Predstavila nám ten dynamický, farebný a fascinujúci pokus o modernizáciu Slovenska, ktorý bol násilne prerušený. Lebo nešlo len o umelecké remeslá, dokonca ani o výtvarné umenie v celej šírke, aj keď na ŠUR pedagogicky pôsobili významné osobnosti slovenského a českého výtvarného umenia. Išlo o zmenu kultúrnej paradigmy Slovenska, o postoj k súčasnosti, získanie sebavedomia a, čo je prekvapujúce vzhľadom na tzv. ľavicovú povesť školy, aj o jeho prosperitu.
„Vyzliekanie Slovenska z kroja“, ktoré manifestovali pedagógovia ŠUR, nebolo pohŕdavé a arogantné voči slovenskej zaostalosti. Hlavný autor manifestu, riaditeľ ŠUR Josef Vydra, bol aj etnograf a významný znalec slovenského ľudového umenia. Zmena životného štýlu prebiehala aj bez tohto manifestu. Prerušenie činnosti ŠUR neznamenalo návrat krojov – počas totalít sa Slováci obliekali radšej do uniforiem. Pribrzdil sa však vývoj výtvarného umenia.
.základ je položený
Prehľadným spôsobom a čistým jazykom bez fráz nám Iva Mojžišová predkladá tento pozoruhodný príbeh bratislavskej Školy umeleckých remesiel. Som presvedčený, že najmä pre mladú generáciu bude kniha nesmierne objavná. Nič nekamufluje, nezastiera. Dozvieme sa všetko podstatné o príčinách a súvislostiach jej vzniku, lebo vznikala pomaly a postupne, reagujúc na reálne možnosti a šance. Zanikla však rýchlo, vo víre dramatických udalostí, a v jej priestoroch pokračovala iná výtvarná škola, ktorej smerovanie bolo diametrálne odlišné od ŠUR.
Atraktivita textu nespočíva len v množstve faktov, ale i v pozoruhodných detailoch, napríklad o študentských plesoch a humore, ktorý sa na nich pestoval, a ktoré približujú atmosféru ŠUR. Tá sa ocitla na čele modernizačného úsilia na Slovensku a v tomto smere ďaleko prekročila obzor remeselníckej učňovky, ale i svojej doby. Veď preto mala toľko nepriateľov.
ŠUR mala tendenciu transformovať sa a rásť, bola to vízia riaditeľa Vydru, ktorý ju uskutočňoval postupne, ako mu to reálne okolnosti dovoľovali. Učitelia tejto školy získali na Svetovej výstave v Paríži, dnes opradenej mýtami, päť medailí. A po vojne sa z viacerých stali významní pedagógovia na vysokých školách.
Na záver knihy autorka dodáva: „ŠUR-ka totiž poskytuje viacero námetov, ktoré by stálo za to preskúmať skôr do hĺbky ako do šírky. Preto túto knižku ponúkam najmä mladým kolegom – historikom umenia, bádateľom v oblasti dejín modernej kultúry, pedagógom – ako východisko pre nasledujúce skúmania. Dizajn a história jeho rôznych oblastí tvoria z tých tém len jednu časť. Druhou je voľné umenie, jeho moderný jazyk, pre ktorý práve ŠUR bola v Bratislave aj na Slovensku uzlovým bodom. Tam sa, od maliarstva či sochárstva až po fotografiu, stretali podnety kubizmu, surrealizmu, abstrakcie, civilizmu, novej vecnosti, novej scénografie, koláže a montáže, u nás vo výtvarnom umení len málo alebo vôbec neudomácnených.“
Toto je priama výzva, ktorej sa treba chopiť a začať konať. Základ je položený, treba budovať zbierku a postupovať podobne ako archeológovia, obraz školy skladať z čriepkov.
Autorka v úvode svojej knihy udrela presne klinec po hlavičke, keď hľadala príčiny malého záujmu o odozvu medzinárodných avantgárd na Slovensku – málo o nich vieme. Ale prečo? Iste, naporúdzi je to najprijateľnejšie vysvetlenie: diskontinuita, spôsobená politickými okolnosťami. Kontinuita sa, bohužiaľ, pretrhla tam, kde by sa mala uchovávať a kde to bolelo najviac – vo výchove dorastu. Ako učiteľ grafického dizajnu a absolvent oboch výtvarných škôl na Slovensku, v čase mojich štúdií jediných, k tomu pridávam svoju trošku do mlyna a pokúsim sa detailnejšie osvetliť príčiny diskontinuity.
Zasvätení vedia, ako sa táto kniha ťažko rodila a vedia aj príčiny. Pofrflú na nás dizajnérov, že už mohla byť dávno vonku, že mešká. Isteže, mohla byť skôr hotová, tak ako všetko dôležité na Slovensku, aj táto kniha mešká, ale je. A frfľošom odkazujem, že mohli pomôcť oni. Podotýkam, že sa usilujeme, aby celý výskum nezaspal, a preto sa tešíme, že sa tento dôležitý krok podaril.
