Tonik je totiž lahodne horký práve vďaka chinínu, pričom tento dusíkatý alkaloid je zároveň účinným prírodným antimalarikom. To však vôbec neznamená, že excesívne holdovanie obľúbenému drinku anglickej kráľovnej (gin & tonic) je prevenciou alebo nebodaj liečbou malárie. Každý liek je totiž potenciálnym jedom (platí to, samozrejme, aj naopak), pričom ten diametrálny rozdiel spočíva výlučne v použitej dávke. Ako hovorí klasik: sola dosis facit venenum.
.objav
Statný juhoamerický chinínovník rodu Cinchona nepochybne patrí medzi dôležité dary Nového sveta. Kôra tohto vždyzeleného stromu totiž obsahuje alkaloid chinín, ktorý je už stáročia využívaný v etnofarmakológii ako účinné antipyretikum, analgetikum a antimalarikum. Traduje sa, že ako liečivo ho prví používali domorodí Kečuánci v Peru na zmiernenie triašky, spôsobenej nízkymi teplotami, panujúcimi na náhorných plošinách Ánd.
Do Európy sa chinínovníková kôra dostala prostredníctvom španielskych konkvistádorov začiatkom 17. storočia a odvtedy sa používala nielen na znižovanie horúčky, ale najmä na liečbu malárie. Relatívne čistý chinín ako aktívnu substanciu sa z nej však podarilo izolovať až o dvesto rokov neskôr. Chinín sa okrem svojich unikátnych farmakologických vlastností vyznačuje aj typickou zvieravou chuťou, a preto sa v nízkych koncentráciách s obľubou používa ako aditívum do horkých nápojov (tonic, bitter lemon).
V každom prípade je to však potentný fytotoxín a z tohto dôvodu by malé deti a tehotné ženy nemali piť žiadne tekutiny s obsahom chinínu. Tieto nápoje majú, mimochodom, jednu zaujímavú fyzikálno-chemickú vlastnosť: po ožiarení ultrafialovým svetlom vhodnej vlnovej dĺžky nádherne fluoreskujú.
.účinky
Chinín však dokáže oveľa viac, ako sa len pekne tyrkysovo vyfarbiť. Hoci sú jeho (nielen) antiparazitické vlastnosti známe už vyše 400 rokov, z dôvodu nízkej ceny sa v krajinách tretieho sveta dodnes používa na liečbu ťažkých foriem malárie. Ide o spoločný názov súboru viacerých chorôb spôsobených jednobunkovými parazitmi rodu Plasmodium, ktoré sú prenášané moskytmi druhu Anopheles. Po infekcii organizmu plazmódiá napádajú červené krvinky – niekedy až 80 percent ich celkového počtu – pričom v nich dochádza k štiepeniu hemoglobínu na jeho pôvodné zložky: metaloporfyrín (hém) a bielkovinu (globín). Nuž, a práve „konzumáciou“ uvoľnených proteínov uspokojuje parazit svoju potrebu aminokyselín.
Avšak voľný hém je, na rozdiel od hemoglobínu, pre plazmódiá toxický, a tak si parazit vyvinul obrannú stratégiu, ako sa pri krvných hodoch neotráviť. Dokáže totiž „prinútiť“ jednotlivé molekuly hému vzájomne sa zlepiť do tenkých vrstiev, ktoré následne vykryštalizujú vo forme už netoxických agregátov (tzv. hemozoínu). Nuž, a chinín lieči maláriu práve tým, že zabraňuje už spomínanému zlepovaniu červeného farbiva, vďaka čomu stúpa koncentrácia voľného hému v krvi, ktorý v konečnom dôsledku zabíja „upírskeho“ parazita.
