Ráno 29. augusta som naštartoval auto a spolu s Jožkom Stykom sme sa vybrali do Banskej Bystrice. Auto som nechal pred Národným domom a na Veliteľstvo pozemného vojska k podplukovníkovi Golianovi sme išli pešo. Cestou sme stretli Gaba Rapoša, ktorý bol už počas Československej republiky v bratislavskom rozhlase. Požiadal som ho, aby nás čakal pred budovou veliteľstva, že ho pravdepodobne budeme čoskoro potrebovať. My sme išli do kancelárie majora Jozefa Marku, s ktorým som sa stýkal ešte počas jeho pobytu v Martine, kde bol veliteľom spojovacieho práporu. Minister Čatloš ho chcel preložiť i na front, on sa však ubránil a dostal sa do Banskej Bystrice na Veliteľstvo pozemného vojska. Ako som už uviedol, spolu s Golianom a majorom Ferienčíkom sa zúčastňoval aj na schôdzach ilegálnej Slovenskej národnej rady. Na chodbe veliteľstva sme sa stretli s majorom Mirom Veselom, ktorý nám oznamoval, že tam prišiel už v pondelok pred večerom, keď boli v Golianovej kancelárii plukovník Kanák a podplukovník Zverín. Padol im vraj do ruky londýnsky styčný dôstojník major Jaroslav Krátky, ktorý prišiel za Golianom. Kanák a Zverín ho odovzdali veliteľovi spravodajských dôstojníkov nadporučíkovi Kubovi, aby ho zaistil. Ten však majora Krátkeho (krycie meno Zdeno) druhými dverami prepustil.
Aby bola galiba dovŕšená, prišiel práve do Banskej Bystrice i Rudo Fraštacký, ktorý sa vrátil do Švajčiarska a doniesol odtiaľ správy od londýnskej vlády. Hlásil sa o prijatie u Goliana, nevediac, že v jeho úradovni bašujú Kanák so Zverínom. Tí vyšli pred kanceláriu a prehľadávali ho na chodbe. V tom tam došiel major Vesel. Keď ho Fraštacký uvidel, zvolal na neho – ako to povedal sám Vesel – „Mirko, zachráň ma!“ Vesel zbehol dolu na strážnicu budovy, opýtal sa chlapcov, či chcú Nemcom pomáhať, či nie. Keď povedali, že nie, vyzval ich, aby si vzali zbrane, vraj idú zatknúť nemeckých pomáhačov. Keď prišli pred Golianovu kanceláriu, Kanák a Zverín ešte stále prekutávali Fraštackého. Tu Vesel zvolal: „Plukovník Kanák a podplukovník Zverín, menom Československej republiky vás zatýkam!“ Vojakom dal rozkaz: „Chlapci, berte ich!“ Plukovník Kanák sa nebránil, ale podplukovník Zverín chcel ujsť. Stráž na neho vystretlila a prestrelila mu brucho. Na to Kanáka uväznili a Zverína previezli do nemocnice, kde ho strážili. Major Vesel sa vybral za Dr. Šrobárom na Donovaly. Povedal mu, čo sa stalo a spoločne naštylizovali vyhlásenie Povstania. Pri našom stretnutí na chodbe ho mal pri sebe. Všetci traja spoločne sme teda išli do kancelárie majora Marka. Požiadal som ho, aby zavolal aj Goliana a kapitána Poláka. O chvíľu boli všetci tam. Boli sme teda šiesti: podplukovník Golian, major Vesel, major Marko, kapitán Polák, Ing. Styk a ja.