Autorke patrí veľká vďaka!
.strata pamäti
Len jediný dôležitý kmeňový pedagóg ŠUR dostal po vojne možnosť učiť na slovenskej škole – Ľudovít Fulla, aj to len krátko. Na jeho osude môžeme demonštrovať, prečo bola ŠUR „zabudnutá“. V zápisnici zo schôdze Komisie pre reorganizáciu výtvarného života na Slovensku zo dňa 15. júna 1945 sa píše v bode 12, že Ľudo Fulla je „vylúčený z verejného umeleckého života do konca roku 1950. Komisia prihliadla k tomu, že on, ako umelec ľavičiarsky a československý, mal sa podľa toho aj správať za tisovskej éry. Po vyhnaní riaditeľa Vydru zo školy umeleckých remesiel zneužil svoje postavenie riaditeľa tejto školy, aby túto školu rozpustil v nádeji, že sa stane vysokoškolským profesorom na Technike. Tým vznikla kultúrna škoda a aj v neskorších časoch spolupracoval s elementmi, ktoré sa angažovali fašisticky.“
Táto zápisnica sa zachovala v archíve SNG v pozostalosti Štefana Bednára, ktorý bol hlavným žalobcom a sudcom tejto komisie. Veta o zneužití postavenia je doslova zákerná, Fulla nemal právomoc ani záujem niečo také svojvoľne urobiť.
Po rozhodnutí vrchnosti, zrušiť ŠUR, sa usiloval o založenie akadémie. Usiloval sa o vznik vysokej školy, ktorá mala prerásť v Akadémiu výtvarných umení, no stroskotal. Ako neurčitý hybrid vzniklo Oddelenie kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej, ktoré zdedilo priestory bývalej ŠUR-ky. Rozpútal sa zúrivý intrigánsky kolotoč v boji o pedagogické miesta, ktorého vinou Fullu ponížili a obišli.
Iný významný slovenský pedagóg ŠUR, Mikuláš Galanda, zomrel v roku 1938, keď sa nad touto školou už sťahovali mraky.
Keramička Dagmar Rosůlková o tom podala v roku 1968 na konferencii v Smoleniciach smutné svedectvo: „Bohaté zariadenie školy úplne zmizlo. Namiesto nej sa zrodila výtvarná katedra pri Vysokej škole technickej,(...) ale takého vzrušenia a takého vzletu, ako vedela vlievať naša škola, nedosiahla. (...) Ako posledný tajomník Spolku absolventov ŠUR uchovávala som mnohé písomnosti a dokumenty, ktoré by osvetľovali celú činnosť spolku. Stalo sa totiž, že neskôr v Martine, kam som sa medzičasom odsťahovala, žandári hľadali u mňa doklady spolku, mnohé veci mi zabavili, a v Bratislave, kam som bola predvolaná, žiadali, aby som odovzdala všetky písomnosti spolku. Tak sa mi z materiálov nezachovalo takmer nič. ... Tým sa to však neskončilo. Neskoršie sa ozývali hlasy i z českých radov, ktoré po oslobodení začali hovoriť o našej škole ako o ,Vydrovom švindli‘. Dá sa k tomu povedať len toľko: treba ľutovať, že takýchto ,švindľov‘ nemalo Slovensko viac. Boli by sme dnes rozhodne bohatší.“
Záujem polície slovenského štátu neprišiel sám od seba, pochybujem, že by martinskí žandári niečo vedeli o ŠUR, vyvolal ho niekto z výtvarníkov. Ani ponižovanie a šikanovanie Ľudovíta Fullu neprišlo z vyšších miest náhodne, nesie rukopis kolegiálnej nenávisti, ktorá dávala vyššej moci podnety.
