj naši turisti užili svoje, videli napríklad horiace barikády, a preto jedna cestovná kancelária za druhou rušila zájazdy do tejto krajiny.
Káhira v tomto čase skutočne pripomínala vojnovú zónu. Podporovatelia zvrhnutého Mursího, prvého demokraticky zvoleného prezidenta, zriadili v období ramadánu (ten sa skončil 7. augusta, teda týždeň pred armádnou raziou) v tomto meste dva tábory. Boli hlučné, obmedzovali v meste dopravu a vojenský režim sa pripravoval na ich odstránenie. Armáda síce sľubovala, že proti táborom, kde boli aj ženy a deti, zasiahne, no nie až natoľko tvrdo, ako pri pouličných konfliktoch v roku 2011. Stovky zabitých a plné nemocnice hovoria o opaku.
Akoby toho nebolo dosť, tragédiou dnešného Egypta je aj odstúpenie dočasného viceprezidenta Muhammada Baradeja. Liberálne a umiernene orientovaný bývalý šéf Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu, ktorý v roku 2005 získal Nobelovu cenu mieru, v ostro formulovanom liste pri svojej rezignácii tvrdo kritizoval obe hlavné strany konfliktu – Moslimské bratstvo aj armádu. Zdá sa, že bez väčšieho efektu upozorňoval, že násilie iba plodí ďalšie násilie. Predbežný výsledok neveští nič dobré. Egyptský „štát v štáte“ , teda armáda a bezpečnostné zložky, rozpútal tvrdú kampaň voči Moslimskému bratstvu. To sa tak môže vrátiť k overenej stratégii mučeníkov, ktorí sú desiatky rokov naučení pôsobiť v ilegalite a mimo zákona. Dopad bude presne opačný, než vojaci zamýšľali – podpora islamistov porastie. Tí v stanových táboroch indoktrinovali svojimi radikálnymi názormi počas pôstneho obdobia ramadánu desiatky tisícov návštevníkov, ktorí tam prichádzali na niekoľko dní či dokonca týždňov. Atmosféru v táboroch dokresľovali nepretržité kázania z ampliónov, čo iba utvrdzovalo ich obyvateľov v odhodlaní zomrieť mučeníckou smrťou za prezidenta Mursího. Nie, dnes nikto netuší, kam až môže dospieť polarizácia Egypta na dve znenávidené skupiny obyvateľov.
.bratia v zbrani
Je to absurdné. Dvaja exprezidenti, no ani jeden nevládne. Egypt dnes ovládajú generáli. Západ je v rozpakoch a nevie, ako sa má zachovať. Niektoré vplyvné krajiny regiónu (Turecko, Irán) podporujú islamistov z Moslimského bratstva, iné (Saudská Arábia), naopak, armádu. Krajina sa tak vrátila do doby pred februárom 2011, keď bolo hlavnou požiadavkou antimubarakovských protestujúcich zrušenie legislatívy, umožňujúcej vyhlásiť výnimočný stav. Ten je dnes, aspoň na mesiac, opäť v platnosti. A na dve polovice rozdelená krajina – islamistická a sekulárna – sa obáva novej vlny policajnej a armádnej zlovôle, keď ľudia miznú bez stopy. Paradoxne, armáda bola až do výbuchov násilia, ktoré brutálne potlačila, podľa prieskumov verejnej mienky dlhodobo najobľúbenejšou inštitúciou v krajine a popularitu si zrejme udrží aj do budúcnosti.
Mnohí Egypťania cítia nostalgiu za Mubarakom, pretože si s ním spájajú ilúziu stability a pevnej vlády. Lenže, za akú cenu? Daňou bola nielen korupcia či zmanipulované voľby a cenzúra médií, ale najmä prenasledovanie oponentov, ktoré vyústilo až do príkazu na streľbu do demonštrantov. A práve obvineniu zo smrti stoviek z nich bude Mubarak čeliť v týchto dňoch. Egypt – a vlastne celý svet, ktorý situáciu v tejto kľúčovej krajine Blízkeho východu s napätím sleduje – nemá na výber nijakú dobrú možnosť. Armáda a polícia, donedávna považované za hrádzu proti islamistom, prekročili brutalitou v uliciach Káhiry všetky mysliteľné medze a vymkli sa spod kontroly Západu. Nepomôže ani zákaz vývozu zbraní do tejto krajiny a zmrazenie miliardovej finančnej pomoci. Výpadok západnej pomoci ochotne a štedro nahradí Saudská Arábia, ktorá sľubuje až 12 miliárd dolárov.