Keď sme si posadali, povedal som, že situácia nás stavia pred vážne rozhodnutie, že nacizmus, to najhoršie vydanie fašizmu, je nám cudzí a z duše sa nám demokraticky založeným Slovákom protiví. Hovoril som, že sa nesmieme dať mýliť dočasnou samostatnosťou, ktorú nám dal Hitler ako miernejšiu formu diktátu. Keby Nemecko vyhralo, i tej takzvanej samostatnosti bol by koniec. Videl som totiž mapku, v ktorej boli zakreslené jednotlivé štáty Európy s označením nemeckého Lebensraumu. Bolo medzi nimi aj Slovensko, tak ako Čechy a Morava. Pripomenul som i to, že nesmie nám byť ľahostajný ani osud našich českých bratov, hoci sa z nich mnohí nesprávne domnievajú, že republiku sme rozbili my. Bohužiaľ, takúto mienku majú i niektoré ďalšie národy, preto nám česť káže, aby sme sa proti Nemcom postavili so zbraňou v ruke. Vyžaduje to však predovšetkým záujem republiky a demokracie. Netajil som ani svoj dovtedajší názor, podľa ktorého sme do Povstania mali ísť vtedy, keď sovietska armáda obsadí Dukliansky a Lupkovský priesmyk, či keď bude môcť použiť ako prechod k nám Oravu. Situácia je však taká, že ak Nemci obsadia naše mestá, Povstanie nebudeme môcť vyhlásiť ani za cenu veľkých obetí. Pravdaže, aj Povstanie si vyžiada obete, no napriek tomu, že sa delegácia zo Sovietskeho zväzu, ktorá mala dohodnúť čas nášho vojenského vystúpenia, ešte nevrátila, navrhujem, aby sme Povstanie vyhlásili.
Prvého som sa opýtal podplukovníka Goliana, či súhlasí s mojím návrhom. Jednoznačne odpovedal: „Súhlasím, vyhlásime Povstanie!“ Takú otázku som položil každému z prítomných jednotlivo. Všetci bez výhrad odpovedali áno. Požiadal som podplukovníka Goliana, aby dal všetkým veliteľom patričné príkazy a dispozície, poslal po Gaba Rapoša, prechádzajúceho sa pred budovou veliteľstva, a dal mu vojenskú asistenciu na obsadenie rozhlasu, odkiaľ povie národu dôležité vyhlásenie. Vyžiadal som si od majora Vesela, čo v noci so Šrobárom naštylizovali a upravil aj doplnil som časť pre civilné obyvateľstvo. Šrobár totiž namiesto SNR sústavne používal Ústredný národný výbor. Vojenskú časť som neopravoval a dopustil som sa tým i chyby, lebo sme vyhlasovali mobilizáciu bez uvedenia ročníkov, ktoré mali nastúpiť. Zodpovednosť za rozhodnutie, ktoré sme urobili, bola však veľká a nebolo času premyslieť všetko do detailov.
Rádio v Banskej Bystrici bolo nastavené na Banskú Bystricu. Ako som opravoval vyhlásenie, zneli z neho bojové piesne a pochody a vari každých desať minút oznam: „Voláme všetkých roduverných Slovákov a Slovenky k prijímačom. O chvíľu počujete dôležité vyhlásenie.“
Hlavou mi stále vírili myšlienky, ako bude reagovať vojsko a dôstojnícky zbor, či nás naše nádeje a dôvera nesklamú. Veď ak by sme boli ostali v Banskej Bystrici osamotení, bola by to pre celý národ hanba a naše fiasko. Predsa som však len veril, že sa takého sklamania nemôžeme dožiť. Nestalo sa tak, veď iba jediná nitrianska posádka, vinou svojho veliteľa, zlyhala. Zmýšľanie civilného obyvateľstva som poznal, o to som nemal obavu. Dokazovalo ho najmä v časoch, keď bolo Povstanie zatlačené do hôr a bolo treba so sebaobetovaním zásobovať vojakov i partizánov. Mnohí preukazovali cenné služby i tým, že robili spojky. Vtedy sa názorne potvrdilo, na akých vratkých nohách stál slovenský štát a ako ľud túžil po oslobodení republiky.