V roku 1945 vznikla Štátna škola umeleckého priemyslu, ktorá sa niekoľkokrát premenovala, jej neoficiálny názov ŠUP-ka sa ujal, onomatopojicky pripomínal ŠUR-ku. To však bolo v jej nadväznosti na ŠUR-ku asi všetko. Absolvent ŠUP-ky z roku 1956 Jozef Jankovič (prvý ponovembrový rektor VŠVU) spomína na svoje štúdium takto:
„Všade boli ideologické školenia, tvrdo sa presadzoval socialistický realizmus. Všetko podliehalo ideológii, neexistovali iné možnosti získavania informácií. Ocitli sme sa v dejinnom vzduchoprázdne. Dodnes si neviem vysvetliť, že napriek absolútne nepriaznivej dobe, za pomoci dnes už takmer zabudnutých učiteľov, ako boli profesori Miroslav Fikari, Jozef Brimich, Jozef Dziaba a Anton Drexler, sa podarilo škole vychovať veľké množstvo žiakov, ktorí podstatnou mierou formovali slávne šesťdesiate roky. A to nielen vo výtvarnom umení, ale aj vo filme a divadle. Učitelia sa sústreďovali na klasickú remeselnú výučbu, realistickú kresbu a rozvoj tvorivosti. To bolo to najlepšie, čo mohli v tejto, pre umenie nepriaznivej dobe urobiť.“
K odkazu ŠUR sa ŠUP-ka začala hlásiť až v šesťdesiatych rokoch, najviac to bolo badať na oddelení, ktoré viedol Rudolf Fila. Aj sedemdesiate roky boli pre slovenské umenie nepriaznivé, komunisti veľmi obratne podmieňovali sociálnu istotu umelcov stratou ich nezávislosti. Epicentrom tohto, voči moci absolútne servilného postoja, bola VŠVU. Naopak, ŠUP za riaditeľovania Jozefa Brimicha udržovala plamienok spomienky na lepšiu tradíciu a začala sa k odkazu ŠUR programovo hlásiť. Personálna kontinuita so ŠUR sa však beznádejne pretrhla, vojna a socialistický realizmus urobili svoje.
Vysoká škola výtvarných umení, ktorá vznikla v roku 1949, bola od začiatku kon- zervatívna. Akademizmus 19. storočia tu prekvital v harmonickej symbióze so socialistickým realizmom. Ľudovít Fulla na priamu výzvu Laca Novomeského odmietol učiteľské miesto v Prahe a nastúpil na novozaloženú školu do Bratislavy. Jeho pozícia tam však bola slabá, ocitol sa v „jame levovej“. Po uväznení Novomeského, ktorý bol obvinený z bužoázneho nacionalizmu, bola už situácia pre neho neznesiteľná. Mal síce autoritu u študentov, ale bol terčom oficiálnej kritiky, a navyše, vnútroškolské intrigy mu strpčovali život. V roku 1952 vystúpil z komunistickej strany a zo školy otrávený odišiel.
Aj na VŠVU prišlo k efektu, spomínanému Jankovičom v prípade ŠUP-ky, už jej prví významní odchovanci socialistický realizmus odmietli a manifestačne sa prihlásili k odkazu profesora ŠUR Mikuláša Galandu, ktorého meno si dali do erbu.
V osudnom roku 1968 sa konala v smolenickom zámku k výročiu ŠUR konferencia, ktorú usporiadal Ústav teórie a dejín umenia Slovenskej akadémie vied, a na jej príprave sa podieľala aj Iva Mojžišová. V revue Ars vyšli diskusné príspevky z konferencie, pričom v úvodníku stálo, že konferencia mala aj „širšie aktualizačné zámery“. Žiaľ tie sa uskutočniť nemohli, o pár týždňov došlo k okupácii Československa. Konferencie sa zúčastnili aj niektorí profesori a žiaci ŠUR, významní českí a nemeckí kunsthistorici, ale, bohužiaľ, žiadny slovenský pedagóg zo ŠUP ani VŠVU. Zita Kostrová to pripomenula vo svojom príspevku a konštatovala, že VŠVU je vo vážnej kríze. To ešte nevedela, čo bude nasledovať, že oná kríza sa bude za normalizácie spomínať ako bezmála zlatý vek VŠVU.
A tak po veľmi krátkom odmäku v šesťdesiatych rokoch za normalizácie Ján Kulich, Rudolf Pribiš, Ladislav Čemický, František Gajdoš a ich pritakávači obnovili na škole socialistický realizmus, ktorý bol oficiálnou líniou školy až do pádu komunizmu.
V roku 1980 napísali zamestnanci školy svojmu rektorovi Jánovi Kulichovi k jeho päťdesiatym narodeninám zdravicu, ktorá o programe školy, tvorivej ceste oslávenca a o trápnej servilite jeho podriadených veľa napovedá:
„Patril si k šťastnej generácii, ktorá v belasých zväzáckych košeliach začala bu- dovať základy socializmu v našej vlasti. Rýchlo si umelecky dozrel a zásluhou svojho nadania a majstrovského ovládania svojho odboru vytváral si sochárske diela, predstavujúce prvé pevné hodnoty rodiaceho sa socialistického umenia u nás. Od tých čias zmohutnelo a košatelo Tvoje dielo v ustavičnom tvorivom vypätí.
Ako bralá nevyvrátiteľné v búrnom prívale čias stoja a budú stáť Tvoje mo- numenty – pamätníky, pomníky, medaile, plakety – v nerozbornej ideovoestetickej jednote stelesňujúce a odrážajúce najväčšie udalosti a najušľachtilejšie idey našej národnej minulosti a súčasnosti. S komunistickou zásadovosťou a zodpovednosťou vychovávaš mladú sochársku generáciu, budúcu smenu nášho umenia.”