Na druhej strane, podpora legitímne zvoleného Moslimského bratstva, ktorého lídrov americký prezident Barack Obama svojho času ústretovo zavolal na svoj pamätný káhirský prejav, môže priniesť ďalšie ohrozenie sekularistov, ďalšie vypálené koptské kostoly či domovy a v neposlednom rade ohrozenie susedného Izraela. „Bratia“ majú dnes silného spojenca v tureckom premiérovi Erdoganovi, ktorý čoraz radikálnejšie vystupuje proti Izraelu a obviňuje ho z armádnych násilností v Káhire. Zlá je pritom aj tretia opcia, teda ničnerobenie a vyčkávanie Západu. Doteraz si Egypt, na rozdiel od iných krajín regiónu, vždy ako-tak sám poradil a zvládol hrozbu občianskej vojny, no teraz to nemusí vyjsť.
V tejto neprehľadnej a explozívnej situácii vyzýva komentátor denníka Financial Times Gideon Rachman na uprednostnenie stability pred voľbami. Tvrdí, že obnovenie demokracie v Egypte je nielen nerealistické, ale z krátkodobého hľadiska dokonca nebezpečné. Pretože armáda sa chce definitívne vyrovnať s Moslimským bratstvom: tisíc jeho členov a niektorých lídrov vrátane prezidenta Mursího pozatvárali. V takej atmosfére by nové voľby priniesli iba eskaláciu násilia. Rachman pripomína nočnú moru, ktorou je Sýria a stotisíc obetí tamojšej občianskej vojny, najnovšie zo strany Bašára al-Assada aj s nasadením chemických zbraní. A pripomína aj fakt, že „militarizovaná kleptokracia“ – ako súčasný káhirský režim nazýva – môže byť pri moci ešte príliš dlho. Napokon, v Čile trvalo sedemnásť rokov, kým sa podarilo po páde generála Pinocheta nastoliť demokraciu. Ak bude mať Egypt šťastie, nepotrvá to tak dlho, dodáva Rachman.
.násilie plodí násilie
Stalo sa už pravidlom, že konflikty a prírodné katastrofy v krajinách sféry nášho záujmu – napríklad cunami na Srí Lanke a v Indonézii, kam jazdia v zime davy západných turistov – sú široko analyzované a spravodajsky pokrývané. Iné, napríklad zabudnutý hladomor v Somálsku, toľko šťastia (a našej pomoci) nemajú. Egypt je prvý prípad. Rezorty pri Červenom mori prestali byť počas násilností bezpečné, nehovoriac o ceste autobusom z letoviska na letisko v Káhire. V uplynulých dňoch si aj naši turisti užili svoje, videli napríklad horiace barikády, a preto jedna cestovná kancelária za druhou rušila zájazdy do tejto krajiny.
Káhira v tomto čase skutočne pripomínala vojnovú zónu. Podporovatelia zvrhnutého Mursího, prvého demokraticky zvoleného prezidenta, zriadili v období ramadánu (ten sa skončil 7. augusta, teda týždeň pred armádnou raziou) v tomto meste dva tábory. Boli hlučné, obmedzovali v meste dopravu a vojenský režim sa pripravoval na ich odstránenie. Armáda síce sľubovala, že proti táborom, kde boli aj ženy a deti, zasiahne, no nie až natoľko tvrdo, ako pri pouličných konfliktoch v roku 2011. Stovky zabitých a plné nemocnice hovoria o opaku.
Akoby toho nebolo dosť, tragédiou dnešného Egypta je aj odstúpenie dočasného viceprezidenta Muhammada Baradeja. Liberálne a umiernene orientovaný bývalý šéf Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu, ktorý v roku 2005 získal Nobelovu cenu mieru, v ostro formulovanom liste pri svojej rezignácii tvrdo kritizoval obe hlavné strany konfliktu – Moslimské bratstvo aj armádu. Zdá sa, že bez väčšieho efektu upozorňoval, že násilie iba plodí ďalšie násilie. Predbežný výsledok neveští nič dobré. Egyptský „štát v štáte“ , teda armáda a bezpečnostné zložky, rozpútal tvrdú kampaň voči Moslimskému bratstvu. To sa tak môže vrátiť k overenej stratégii mučeníkov, ktorí sú desiatky rokov naučení pôsobiť v ilegalite a mimo zákona. Dopad bude presne opačný, než vojaci zamýšľali – podpora islamistov porastie. Tí v stanových táboroch indoktrinovali svojimi radikálnymi názormi počas pôstneho obdobia ramadánu desiatky tisícov návštevníkov, ktorí tam prichádzali na niekoľko dní či dokonca týždňov. Atmosféru v táboroch dokresľovali nepretržité kázania z ampliónov, čo iba utvrdzovalo ich obyvateľov v odhodlaní zomrieť mučeníckou smrťou za prezidenta Mursího. Nie, dnes nikto netuší, kam až môže dospieť polarizácia Egypta na dve znenávidené skupiny obyvateľov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.