.samozrejme, celkový stav neutešuje: už dávnejšia správa Akademickej rankingovej a ratingovej agentúry (ARRA) konštatuje, že naša tvorivá vedecká činnosť zaostáva za porovnateľnými štátmi EÚ. Napriek celkovému obrazu stále máme medzinárodne uznávané osobnosti a tímy. ARRA naposledy pred siedmimi rokmi identifikovala tie pracoviská, ktoré znesú porovnanie so svetom. Ako sa darí týmto našim špičkovým vedcom dnes?
Tých niekoľko budov Slovenskej akadémie vied na Račianskej ceste či na Patrónke v Bratislave pôsobí ošumelo. Po prekročení ich prahu sa ani nezdá, že by sa toho od sivého socializmu veľa zmenilo. No ten prah sa oplatí prekročiť.
Za dverami týchto linoleových chodieb sa totiž úspešne hľadá liek na rakovinu, pracuje na vývoji revolučného liečiva proti cukrovke alebo pomáha vo vývoji nemeckým automobilkám.
.liek na cukrovku
Vrcholila normalizácia, na ústave SAV práve prebiehala medzinárodná konferencia, na ktorej bol aj istý austrálsky vedec, ktorý pre svoj výskum práve budoval tím odborníkov z celého sveta. Austrálčan sa dal sa do reči s mladým slovenským vedcom Igorom Lacíkom, ktorému tento rozhovor zmenil život. Lacík, ktorý dnes vedie Ústav polymérov SAV, sa vtedy s celou rodinou zbalil a zamieril najskôr do Austrálie, neskôr do Francúzska a USA.
Tieto cesty napokon určili jeho kariéru, ako aj témy jeho ústavu doma na Patrónke. V Amerike sa venoval liečbe cukrovky transplantáciou takzvaných „ostrovčekov“, ktoré vylučujú inzulín. Dnes jeho tím na ústave polymérov spolupracuje na projekte, vedenom Chicagskou univerzitou, ktorá vytvorila konzorcium, kde tím imunológov, transplantológov, fyzikov a polymérnych chemikov hľadá liek na cukrovku. Bratislavskí vedci zodpovedajú za vývoj polymérnej membrány, v ktorej ostrovčeky musia byť obalené, aby ich imunitný systém nerozpoznal ako cudzie tkanivo a nezničil ich.
To, či sa im revolučný liek podarí objaviť, sa môže čokosro ukázať. Ak dobre dopadnú predklinické testy na primátoch, už tento rok sa liek bude testovať na ľuďoch. Ako funguje financovanie takéhoto náročného medicínskeho výskumu? Často je sponzorovaný farmaceutickými firmami, ktoré si však svoje výsledky prísne chránia. Podľa doktora Lacíka to však bráni efektivite vedeckého bádania, ktoré je z veľkej miery postavené na otvorenosti a spolupráci. Chicagský projekt hľadal inú cestu a ponuky od farmaceutických firiem odmietol. Výskum sa tak financuje z medzinárodných a domácich grantov aj vďaka typickej americkej filantropii.
.displej pre nevidiacich
V laboratóriách ústavu polymérov sa v priesvitných fľaškách krúti kvapalina a trčia z nich akési čudesné káble. Liečba cukrovky nie je jediným zaujímavým vývojom na ústave. Z prestížneho veľtrhu v čínskom Taipei si jeho zamestnanci vlani odniesli zlatú medailu za vývoj biologicky degradovateľných polymérov. Za týmito zložitými slovami sa skrýva schopnosť plastového materiálu rozpadnúť sa v komposte a tým znižovať ekologickú záťaž. Tento vynález má patentovú ochranu na celosvetovej úrovni a vďaka spolupráci s firmami nie je ďaleko od komerčného využitia.