V roku 1990 sa podarila výmena pedagogického zboru na VŠVU a radikálna zmena jej kurzu. Skúsenosti zo ŠUR už boli neaktuálne, aj Slovensko, aj potreby výchovy výtvarníkov už boli inde, pri tvorbe programu školy boli však využité niektoré skúsenosti Bauhasu. Okolnosti znemožňovali vytvorenie nadšeneckého orchestra, dirigovaného riaditeľom, ako to umožnili Gropiovi a Vydrovi. Veď novozvolený rektor Jankovič ani nemal vplyv na zloženie pedagogického zboru, v konkurze rozhodovala široká komisia.
.obnovenie pamäti
Ale aj po roku 1989, keď už nebol nijaký politický tlak, ostalo hodnotenie ŠUR nedopovedané, chýbala publikácia, ktorá prichádza až teraz. Iva Mojžišová, najdôležitejšia odborníčka v tejto problematike, vážne ochorela a všetko sa pribrzdilo. Nebolo veľkého záujmu o túto zásadnú tému v histórii slovenského výtvarného umenia, lebo je na ňu žalostne málo pamiatok – artefaktov. Výskum teda vyžadoval mimoriadnu námahu a tvrdohlavú dôslednosť pri zhromažďovaní akýchkoľvek dokumentov.
Vo svojom príspevku v Smoleniciach František Reichentál vyslovil svoju domnienku, prečo si Josef Vydra vybral za pedagógov školy práve Fullu, Galandu, jeho a ďalších: „Azda nie som ďaleko od pravdy, keď tvrdím, že sme boli prví z tých, čo hlásali princíp moderného umenia a intelektu na Slovensku.“
Mal pravdu. Bohužiaľ, práve toto bola hlavná príčina zániku ŠUR a snahy o jej vymazanie z kultúrnej pamäti.
V situácii, keď prebiehal ideologický boj o totálne ovládnutie umenia, boli jeho hlavnými nositeľmi konkrétni ľudia, ktorí sa tlačili k moci. Cez vojnu bojovali proti zvrhlému umeniu a židoboľševizmu, neskôr proti kozmopolitizmu a buržoáznemu formalizmu. „Vydrov švindeľ“ nenávideli, lebo sa ním cítili ohrození. Vari môže učňovka bez maturity, bez talentových skúšok vychovávať umelcov? Ona si takýto cieľ ani nedávala a predsa nejakých umelcov vychovala.
Obnovenie pamäti sa musí začať odstránením pojmových zahmlení a eufemizma- mi rozostrovaného obrazu reality. Nie neosobné pojmy klérofašistický štát, nie kult osobnosti, obdobie deformácií a éra dogmatizmu, ale konkrétni kolegovia z osobných kariérnych dôvodov využili totalitu, podnecovali u vládcov zákazy a falšovali históriu. Nemožno vinu za všetko ničenie kultúry hodiť len na politikov Jozefa Siváka, Alexandra Macha, Ernesta Sýkoru či Karola Bacílka, alebo neskôr na Vasiľa Biľaka a Ľudovíta Pezlára. Títo konkrétni politici boli dozorcovia v oblasti kultúry a ich vina je nesporná. Ale vždy boli okolo nich pomocníci z radov umelcov či poloumelcov–polopolitikov. S tým súvisia aj názorové premeny, naprostý cynizmus, ale treba priznať, že aj osobné tragédie a občas, ale naozaj len občas, aj úprimne mienené omyly.
Veď z dôležitých šíriteľov socialistického realizmu v oblasti výtvarného umenia Mariana Várossa a Radislava Matuštíka sa stali jeho obete. Symptomatické sú osudy davistov Ladislava Novomeského, Vladimíra Clementisa a Josefa Rybáka, ktorí boli v mladosti vášnivými obhajcami moderny vo výtvarnom umení. Clementis skončil na komunistickom popravisku, Novomeský v dlhoročnom väzení. Priam ukážkový v tomto smere je pozoruhodný osud dnes málo známeho absolventa ŠUR Ľudovíta Kudláka, ktorého viazali k ŠUR „pokrokové názory“ a pod ich vplyvom „podľahol abstrakciám“, ktoré už o pár rokov sám považoval za „reakčné“.
Vieme, že niektorí pedagógovia ŠUR inklinovali k ľavici, ale ani zďaleka ich nebola väčšina, iní vstúpili do komunistickej strany po vojne, málokedy z presvedčenia. Detailný výskum tejto stránky dejín ŠUR je veľmi dôležitý, často sa o tejto škole písalo ako o „pokrokovej“, a ako vidíme, pokrok je veľmi nejasný pojem.
Totalita akejkoľvek farby neznáša slobodu tvorby a pravdu, chce mať pod kontrolou všetko, aj minulosť.
