Come As You Are

First Corinthian Baptist Church som si našiel na internete. Keďže som sa viackrát v minulosti zúčastnil bohoslužieb v černošských zboroch a páčilo sa mi tam, hľadal som nejaký kostol v Harleme. Rýchlo som však zistil, že nedeľné bohoslužby v tejto časti Manhattanu patria medzi turistické destinácie: mnohí chcú počuť autentické gospelové zbory. Cirkvi sa bránia: turistov púšťajú na bohoslužby len v obmedzenom množstve, len na „turistickú galériu” a najmä – účasť podmieňujú „slušným oblečením”. Poviete si, že na rifliach a tričku nie je nič neslušné, no keď vidíte, ako sa do kostola vyobliekajú obyvatelia Harlemu, je vám jasné, že to nie je celkom ono: muži sú v bielych košeliach a čiernych oblekoch, černošské mamy majú na hlavách krásne klobúky so secesnými ozdobami, deti sú ako zo škatuľky.
Ale potom som na internete našiel linku oného baptistického kostola. „Nezaujíma nás, odkiaľ prichádzaš, ani ako si oblečený,” stálo na stránke kostola. „Come as you are!” Príď taký, aký si. Spomenul som si na smutnú pieseň Kurta Cobaina s tým istým názvom, zapísal som si adresu kostola a v nedeľu ráno som vyrazil.
Kým som si sadol do auditória, traja ľudia ma srdečne privítali (prvý z nich bol svalnatý ochrankár pred kostolom). Bohoslužby trvali dve hodiny. Spieval dokonalý gospelový zbor, sprevádzaný nádherne swingujúcou kapelou. Hlavným bodom programu však bola dlhá kázeň. Formálne išlo o niečo medzi rozprávaním, energickým rapovaním, gospelovým spevom a divadelnou one-man-show. Kazateľ rozprával o slobode v Bohu, o láske a o tom, že Boh človeka prijíma takého, aký je. „Come as you are,” opakoval viackrát. Keď sme sa všetci pomodlili Otčenáš, nastalo intenzívne objímanie so všetkými, čo boli na dohľad. „God bless you!” počul som od dvojníčky Elly Fitzgerald, od mladého intelektuála, od sivovlasého starca, od tučného rappera, od ženy, krásnej ako Beyoncé.
Prišiel som taký, aký som bol, odišiel som trochu iný. Nakoniec, tak by to v kostoloch malo byť, nie?