Pri vyšších terapeutických dávkach chinínu sa však už začínajú prejavovať jeho nežiaduce vedľajšie účinky (tzv. cinchonizmus), ktoré zahŕňajú nielen úporné bolesti hlavy, ale aj oslepnutie a ohluchnutie, výnimočne dokonca smrť. A ako sa nedávno zistilo, vznik mnohých (neurologických) problémov, lokalizovaných do oblasti hlavy, môže súvisieť s tým, že chinín účinne „likviduje“ esenciálnu aminokyselinu tryptofán, z ktorej sa v ľudskom mozgu biosyntetizuje dôležitý neurotransmiter serotonín.
.alternatívy
Z týchto dôvodov bolo nevyhnutné nájsť alternatívny liek, ktorý by vykazoval menej nežiaducich účinkov a zároveň si zachoval antimalarické vlastnosti chinínu. Tak sa v 30. rokoch minulého storočia objavil chlorochín, ktorý bol síce menej toxický ako chinín, avšak parazit si naň pomerne rýchlo vyvinul rezistenciu. Nasledovali teda ďalšie syntetické liečivá a ich zmesi, ktoré sa môžu užívať dokonca preventívne: sulfadoxín-pyrimetamín, meflochín, atovakvón-proguanil.
Mimoriadne sľubným sa ukázal prírodný artemisinín (qinghaosu), izolovaný z rastliny Artemisia annua, používanej v tradičnej čínskej medicíne. Ide o zaujímavú molekulu, a to nielen svojou chemickou štruktúrou (obsahuje unikátnu peroxidovú väzbu), ale najmä veľmi rýchlym nástupom účinku a zároveň zriedkavým výskytom vedľajších účinkov. Na zabránenie vzniku rezistencie sa však musí používať v kombinácii s inými antimalarikami. Na druhej strane, prírodný artemisinín bol inšpiráciou na prípravu v súčasnosti najpoužívanejšieho semi-syntetického derivátu s názvom artesunát. Keďže ten je, na rozdiel od svojho prírodného vzoru, vodorozpustný, je možné ho podávať aj injekčne, čo je obzvlásť dôležité pri ťažkých formách malárie. Navyše zatiaľ u neho nebol zaznamenaný žiadny prípad rezistencie. Naopak, artesunát významne znižuje úmrtnosť pacientov postihnutých ťažkou maláriou, a to vrátane detí. Nuž, príroda, ten najšikovnejší chemik na svete, nám opäť raz ukázala tú správnu cestu.
.objav
Statný juhoamerický chinínovník rodu Cinchona nepochybne patrí medzi dôležité dary Nového sveta. Kôra tohto vždyzeleného stromu totiž obsahuje alkaloid chinín, ktorý je už stáročia využívaný v etnofarmakológii ako účinné antipyretikum, analgetikum a antimalarikum. Traduje sa, že ako liečivo ho prví používali domorodí Kečuánci v Peru na zmiernenie triašky, spôsobenej nízkymi teplotami, panujúcimi na náhorných plošinách Ánd.
Do Európy sa chinínovníková kôra dostala prostredníctvom španielskych konkvistádorov začiatkom 17. storočia a odvtedy sa používala nielen na znižovanie horúčky, ale najmä na liečbu malárie. Relatívne čistý chinín ako aktívnu substanciu sa z nej však podarilo izolovať až o dvesto rokov neskôr. Chinín sa okrem svojich unikátnych farmakologických vlastností vyznačuje aj typickou zvieravou chuťou, a preto sa v nízkych koncentráciách s obľubou používa ako aditívum do horkých nápojov (tonic, bitter lemon).
V každom prípade je to však potentný fytotoxín a z tohto dôvodu by malé deti a tehotné ženy nemali piť žiadne tekutiny s obsahom chinínu. Tieto nápoje majú, mimochodom, jednu zaujímavú fyzikálno-chemickú vlastnosť: po ožiarení ultrafialovým svetlom vhodnej vlnovej dĺžky nádherne fluoreskujú.