Preto je najnaliehavejšou potrebou slovenskej kultúry obnovenie kultúrnej pamäti. Preto je vydanie knihy Ivy Mojžišovej Škola moderného videnia zásadnou udalosťou.
Autor je pedagóg, dizajnér, kritik a historik dizajnu.
Iva Mojžišová: Škola moderného videnia, Artforum /Slovenské centrum dizajnu, 2013.
„Vyzliekanie Slovenska z kroja“, ktoré manifestovali pedagógovia ŠUR, nebolo pohŕdavé a arogantné voči slovenskej zaostalosti. Hlavný autor manifestu, riaditeľ ŠUR Josef Vydra, bol aj etnograf a významný znalec slovenského ľudového umenia. Zmena životného štýlu prebiehala aj bez tohto manifestu. Prerušenie činnosti ŠUR neznamenalo návrat krojov – počas totalít sa Slováci obliekali radšej do uniforiem. Pribrzdil sa však vývoj výtvarného umenia.
.základ je položený
Prehľadným spôsobom a čistým jazykom bez fráz nám Iva Mojžišová predkladá tento pozoruhodný príbeh bratislavskej Školy umeleckých remesiel. Som presvedčený, že najmä pre mladú generáciu bude kniha nesmierne objavná. Nič nekamufluje, nezastiera. Dozvieme sa všetko podstatné o príčinách a súvislostiach jej vzniku, lebo vznikala pomaly a postupne, reagujúc na reálne možnosti a šance. Zanikla však rýchlo, vo víre dramatických udalostí, a v jej priestoroch pokračovala iná výtvarná škola, ktorej smerovanie bolo diametrálne odlišné od ŠUR.
Atraktivita textu nespočíva len v množstve faktov, ale i v pozoruhodných detailoch, napríklad o študentských plesoch a humore, ktorý sa na nich pestoval, a ktoré približujú atmosféru ŠUR. Tá sa ocitla na čele modernizačného úsilia na Slovensku a v tomto smere ďaleko prekročila obzor remeselníckej učňovky, ale i svojej doby. Veď preto mala toľko nepriateľov.
ŠUR mala tendenciu transformovať sa a rásť, bola to vízia riaditeľa Vydru, ktorý ju uskutočňoval postupne, ako mu to reálne okolnosti dovoľovali. Učitelia tejto školy získali na Svetovej výstave v Paríži, dnes opradenej mýtami, päť medailí. A po vojne sa z viacerých stali významní pedagógovia na vysokých školách.
Na záver knihy autorka dodáva: „ŠUR-ka totiž poskytuje viacero námetov, ktoré by stálo za to preskúmať skôr do hĺbky ako do šírky. Preto túto knižku ponúkam najmä mladým kolegom – historikom umenia, bádateľom v oblasti dejín modernej kultúry, pedagógom – ako východisko pre nasledujúce skúmania. Dizajn a história jeho rôznych oblastí tvoria z tých tém len jednu časť. Druhou je voľné umenie, jeho moderný jazyk, pre ktorý práve ŠUR bola v Bratislave aj na Slovensku uzlovým bodom. Tam sa, od maliarstva či sochárstva až po fotografiu, stretali podnety kubizmu, surrealizmu, abstrakcie, civilizmu, novej vecnosti, novej scénografie, koláže a montáže, u nás vo výtvarnom umení len málo alebo vôbec neudomácnených.“
Toto je priama výzva, ktorej sa treba chopiť a začať konať. Základ je položený, treba budovať zbierku a postupovať podobne ako archeológovia, obraz školy skladať z čriepkov.
Autorka v úvode svojej knihy udrela presne klinec po hlavičke, keď hľadala príčiny malého záujmu o odozvu medzinárodných avantgárd na Slovensku – málo o nich vieme. Ale prečo? Iste, naporúdzi je to najprijateľnejšie vysvetlenie: diskontinuita, spôsobená politickými okolnosťami. Kontinuita sa, bohužiaľ, pretrhla tam, kde by sa mala uchovávať a kde to bolelo najviac – vo výchove dorastu. Ako učiteľ grafického dizajnu a absolvent oboch výtvarných škôl na Slovensku, v čase mojich štúdií jediných, k tomu pridávam svoju trošku do mlyna a pokúsim sa detailnejšie osvetliť príčiny diskontinuity.
Zasvätení vedia, ako sa táto kniha ťažko rodila a vedia aj príčiny. Pofrflú na nás dizajnérov, že už mohla byť dávno vonku, že mešká. Isteže, mohla byť skôr hotová, tak ako všetko dôležité na Slovensku, aj táto kniha mešká, ale je. A frfľošom odkazujem, že mohli pomôcť oni. Podotýkam, že sa usilujeme, aby celý výskum nezaspal, a preto sa tešíme, že sa tento dôležitý krok podaril.
Autorke patrí veľká vďaka!