Ústav sa podieľa aj na vývoji displeja pre nevidiacich. Vývojom polymérnych materiálov tvoria systém, ktorý vytvára obrázky či Breillovo písmo, „vystupujúce“ z obrazovky. Vďaka nemu budú raz možno nevidiaci využívať výhody tabletov. Ústav si svoju časť úlohy splnil, jeho finalizácia je dnes v rukách zahraničných tímov. Zatiaľ sa však vývoj nedostal tak ďaleko, aby bol z neho ekonomický produkt.
.íly a bentonity
O sto metrov ďalej, na oddelení hydrosilikátov Ústavu anorganickej chémie, sa práve na monitore fluorescenčného spektrofotometra premietajú grafy a krivky. Prístroj – miestny poklad zo studnice štrukturálnych fondov – práve zanalyzoval vzorky prírodných nanomateriálov, ktorými ho predtým „nakŕmili“ tunajší vedci. Tento stroj je jeden z dôvodov, prečo sa oddeleniu darí robiť vedu na medzinárodnej úrovni.
„Vďaka nemu sa nemusím vracať do zahraničia. To, čo na vedu potrebujem, máme tu,“ vraví mladá doktorka Adriana Czímerová, ktorá si postdoktorandské štúdium odslúžila v Japonsku. Skúmaniu materiálov, ktoré vedcov na tomto oddelení zaujímajú, najmä ílov a bentonitov, nechýba praktické využitie. Skúmajú možnosti, ako sa z minerálov môže stať chemickými úpravami produkt s pridanou hodnotou s využitím v priemysle (keramika, lieky, zubná pasta či pneumatiky).
Vedúci oddelenia Peter Komadel na fotografii hrdo ukazuje svoj tím a vymenúva, ktorí jeho spolupracovníci majú skúsenosti s vedou v zahraničí. Jeho tím spolupracuje na spoločnom výskume s mnohými zahraničnými pracoviskami, univerzitami a inštitútmi od Tokia cez univerzitu v Illinois až po univerzitu v Melbourne. Komadel je dnes prezidentom americkej spoločnosti Clay Minerals Society, najvýznamnejšej organizácie na svete, ktorá sa venuje výskumu a využitiu ílov.
Pri otázke, či za nimi chodia aj firmy z odboru, ktoré by hľadali pomoc pri inováciách, si však Peter Komadel povzdychne. „Envigeo v Banskej Bystrici, najvýznamnejšia firma na Slovensku, ktorá ťaží a upravuje bentonit, sa na nás občas obráti. Posledné dohovory sa však skončili s tým, že je pre nich výhodnejšie kúpiť licenciu zo zahraničia, ako sa pustiť do vlastného výskumu,“ vysvetľuje.
.vývoj pre Ferrari a BMW
Vo veľkej kancelárii Františka Simančíka tróni stará motorka Jawa. „Nedávno mi ju zmontovali kamaráti k päťdesiatke,“ vysvetľuje a zaspomína, ako na nej za mlada brázdil krajinu. Od šéfa výskumu Ústavu materiálov a mechaniky strojov by ste očakávali technokrata. Túto predstavu však držiteľ minuloročného Krištáľového krídla za medicínu a vedu rozhodne nenapĺňa.
Podstatou jeho ústavu je aplikovaný výskum. Strojárskym a technologickým firmám pomáhajú pri vývoji noviniek, akými konkurencia nedisponuje. „Firma by mala mať ambíciu vytvoriť čosi vlastné, čo nik iný nedokáže,“ vraví Simančík. „Bez toho je otázne jej prežitie.“
Meno ústavu do sveta vyniesli aplikácie hliníkovej peny, materiálu, ktorý z viac ako 80 percent tvoria póry, naplnené vzduchom. Boli prví na svete, čo ho použili v sériovo vyrábaných autách. Automobilky ho majú rady, pretože je ľahký, odolný voči nárazom a tlmí vibrácie.
