Homo agilis

Do nitrianskeho divadla som v polovici 70. rokov prišla ako dramaturgička vlastne kvôli nemu – pritiahli ma aktivity skupiny hercov v Poddivadle. Potom sa progres jeho zásluhou – už ako režiséra – preniesol do oficiálnej tvorby Divadla Andreja Bagara. A vznikli legendárne inscenácie klasiky ako Dom Bernardy Alby, Titus Andronicus, Zojkin byt, novátorské dramatizácie slovenskej prózy Šikuliáda, Koza, Proso, ale aj špičková tvorba pre deti, ktorú dodnes nikto neprekonal: O cárovi Saltánovi a Modrý vták. S menom Jozefa Bednárika je spojené vrcholné obdobie nitrianskeho divadla a jedno z vrcholných období slovenskej činohry vôbec (popri Nitre aj Martin a Zeleneč).  Dramaturgicky a inscenačne objavné, myšlienkovo odvážne a – čo je najdôležitejšie – divácky atraktívne. Čierny trh so vstupenkami a šóry pred pokladnicou, ako to bolo napríklad pri Zojkinom byte, som už nikdy potom nezažila. Svoju snahu, urobiť dielo príťažlivým pre diváka, prirovnával k lákavému obalu cukríka so závažným obsahom – siahneš po pozlátku a zhltneš posolstvo. A ešte opojné úspechy na zájazdoch v Prahe v 80. rokoch, kde sa stretla umelecká elita a jasne odčítala aj skryté politické konotácie inscenácií. Mala som to šťastie spolupracovať s ním na všetkých jeho inscenáciách v Nitre, učiť sa od neho dôslednosti a obdivovať jeho energiu a prácu na sebe. Už vtedy som vedela, že je to šťastie. A tak, ako žil v extrémoch a miloval extrémy, začiatkom 90. rokov opustil Nitru, činohru aj mnohých svojich kolegov a začal novú éru slávnych operných a muzikálových réžií v Bratislave a v Prahe. No stále sa vracal.  
Nebol tribúnom občianskych postojov, ale arbitrom umenia a kultúry. Umenie mu bolo všetkým – zmyslom života, optikou pohľadu na svet, miestom na vyjadrenie svojich názorov. Rozumel hudbe, výtvarnému umeniu, literatúre, filmu, mal neuveriteľný dar nájsť kvalitu, systematicky za umením cestoval a poznával nové diela a štýly. Mal prehľad o svetovom divadle ako málokto na Slovensku. Bolo to fascinujúce. Pracoval na sebe nekompromisne po celý svoj život (dnes sa to už dá tak povedať) a takú istú prácu vyžadoval aj od ostatných. Vždy na 100 percent pripravený, Bolo to náročné. Vedel veľa o móde a holdoval dobrému jedlu. Bolo to zábavné. A rozdával sa – svoje názory, rady, nápady, humor a šarm. Bolo to nezvyklé. Milovali ho veľké hviezdy aj prostí ľudia. A pritom ostal solitérom. Esencia vzťahu ku kultúre, k vzdelaniu a ku kráse. Skutočne renesančný človek.
Autorka je riaditeľka festivalu Divadelná Nitra.

Jozef Bednárik/
Narodil sa 17. septembra 1947 v Zelenči pri Trnave. V roku 1970 absolvoval štúdium herectva na VŠMU, po skončení štúdia nastúpil do Divadla Andreja Bagara v Nitre. Desať rokov tam pôsobil ako herec, od roku 1981 ako režisér. Popritom bol režisérom ochotníckeho Divadla Z zo Zelenča, s ktorým vytvoril viacero nezabudnuteľných inscenácií, napríklad Maupassantovu Guľôčku alebo adaptáciu Kafkovej Premeny. Od začiatku deväťdesiatych rokov sa venoval najmä režírovaniu muzikálov a opery. Prelomovou bola jeho inscenácia Gounodovej opery Faust a Margaréta v roku 1989 v SND, nemenej zaujímavé boli Offenbachove Hoffmanove poviedky či posledná inscenácia v SND – Pucciniho Turandot z roku 2006. Jozef Bednárik zomrel 22. augusta 2013.