.strata pamäti
Len jediný dôležitý kmeňový pedagóg ŠUR dostal po vojne možnosť učiť na slovenskej škole – Ľudovít Fulla, aj to len krátko. Na jeho osude môžeme demonštrovať, prečo bola ŠUR „zabudnutá“. V zápisnici zo schôdze Komisie pre reorganizáciu výtvarného života na Slovensku zo dňa 15. júna 1945 sa píše v bode 12, že Ľudo Fulla je „vylúčený z verejného umeleckého života do konca roku 1950. Komisia prihliadla k tomu, že on, ako umelec ľavičiarsky a československý, mal sa podľa toho aj správať za tisovskej éry. Po vyhnaní riaditeľa Vydru zo školy umeleckých remesiel zneužil svoje postavenie riaditeľa tejto školy, aby túto školu rozpustil v nádeji, že sa stane vysokoškolským profesorom na Technike. Tým vznikla kultúrna škoda a aj v neskorších časoch spolupracoval s elementmi, ktoré sa angažovali fašisticky.“
Táto zápisnica sa zachovala v archíve SNG v pozostalosti Štefana Bednára, ktorý bol hlavným žalobcom a sudcom tejto komisie. Veta o zneužití postavenia je doslova zákerná, Fulla nemal právomoc ani záujem niečo také svojvoľne urobiť.
Po rozhodnutí vrchnosti, zrušiť ŠUR, sa usiloval o založenie akadémie. Usiloval sa o vznik vysokej školy, ktorá mala prerásť v Akadémiu výtvarných umení, no stroskotal. Ako neurčitý hybrid vzniklo Oddelenie kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej, ktoré zdedilo priestory bývalej ŠUR-ky. Rozpútal sa zúrivý intrigánsky kolotoč v boji o pedagogické miesta, ktorého vinou Fullu ponížili a obišli.
Iný významný slovenský pedagóg ŠUR, Mikuláš Galanda, zomrel v roku 1938, keď sa nad touto školou už sťahovali mraky.
Keramička Dagmar Rosůlková o tom podala v roku 1968 na konferencii v Smoleniciach smutné svedectvo: „Bohaté zariadenie školy úplne zmizlo. Namiesto nej sa zrodila výtvarná katedra pri Vysokej škole technickej,(...) ale takého vzrušenia a takého vzletu, ako vedela vlievať naša škola, nedosiahla. (...) Ako posledný tajomník Spolku absolventov ŠUR uchovávala som mnohé písomnosti a dokumenty, ktoré by osvetľovali celú činnosť spolku. Stalo sa totiž, že neskôr v Martine, kam som sa medzičasom odsťahovala, žandári hľadali u mňa doklady spolku, mnohé veci mi zabavili, a v Bratislave, kam som bola predvolaná, žiadali, aby som odovzdala všetky písomnosti spolku. Tak sa mi z materiálov nezachovalo takmer nič. ... Tým sa to však neskončilo. Neskoršie sa ozývali hlasy i z českých radov, ktoré po oslobodení začali hovoriť o našej škole ako o ,Vydrovom švindli‘. Dá sa k tomu povedať len toľko: treba ľutovať, že takýchto ,švindľov‘ nemalo Slovensko viac. Boli by sme dnes rozhodne bohatší.“
Záujem polície slovenského štátu neprišiel sám od seba, pochybujem, že by martinskí žandári niečo vedeli o ŠUR, vyvolal ho niekto z výtvarníkov. Ani ponižovanie a šikanovanie Ľudovíta Fullu neprišlo z vyšších miest náhodne, nesie rukopis kolegiálnej nenávisti, ktorá dávala vyššej moci podnety.
V roku 1945 vznikla Štátna škola umeleckého priemyslu, ktorá sa niekoľkokrát premenovala, jej neoficiálny názov ŠUP-ka sa ujal, onomatopojicky pripomínal ŠUR-ku. To však bolo v jej nadväznosti na ŠUR-ku asi všetko. Absolvent ŠUP-ky z roku 1956 Jozef Jankovič (prvý ponovembrový rektor VŠVU) spomína na svoje štúdium takto:
„Všade boli ideologické školenia, tvrdo sa presadzoval socialistický realizmus. Všetko podliehalo ideológii, neexistovali iné možnosti získavania informácií. Ocitli sme sa v dejinnom vzduchoprázdne. Dodnes si neviem vysvetliť, že napriek absolútne nepriaznivej dobe, za pomoci dnes už takmer zabudnutých učiteľov, ako boli profesori Miroslav Fikari, Jozef Brimich, Jozef Dziaba a Anton Drexler, sa podarilo škole vychovať veľké množstvo žiakov, ktorí podstatnou mierou formovali slávne šesťdesiate roky. A to nielen vo výtvarnom umení, ale aj vo filme a divadle. Učitelia sa sústreďovali na klasickú remeselnú výučbu, realistickú kresbu a rozvoj tvorivosti. To bolo to najlepšie, čo mohli v tejto, pre umenie nepriaznivej dobe urobiť.“
K odkazu ŠUR sa ŠUP-ka začala hlásiť až v šesťdesiatych rokoch, najviac to bolo badať na oddelení, ktoré viedol Rudolf Fila. Aj sedemdesiate roky boli pre slovenské umenie nepriaznivé, komunisti veľmi obratne podmieňovali sociálnu istotu umelcov stratou ich nezávislosti. Epicentrom tohto, voči moci absolútne servilného postoja, bola VŠVU. Naopak, ŠUP za riaditeľovania Jozefa Brimicha udržovala plamienok spomienky na lepšiu tradíciu a začala sa k odkazu ŠUR programovo hlásiť. Personálna kontinuita so ŠUR sa však beznádejne pretrhla, vojna a socialistický realizmus urobili svoje.