Aký význam to má pre biznis, ukazuje niekoľko príkladov. Ústav sa vďaka práci pre dodávateľa talianskej značky Ferrari dostal aj k vývoju pre túto slávnu automobilku. V konštrukcii drahých áut hliníková pena zo Simančíkovho ústavu vystužuje rám karosérie, čím chráni posádku pri havárii. Penový hliník si môžeme predstaviť ako veľmi tvrdú „špongiu“, ktorú dokáže stlačiť až silný náraz. Hliníková pena pred poškodením chráni aj vlaky. Samozrejme, 50-tonového obra nezachráni vo väčšej rýchlosti, ale už nejeden drahý podvozok uchránila pri posunovaní v depe. „Špongia“ funguje ako tlmič – pri náraze sa síce zničí, ale ochráni konštrukciu umiestnenú za ňou. A ako fungujú vzduchové póry, ktoré vytvárajú špeciálnu esenciu tohto materiálu? Stačí si predstaviť, ako Semir Gerkhan z akčného seriálu Kobra 11 z vysokej výšky skočí do hromady škatúľ a vyhrabe sa spod nich, pravdaže, bez zranenia.
Inováciu z tohto ústavu obsahujú aj Semirove služobné bavoráky. Prostredníctvom žiarskej firmy Sapa Profily motory nemeckej značky odľahčili nastavením vačkového hriadeľa krúžkom z práškového hliníka. Nie sú to jediné luxusné vozy, ktoré obsahujú komponent, ktorého myšlienka sa narodila na Račianskej ceste v Bratislave. Ak máte to šťastie, že sa vozíte v terénnom Audi Q7 a ktosi do vás zozadu narazí, tiež vás bude chrániť hliníková pena.
.domáce firmy
Paradoxne, práve najväčšie úspechy ústavu boli dôvodom, prečo sa spočiatku v rebríčkoch ARRA ocital na spodných priečkach. „Nemáme veľa článkov v karentovaných časopisoch, keďže praktické aplikácie a hotové technologické riešenia pre firmy nie sú na články do časopisov,“ vysvetľuje doktor Simančík. Z komerčnej spolupráce ústav získava väčšinu z 2,5-miliónového rozpočtu. Ústav sa však stále borí s podivnou byrokratickou zásadou, ktorá limituje používanie kapacít verejného sektora na vývoj pre súkromné firmy.
„Na Slovensku takmer niet pre koho skúmať. Tradícia výskumu sa u nás skončila po privatizácii,“ povzdychne si Simančík. „Zahraničné firmy, ktoré vstupovali do našich podnikov, si vývoj nechali doma. Lenže podstata inovácie je práve v nápade, ktorý má sám osebe vyššiu hodnotu ako výrobné náklady,“ vraví Simančík a opisuje príklad z vlastnej dielne: „Hliník na takýto kilový hranol nás stojí dve eurá,“ vysvetľuje a vezme do rúk časť nárazníka pre vagón. „Pridáme do neho vzduch, ktorý je zadarmo a odlejeme ho do konečného tvaru približne za pätnásť eur. Výsledný produkt predávame za stoštyridsať eur. Rozdiel medzi cenou a nákladmi je hodnota myšlienky. Najväčší problém je, že zaniká kreativita, ktorá bola silnou stránkou nášho národa a zdrojom produktivity,“ vzdychne si.
Nie je však celkom pravda, že by na ústave nevyvíjali aj pre slovenské firmy. Okrem vyššie spomenutej firmy Sapa Profily svojou inováciou významne pomohli aj topoľčianskej firme Elektrokarbon. Firma sa v období krízy ocitla vo veľkých problémoch a nemala ďaleko od krachu. Vtedy jej vývojári spolu s ústavom materiálov dokončili vývoj grafitových líšt, ktoré sa používajú v lokomotívach a trolejbusoch na zber prúdu z trolejového vedenia. Objavili spôsob, ako ich napustiť meďou a tým zlepšiť ich vodivosť, pevnosť a životnosť. Elektrokarbon tak získal veľkú konkurenčnú výhodu a rozbehli sa mu predaje. Inovácie ho nielen uchránili pred dôsledkami krízy, ale dostali firmu do úzkej svetovej ligy výrobcov uhlíkových kompozitov. „Slovensko nemá energetické či surovinové bohatstvo, ideálna cesta je predávať poznatky,“ znie Simančíkov recept pre budúcnosť našej ekonomiky.