Vyhlásenie som ani nedal prepísať na stroji a opýtal som sa, kto to pôjde prečítať do rozhlasu. Na vojenskú časť sa hneď hlásil major Vesel, na výzvu k civilnému obyvateľstvu navrhoval Jožko Styk mňa, no napokon ta šiel on. Ak sa toto vyhlásenie zachovalo, dá sa zistiť, že doplnenie písala moja ruka. Po odchode Ing. Styka a majora Vesela sedeli sme s majorom Markom v jeho kancelárii naďalej a už o chvíľu zaznel z rádia hlas, ktorý znova volal roduverných Slovákov a Slovenky k prijímačom počúvať dôležité vyhlásenie. Prvý hlásil vojenskú časť major Vesel a za ním civilnú Ing. Styk. Bolo to medzi 10. až 11. hodinou predpoludním. Keď vyhlásenia dozneli, povedal som: „Kocky sú hodené, Bože môj, pomáhaj!“ Toto je historická pravda o vyhlásení Povstania.
Ján Ursíny (1896 – 1972)/
Politik Hodžovej agrárnej strany, po vojne podpredseda Demokratickej strany. Po roku 1948 komunistami väznený a perzekvovaný. Text je úryvkom z jeho pamätí Spomienky na Slovenské národné povstanie (1994).
Aby bola galiba dovŕšená, prišiel práve do Banskej Bystrice i Rudo Fraštacký, ktorý sa vrátil do Švajčiarska a doniesol odtiaľ správy od londýnskej vlády. Hlásil sa o prijatie u Goliana, nevediac, že v jeho úradovni bašujú Kanák so Zverínom. Tí vyšli pred kanceláriu a prehľadávali ho na chodbe. V tom tam došiel major Vesel. Keď ho Fraštacký uvidel, zvolal na neho – ako to povedal sám Vesel – „Mirko, zachráň ma!“ Vesel zbehol dolu na strážnicu budovy, opýtal sa chlapcov, či chcú Nemcom pomáhať, či nie. Keď povedali, že nie, vyzval ich, aby si vzali zbrane, vraj idú zatknúť nemeckých pomáhačov. Keď prišli pred Golianovu kanceláriu, Kanák a Zverín ešte stále prekutávali Fraštackého. Tu Vesel zvolal: „Plukovník Kanák a podplukovník Zverín, menom Československej republiky vás zatýkam!“ Vojakom dal rozkaz: „Chlapci, berte ich!“ Plukovník Kanák sa nebránil, ale podplukovník Zverín chcel ujsť. Stráž na neho vystretlila a prestrelila mu brucho. Na to Kanáka uväznili a Zverína previezli do nemocnice, kde ho strážili. Major Vesel sa vybral za Dr. Šrobárom na Donovaly. Povedal mu, čo sa stalo a spoločne naštylizovali vyhlásenie Povstania. Pri našom stretnutí na chodbe ho mal pri sebe. Všetci traja spoločne sme teda išli do kancelárie majora Marka. Požiadal som ho, aby zavolal aj Goliana a kapitána Poláka. O chvíľu boli všetci tam. Boli sme teda šiesti: podplukovník Golian, major Vesel, major Marko, kapitán Polák, Ing. Styk a ja.
Keď sme si posadali, povedal som, že situácia nás stavia pred vážne rozhodnutie, že nacizmus, to najhoršie vydanie fašizmu, je nám cudzí a z duše sa nám demokraticky založeným Slovákom protiví. Hovoril som, že sa nesmieme dať mýliť dočasnou samostatnosťou, ktorú nám dal Hitler ako miernejšiu formu diktátu. Keby Nemecko vyhralo, i tej takzvanej samostatnosti bol by koniec. Videl som totiž mapku, v ktorej boli zakreslené jednotlivé štáty Európy s označením nemeckého Lebensraumu. Bolo medzi nimi aj Slovensko, tak ako Čechy a Morava. Pripomenul som i to, že nesmie nám byť ľahostajný ani osud našich českých bratov, hoci sa z nich mnohí nesprávne domnievajú, že republiku sme rozbili my. Bohužiaľ, takúto mienku majú i niektoré ďalšie národy, preto nám česť káže, aby sme sa proti Nemcom postavili so zbraňou v ruke. Vyžaduje to však predovšetkým záujem republiky a demokracie. Netajil som ani svoj dovtedajší názor, podľa ktorého sme do Povstania mali ísť vtedy, keď sovietska armáda obsadí Dukliansky a Lupkovský priesmyk, či keď bude môcť použiť ako prechod k nám Oravu. Situácia je však taká, že ak Nemci obsadia naše mestá, Povstanie nebudeme môcť vyhlásiť ani za cenu veľkých obetí. Pravdaže, aj Povstanie si vyžiada obete, no napriek tomu, že sa delegácia zo Sovietskeho zväzu, ktorá mala dohodnúť čas nášho vojenského vystúpenia, ešte nevrátila, navrhujem, aby sme Povstanie vyhlásili.