Vysoká škola výtvarných umení, ktorá vznikla v roku 1949, bola od začiatku kon- zervatívna. Akademizmus 19. storočia tu prekvital v harmonickej symbióze so socialistickým realizmom. Ľudovít Fulla na priamu výzvu Laca Novomeského odmietol učiteľské miesto v Prahe a nastúpil na novozaloženú školu do Bratislavy. Jeho pozícia tam však bola slabá, ocitol sa v „jame levovej“. Po uväznení Novomeského, ktorý bol obvinený z bužoázneho nacionalizmu, bola už situácia pre neho neznesiteľná. Mal síce autoritu u študentov, ale bol terčom oficiálnej kritiky, a navyše, vnútroškolské intrigy mu strpčovali život. V roku 1952 vystúpil z komunistickej strany a zo školy otrávený odišiel.
Aj na VŠVU prišlo k efektu, spomínanému Jankovičom v prípade ŠUP-ky, už jej prví významní odchovanci socialistický realizmus odmietli a manifestačne sa prihlásili k odkazu profesora ŠUR Mikuláša Galandu, ktorého meno si dali do erbu.
V osudnom roku 1968 sa konala v smolenickom zámku k výročiu ŠUR konferencia, ktorú usporiadal Ústav teórie a dejín umenia Slovenskej akadémie vied, a na jej príprave sa podieľala aj Iva Mojžišová. V revue Ars vyšli diskusné príspevky z konferencie, pričom v úvodníku stálo, že konferencia mala aj „širšie aktualizačné zámery“. Žiaľ tie sa uskutočniť nemohli, o pár týždňov došlo k okupácii Československa. Konferencie sa zúčastnili aj niektorí profesori a žiaci ŠUR, významní českí a nemeckí kunsthistorici, ale, bohužiaľ, žiadny slovenský pedagóg zo ŠUP ani VŠVU. Zita Kostrová to pripomenula vo svojom príspevku a konštatovala, že VŠVU je vo vážnej kríze. To ešte nevedela, čo bude nasledovať, že oná kríza sa bude za normalizácie spomínať ako bezmála zlatý vek VŠVU.
A tak po veľmi krátkom odmäku v šesťdesiatych rokoch za normalizácie Ján Kulich, Rudolf Pribiš, Ladislav Čemický, František Gajdoš a ich pritakávači obnovili na škole socialistický realizmus, ktorý bol oficiálnou líniou školy až do pádu komunizmu.
V roku 1980 napísali zamestnanci školy svojmu rektorovi Jánovi Kulichovi k jeho päťdesiatym narodeninám zdravicu, ktorá o programe školy, tvorivej ceste oslávenca a o trápnej servilite jeho podriadených veľa napovedá:
„Patril si k šťastnej generácii, ktorá v belasých zväzáckych košeliach začala bu- dovať základy socializmu v našej vlasti. Rýchlo si umelecky dozrel a zásluhou svojho nadania a majstrovského ovládania svojho odboru vytváral si sochárske diela, predstavujúce prvé pevné hodnoty rodiaceho sa socialistického umenia u nás. Od tých čias zmohutnelo a košatelo Tvoje dielo v ustavičnom tvorivom vypätí.
Ako bralá nevyvrátiteľné v búrnom prívale čias stoja a budú stáť Tvoje mo- numenty – pamätníky, pomníky, medaile, plakety – v nerozbornej ideovoestetickej jednote stelesňujúce a odrážajúce najväčšie udalosti a najušľachtilejšie idey našej národnej minulosti a súčasnosti. S komunistickou zásadovosťou a zodpovednosťou vychovávaš mladú sochársku generáciu, budúcu smenu nášho umenia.”
