Na osem zámkov

V centre Quita, ktoré je najväčším zachovaným historickým centrom v celej Južnej Amerike, zapadnem v miestnom vyžeráku s „mojimi Indiánmi“. Pod drobnohľadom prísediacich a za uznanlivých pohľadov si dám perkelt z čriev. Nevynechám fascinujúce mestské múzeum, ktoré ma prenieslo do predkolumbovskej éry. Detailne spracované vyobrazenie indiánskeho života a talentu ma dojalo. Čo im to tí dobyvatelia spravili... Takmer všetko vykynožili. Domorodí umelci potom vždy do tvorby potajme zakomponovali indiánske prvky, a tak majú tuční barokoví anjelici indiánske orlie nosy, líca vyduté od nažuvanej koky a Panna Mária nosí indiánsky náramok.
Zažívam tu štyri ročné obdobia za deň a slnko vidím zapadať vždy v rovnakom čase. Zvykám si na rovníku a cítim sa ako chodiaca špongia, nasávam úplne všetko. Začínam byť závislá od ekvádorských dobrých sŕdc a úsmevov. Poctivo nasávam španielčinu a snažím sa zveľadiť prekladateľskú agentúru, ktorá ma zamestnala, aby som sem prišla so svojím európskym know-how. Vraj už nechcú mať pracovné nasadenie „mañana-mañana“, ale také európske. Len aby si to nerozmysleli. Neviem, či sa stihnú na tých vysokých opätkoch do dvoch hodín vrátiť z obeda, aby sa práca zas neodložila na „mañana“.

Veronika Balážiová/
vyštudovala informačné inžinierstvo vo Francúzsku, pracovala ako projektová manažérka v prekladateľskej agentúre v Londýne a v Ekvádore. Navštívila 53 krajín a fotografie z ciest vystavuje do konca augusta v Pezinku na Radničnom námestí.