O pár rokov nato ma cestou na skúšku zaviezol do obchodu s bižutériou a nakúpil mi plno lacných gýčových čačiek. Keď mi padol zrak na jeho pištoľ, čo mal v šuplíku v aute, iba sa usmial a povedal, že to teraz potrebuje kvôli práci. Stretávali sme sa zväčša s periodicitou dvoch rokov, väčšinou kvôli festivalu Living Blues v Petržalke, kde s kapelou hrával a mňa chcel na klávesy. Stretnutia boli niekedy také intenzívne, že trvali aj niekoľko dní a nocí v kuse – potom zasa nič zopár rokov. Mala som tak možnosť vidieť rozdiely – ako rastie aj padá ako človek. Čím bol starší, tým sa mi javil ľudskejší a láskavejší (jeho posledné zamestnanie bolo kulisák v divadle). Raz ma pozval do starého bytu v centre Bratislavy, po svojom údajnom strýkovi, a povedal, že si mám zobrať, čo chcem. Odchádzala som so sklopenými sedačkami na Passate, plnom starých háčkovaných dečiek, obrazov a neužitočných nostalgických kravín. Inokedy našiel výborný zdroj oblečenia – kontajnery, kam chodia naši Vietnamci vyhadzovať tony nepredaného oblečenia. Všetci sme vedeli, že fetuje. Lenže u Maca to nebola podstatná informácia. Nikdy o tom nehovoril, nezveličoval, zaujímal sa o život a jeho humor, nežil ako feťák, hoci asi nefetoval menej ako tí, čo majú neprítomné pohľady. Mali sme spoločného psychiatra, ku ktorému ma priviedol on. Po jeho smrti sme sa s psychiatrom stali kamarátmi a často mávam pocit, že Maco sedí medzi nami a usmieva sa. A je nás asi viac, pretože vznikla FB stránka na Macovu počesť, ktorá mi ho práve pripomenula.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.