V roku 1990 sa podarila výmena pedagogického zboru na VŠVU a radikálna zmena jej kurzu. Skúsenosti zo ŠUR už boli neaktuálne, aj Slovensko, aj potreby výchovy výtvarníkov už boli inde, pri tvorbe programu školy boli však využité niektoré skúsenosti Bauhasu. Okolnosti znemožňovali vytvorenie nadšeneckého orchestra, dirigovaného riaditeľom, ako to umožnili Gropiovi a Vydrovi. Veď novozvolený rektor Jankovič ani nemal vplyv na zloženie pedagogického zboru, v konkurze rozhodovala široká komisia.
.obnovenie pamäti
Ale aj po roku 1989, keď už nebol nijaký politický tlak, ostalo hodnotenie ŠUR nedopovedané, chýbala publikácia, ktorá prichádza až teraz. Iva Mojžišová, najdôležitejšia odborníčka v tejto problematike, vážne ochorela a všetko sa pribrzdilo. Nebolo veľkého záujmu o túto zásadnú tému v histórii slovenského výtvarného umenia, lebo je na ňu žalostne málo pamiatok – artefaktov. Výskum teda vyžadoval mimoriadnu námahu a tvrdohlavú dôslednosť pri zhromažďovaní akýchkoľvek dokumentov.
Vo svojom príspevku v Smoleniciach František Reichentál vyslovil svoju domnienku, prečo si Josef Vydra vybral za pedagógov školy práve Fullu, Galandu, jeho a ďalších: „Azda nie som ďaleko od pravdy, keď tvrdím, že sme boli prví z tých, čo hlásali princíp moderného umenia a intelektu na Slovensku.“
Mal pravdu. Bohužiaľ, práve toto bola hlavná príčina zániku ŠUR a snahy o jej vymazanie z kultúrnej pamäti.
V situácii, keď prebiehal ideologický boj o totálne ovládnutie umenia, boli jeho hlavnými nositeľmi konkrétni ľudia, ktorí sa tlačili k moci. Cez vojnu bojovali proti zvrhlému umeniu a židoboľševizmu, neskôr proti kozmopolitizmu a buržoáznemu formalizmu. „Vydrov švindeľ“ nenávideli, lebo sa ním cítili ohrození. Vari môže učňovka bez maturity, bez talentových skúšok vychovávať umelcov? Ona si takýto cieľ ani nedávala a predsa nejakých umelcov vychovala.
Obnovenie pamäti sa musí začať odstránením pojmových zahmlení a eufemizma- mi rozostrovaného obrazu reality. Nie neosobné pojmy klérofašistický štát, nie kult osobnosti, obdobie deformácií a éra dogmatizmu, ale konkrétni kolegovia z osobných kariérnych dôvodov využili totalitu, podnecovali u vládcov zákazy a falšovali históriu. Nemožno vinu za všetko ničenie kultúry hodiť len na politikov Jozefa Siváka, Alexandra Macha, Ernesta Sýkoru či Karola Bacílka, alebo neskôr na Vasiľa Biľaka a Ľudovíta Pezlára. Títo konkrétni politici boli dozorcovia v oblasti kultúry a ich vina je nesporná. Ale vždy boli okolo nich pomocníci z radov umelcov či poloumelcov–polopolitikov. S tým súvisia aj názorové premeny, naprostý cynizmus, ale treba priznať, že aj osobné tragédie a občas, ale naozaj len občas, aj úprimne mienené omyly.
Veď z dôležitých šíriteľov socialistického realizmu v oblasti výtvarného umenia Mariana Várossa a Radislava Matuštíka sa stali jeho obete. Symptomatické sú osudy davistov Ladislava Novomeského, Vladimíra Clementisa a Josefa Rybáka, ktorí boli v mladosti vášnivými obhajcami moderny vo výtvarnom umení. Clementis skončil na komunistickom popravisku, Novomeský v dlhoročnom väzení. Priam ukážkový v tomto smere je pozoruhodný osud dnes málo známeho absolventa ŠUR Ľudovíta Kudláka, ktorého viazali k ŠUR „pokrokové názory“ a pod ich vplyvom „podľahol abstrakciám“, ktoré už o pár rokov sám považoval za „reakčné“.
Vieme, že niektorí pedagógovia ŠUR inklinovali k ľavici, ale ani zďaleka ich nebola väčšina, iní vstúpili do komunistickej strany po vojne, málokedy z presvedčenia. Detailný výskum tejto stránky dejín ŠUR je veľmi dôležitý, často sa o tejto škole písalo ako o „pokrokovej“, a ako vidíme, pokrok je veľmi nejasný pojem.
Totalita akejkoľvek farby neznáša slobodu tvorby a pravdu, chce mať pod kontrolou všetko, aj minulosť.
Preto je najnaliehavejšou potrebou slovenskej kultúry obnovenie kultúrnej pamäti. Preto je vydanie knihy Ivy Mojžišovej Škola moderného videnia zásadnou udalosťou.
Autor je pedagóg, dizajnér, kritik a historik dizajnu.
Iva Mojžišová: Škola moderného videnia, Artforum /Slovenské centrum dizajnu, 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.