Prvého som sa opýtal podplukovníka Goliana, či súhlasí s mojím návrhom. Jednoznačne odpovedal: „Súhlasím, vyhlásime Povstanie!“ Takú otázku som položil každému z prítomných jednotlivo. Všetci bez výhrad odpovedali áno. Požiadal som podplukovníka Goliana, aby dal všetkým veliteľom patričné príkazy a dispozície, poslal po Gaba Rapoša, prechádzajúceho sa pred budovou veliteľstva, a dal mu vojenskú asistenciu na obsadenie rozhlasu, odkiaľ povie národu dôležité vyhlásenie. Vyžiadal som si od majora Vesela, čo v noci so Šrobárom naštylizovali a upravil aj doplnil som časť pre civilné obyvateľstvo. Šrobár totiž namiesto SNR sústavne používal Ústredný národný výbor. Vojenskú časť som neopravoval a dopustil som sa tým i chyby, lebo sme vyhlasovali mobilizáciu bez uvedenia ročníkov, ktoré mali nastúpiť. Zodpovednosť za rozhodnutie, ktoré sme urobili, bola však veľká a nebolo času premyslieť všetko do detailov.
Rádio v Banskej Bystrici bolo nastavené na Banskú Bystricu. Ako som opravoval vyhlásenie, zneli z neho bojové piesne a pochody a vari každých desať minút oznam: „Voláme všetkých roduverných Slovákov a Slovenky k prijímačom. O chvíľu počujete dôležité vyhlásenie.“
Hlavou mi stále vírili myšlienky, ako bude reagovať vojsko a dôstojnícky zbor, či nás naše nádeje a dôvera nesklamú. Veď ak by sme boli ostali v Banskej Bystrici osamotení, bola by to pre celý národ hanba a naše fiasko. Predsa som však len veril, že sa takého sklamania nemôžeme dožiť. Nestalo sa tak, veď iba jediná nitrianska posádka, vinou svojho veliteľa, zlyhala. Zmýšľanie civilného obyvateľstva som poznal, o to som nemal obavu. Dokazovalo ho najmä v časoch, keď bolo Povstanie zatlačené do hôr a bolo treba so sebaobetovaním zásobovať vojakov i partizánov. Mnohí preukazovali cenné služby i tým, že robili spojky. Vtedy sa názorne potvrdilo, na akých vratkých nohách stál slovenský štát a ako ľud túžil po oslobodení republiky.
Vyhlásenie som ani nedal prepísať na stroji a opýtal som sa, kto to pôjde prečítať do rozhlasu. Na vojenskú časť sa hneď hlásil major Vesel, na výzvu k civilnému obyvateľstvu navrhoval Jožko Styk mňa, no napokon ta šiel on. Ak sa toto vyhlásenie zachovalo, dá sa zistiť, že doplnenie písala moja ruka. Po odchode Ing. Styka a majora Vesela sedeli sme s majorom Markom v jeho kancelárii naďalej a už o chvíľu zaznel z rádia hlas, ktorý znova volal roduverných Slovákov a Slovenky k prijímačom počúvať dôležité vyhlásenie. Prvý hlásil vojenskú časť major Vesel a za ním civilnú Ing. Styk. Bolo to medzi 10. až 11. hodinou predpoludním. Keď vyhlásenia dozneli, povedal som: „Kocky sú hodené, Bože môj, pomáhaj!“ Toto je historická pravda o vyhlásení Povstania.
Ján Ursíny (1896 – 1972)/
Politik Hodžovej agrárnej strany, po vojne podpredseda Demokratickej strany. Po roku 1948 komunistami väznený a perzekvovaný. Text je úryvkom z jeho pamätí Spomienky na Slovenské národné povstanie (1994).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.