Autor je stály spolupracovník .týždňa
Tých niekoľko budov Slovenskej akadémie vied na Račianskej ceste či na Patrónke v Bratislave pôsobí ošumelo. Po prekročení ich prahu sa ani nezdá, že by sa toho od sivého socializmu veľa zmenilo. No ten prah sa oplatí prekročiť.
Za dverami týchto linoleových chodieb sa totiž úspešne hľadá liek na rakovinu, pracuje na vývoji revolučného liečiva proti cukrovke alebo pomáha vo vývoji nemeckým automobilkám.
.liek na cukrovku
Vrcholila normalizácia, na ústave SAV práve prebiehala medzinárodná konferencia, na ktorej bol aj istý austrálsky vedec, ktorý pre svoj výskum práve budoval tím odborníkov z celého sveta. Austrálčan sa dal sa do reči s mladým slovenským vedcom Igorom Lacíkom, ktorému tento rozhovor zmenil život. Lacík, ktorý dnes vedie Ústav polymérov SAV, sa vtedy s celou rodinou zbalil a zamieril najskôr do Austrálie, neskôr do Francúzska a USA.
Tieto cesty napokon určili jeho kariéru, ako aj témy jeho ústavu doma na Patrónke. V Amerike sa venoval liečbe cukrovky transplantáciou takzvaných „ostrovčekov“, ktoré vylučujú inzulín. Dnes jeho tím na ústave polymérov spolupracuje na projekte, vedenom Chicagskou univerzitou, ktorá vytvorila konzorcium, kde tím imunológov, transplantológov, fyzikov a polymérnych chemikov hľadá liek na cukrovku. Bratislavskí vedci zodpovedajú za vývoj polymérnej membrány, v ktorej ostrovčeky musia byť obalené, aby ich imunitný systém nerozpoznal ako cudzie tkanivo a nezničil ich.
To, či sa im revolučný liek podarí objaviť, sa môže čokosro ukázať. Ak dobre dopadnú predklinické testy na primátoch, už tento rok sa liek bude testovať na ľuďoch. Ako funguje financovanie takéhoto náročného medicínskeho výskumu? Často je sponzorovaný farmaceutickými firmami, ktoré si však svoje výsledky prísne chránia. Podľa doktora Lacíka to však bráni efektivite vedeckého bádania, ktoré je z veľkej miery postavené na otvorenosti a spolupráci. Chicagský projekt hľadal inú cestu a ponuky od farmaceutických firiem odmietol. Výskum sa tak financuje z medzinárodných a domácich grantov aj vďaka typickej americkej filantropii.
.displej pre nevidiacich
V laboratóriách ústavu polymérov sa v priesvitných fľaškách krúti kvapalina a trčia z nich akési čudesné káble. Liečba cukrovky nie je jediným zaujímavým vývojom na ústave. Z prestížneho veľtrhu v čínskom Taipei si jeho zamestnanci vlani odniesli zlatú medailu za vývoj biologicky degradovateľných polymérov. Za týmito zložitými slovami sa skrýva schopnosť plastového materiálu rozpadnúť sa v komposte a tým znižovať ekologickú záťaž. Tento vynález má patentovú ochranu na celosvetovej úrovni a vďaka spolupráci s firmami nie je ďaleko od komerčného využitia.
Ústav sa podieľa aj na vývoji displeja pre nevidiacich. Vývojom polymérnych materiálov tvoria systém, ktorý vytvára obrázky či Breillovo písmo, „vystupujúce“ z obrazovky. Vďaka nemu budú raz možno nevidiaci využívať výhody tabletov. Ústav si svoju časť úlohy splnil, jeho finalizácia je dnes v rukách zahraničných tímov. Zatiaľ sa však vývoj nedostal tak ďaleko, aby bol z neho ekonomický produkt.