.účinky
Chinín však dokáže oveľa viac, ako sa len pekne tyrkysovo vyfarbiť. Hoci sú jeho (nielen) antiparazitické vlastnosti známe už vyše 400 rokov, z dôvodu nízkej ceny sa v krajinách tretieho sveta dodnes používa na liečbu ťažkých foriem malárie. Ide o spoločný názov súboru viacerých chorôb spôsobených jednobunkovými parazitmi rodu Plasmodium, ktoré sú prenášané moskytmi druhu Anopheles. Po infekcii organizmu plazmódiá napádajú červené krvinky – niekedy až 80 percent ich celkového počtu – pričom v nich dochádza k štiepeniu hemoglobínu na jeho pôvodné zložky: metaloporfyrín (hém) a bielkovinu (globín). Nuž, a práve „konzumáciou“ uvoľnených proteínov uspokojuje parazit svoju potrebu aminokyselín.
Avšak voľný hém je, na rozdiel od hemoglobínu, pre plazmódiá toxický, a tak si parazit vyvinul obrannú stratégiu, ako sa pri krvných hodoch neotráviť. Dokáže totiž „prinútiť“ jednotlivé molekuly hému vzájomne sa zlepiť do tenkých vrstiev, ktoré následne vykryštalizujú vo forme už netoxických agregátov (tzv. hemozoínu). Nuž, a chinín lieči maláriu práve tým, že zabraňuje už spomínanému zlepovaniu červeného farbiva, vďaka čomu stúpa koncentrácia voľného hému v krvi, ktorý v konečnom dôsledku zabíja „upírskeho“ parazita.
Pri vyšších terapeutických dávkach chinínu sa však už začínajú prejavovať jeho nežiaduce vedľajšie účinky (tzv. cinchonizmus), ktoré zahŕňajú nielen úporné bolesti hlavy, ale aj oslepnutie a ohluchnutie, výnimočne dokonca smrť. A ako sa nedávno zistilo, vznik mnohých (neurologických) problémov, lokalizovaných do oblasti hlavy, môže súvisieť s tým, že chinín účinne „likviduje“ esenciálnu aminokyselinu tryptofán, z ktorej sa v ľudskom mozgu biosyntetizuje dôležitý neurotransmiter serotonín.
.alternatívy
Z týchto dôvodov bolo nevyhnutné nájsť alternatívny liek, ktorý by vykazoval menej nežiaducich účinkov a zároveň si zachoval antimalarické vlastnosti chinínu. Tak sa v 30. rokoch minulého storočia objavil chlorochín, ktorý bol síce menej toxický ako chinín, avšak parazit si naň pomerne rýchlo vyvinul rezistenciu. Nasledovali teda ďalšie syntetické liečivá a ich zmesi, ktoré sa môžu užívať dokonca preventívne: sulfadoxín-pyrimetamín, meflochín, atovakvón-proguanil.
Mimoriadne sľubným sa ukázal prírodný artemisinín (qinghaosu), izolovaný z rastliny Artemisia annua, používanej v tradičnej čínskej medicíne. Ide o zaujímavú molekulu, a to nielen svojou chemickou štruktúrou (obsahuje unikátnu peroxidovú väzbu), ale najmä veľmi rýchlym nástupom účinku a zároveň zriedkavým výskytom vedľajších účinkov. Na zabránenie vzniku rezistencie sa však musí používať v kombinácii s inými antimalarikami. Na druhej strane, prírodný artemisinín bol inšpiráciou na prípravu v súčasnosti najpoužívanejšieho semi-syntetického derivátu s názvom artesunát. Keďže ten je, na rozdiel od svojho prírodného vzoru, vodorozpustný, je možné ho podávať aj injekčne, čo je obzvlásť dôležité pri ťažkých formách malárie. Navyše zatiaľ u neho nebol zaznamenaný žiadny prípad rezistencie. Naopak, artesunát významne znižuje úmrtnosť pacientov postihnutých ťažkou maláriou, a to vrátane detí. Nuž, príroda, ten najšikovnejší chemik na svete, nám opäť raz ukázala tú správnu cestu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.