.íly a bentonity
O sto metrov ďalej, na oddelení hydrosilikátov Ústavu anorganickej chémie, sa práve na monitore fluorescenčného spektrofotometra premietajú grafy a krivky. Prístroj – miestny poklad zo studnice štrukturálnych fondov – práve zanalyzoval vzorky prírodných nanomateriálov, ktorými ho predtým „nakŕmili“ tunajší vedci. Tento stroj je jeden z dôvodov, prečo sa oddeleniu darí robiť vedu na medzinárodnej úrovni.
„Vďaka nemu sa nemusím vracať do zahraničia. To, čo na vedu potrebujem, máme tu,“ vraví mladá doktorka Adriana Czímerová, ktorá si postdoktorandské štúdium odslúžila v Japonsku. Skúmaniu materiálov, ktoré vedcov na tomto oddelení zaujímajú, najmä ílov a bentonitov, nechýba praktické využitie. Skúmajú možnosti, ako sa z minerálov môže stať chemickými úpravami produkt s pridanou hodnotou s využitím v priemysle (keramika, lieky, zubná pasta či pneumatiky).
Vedúci oddelenia Peter Komadel na fotografii hrdo ukazuje svoj tím a vymenúva, ktorí jeho spolupracovníci majú skúsenosti s vedou v zahraničí. Jeho tím spolupracuje na spoločnom výskume s mnohými zahraničnými pracoviskami, univerzitami a inštitútmi od Tokia cez univerzitu v Illinois až po univerzitu v Melbourne. Komadel je dnes prezidentom americkej spoločnosti Clay Minerals Society, najvýznamnejšej organizácie na svete, ktorá sa venuje výskumu a využitiu ílov.
Pri otázke, či za nimi chodia aj firmy z odboru, ktoré by hľadali pomoc pri inováciách, si však Peter Komadel povzdychne. „Envigeo v Banskej Bystrici, najvýznamnejšia firma na Slovensku, ktorá ťaží a upravuje bentonit, sa na nás občas obráti. Posledné dohovory sa však skončili s tým, že je pre nich výhodnejšie kúpiť licenciu zo zahraničia, ako sa pustiť do vlastného výskumu,“ vysvetľuje.
.vývoj pre Ferrari a BMW
Vo veľkej kancelárii Františka Simančíka tróni stará motorka Jawa. „Nedávno mi ju zmontovali kamaráti k päťdesiatke,“ vysvetľuje a zaspomína, ako na nej za mlada brázdil krajinu. Od šéfa výskumu Ústavu materiálov a mechaniky strojov by ste očakávali technokrata. Túto predstavu však držiteľ minuloročného Krištáľového krídla za medicínu a vedu rozhodne nenapĺňa.
Podstatou jeho ústavu je aplikovaný výskum. Strojárskym a technologickým firmám pomáhajú pri vývoji noviniek, akými konkurencia nedisponuje. „Firma by mala mať ambíciu vytvoriť čosi vlastné, čo nik iný nedokáže,“ vraví Simančík. „Bez toho je otázne jej prežitie.“
Meno ústavu do sveta vyniesli aplikácie hliníkovej peny, materiálu, ktorý z viac ako 80 percent tvoria póry, naplnené vzduchom. Boli prví na svete, čo ho použili v sériovo vyrábaných autách. Automobilky ho majú rady, pretože je ľahký, odolný voči nárazom a tlmí vibrácie.
Aký význam to má pre biznis, ukazuje niekoľko príkladov. Ústav sa vďaka práci pre dodávateľa talianskej značky Ferrari dostal aj k vývoju pre túto slávnu automobilku. V konštrukcii drahých áut hliníková pena zo Simančíkovho ústavu vystužuje rám karosérie, čím chráni posádku pri havárii. Penový hliník si môžeme predstaviť ako veľmi tvrdú „špongiu“, ktorú dokáže stlačiť až silný náraz. Hliníková pena pred poškodením chráni aj vlaky. Samozrejme, 50-tonového obra nezachráni vo väčšej rýchlosti, ale už nejeden drahý podvozok uchránila pri posunovaní v depe. „Špongia“ funguje ako tlmič – pri náraze sa síce zničí, ale ochráni konštrukciu umiestnenú za ňou. A ako fungujú vzduchové póry, ktoré vytvárajú špeciálnu esenciu tohto materiálu? Stačí si predstaviť, ako Semir Gerkhan z akčného seriálu Kobra 11 z vysokej výšky skočí do hromady škatúľ a vyhrabe sa spod nich, pravdaže, bez zranenia.
Inováciu z tohto ústavu obsahujú aj Semirove služobné bavoráky. Prostredníctvom žiarskej firmy Sapa Profily motory nemeckej značky odľahčili nastavením vačkového hriadeľa krúžkom z práškového hliníka. Nie sú to jediné luxusné vozy, ktoré obsahujú komponent, ktorého myšlienka sa narodila na Račianskej ceste v Bratislave. Ak máte to šťastie, že sa vozíte v terénnom Audi Q7 a ktosi do vás zozadu narazí, tiež vás bude chrániť hliníková pena.
.domáce firmy
Paradoxne, práve najväčšie úspechy ústavu boli dôvodom, prečo sa spočiatku v rebríčkoch ARRA ocital na spodných priečkach. „Nemáme veľa článkov v karentovaných časopisoch, keďže praktické aplikácie a hotové technologické riešenia pre firmy nie sú na články do časopisov,“ vysvetľuje doktor Simančík. Z komerčnej spolupráce ústav získava väčšinu z 2,5-miliónového rozpočtu. Ústav sa však stále borí s podivnou byrokratickou zásadou, ktorá limituje používanie kapacít verejného sektora na vývoj pre súkromné firmy.
„Na Slovensku takmer niet pre koho skúmať. Tradícia výskumu sa u nás skončila po privatizácii,“ povzdychne si Simančík. „Zahraničné firmy, ktoré vstupovali do našich podnikov, si vývoj nechali doma. Lenže podstata inovácie je práve v nápade, ktorý má sám osebe vyššiu hodnotu ako výrobné náklady,“ vraví Simančík a opisuje príklad z vlastnej dielne: „Hliník na takýto kilový hranol nás stojí dve eurá,“ vysvetľuje a vezme do rúk časť nárazníka pre vagón. „Pridáme do neho vzduch, ktorý je zadarmo a odlejeme ho do konečného tvaru približne za pätnásť eur. Výsledný produkt predávame za stoštyridsať eur. Rozdiel medzi cenou a nákladmi je hodnota myšlienky. Najväčší problém je, že zaniká kreativita, ktorá bola silnou stránkou nášho národa a zdrojom produktivity,“ vzdychne si.
Nie je však celkom pravda, že by na ústave nevyvíjali aj pre slovenské firmy. Okrem vyššie spomenutej firmy Sapa Profily svojou inováciou významne pomohli aj topoľčianskej firme Elektrokarbon. Firma sa v období krízy ocitla vo veľkých problémoch a nemala ďaleko od krachu. Vtedy jej vývojári spolu s ústavom materiálov dokončili vývoj grafitových líšt, ktoré sa používajú v lokomotívach a trolejbusoch na zber prúdu z trolejového vedenia. Objavili spôsob, ako ich napustiť meďou a tým zlepšiť ich vodivosť, pevnosť a životnosť. Elektrokarbon tak získal veľkú konkurenčnú výhodu a rozbehli sa mu predaje. Inovácie ho nielen uchránili pred dôsledkami krízy, ale dostali firmu do úzkej svetovej ligy výrobcov uhlíkových kompozitov. „Slovensko nemá energetické či surovinové bohatstvo, ideálna cesta je predávať poznatky,“ znie Simančíkov recept pre budúcnosť našej ekonomiky.
Autor je stály spolupracovník .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.