Nie je to veru činnosť dvakrát príjemná, no keď si človek dá dobrý pozor, približuje sa k ohromným kaktusom s listami ako slonie ucho opatrne – akoby tancoval, a popri tom má na rukách rukavice, dostane sa mu pôžitku, o akom ani nesníval. Kto je lenivejší a nechce sa mu ráno vstávať – lebo oberať opuncie na prudkom tropickom slnku, to už naozaj musí hraničiť s úchylkou – nájde si ich na miestnom trhu. A možno už aj pekne hladké, bez jemných chĺpkov, ktoré sa, ako na potvoru, najradšej zapichávajú práve do jemnej kožena dlaniach. Plody vysokého a košatého kaktusu s ostrými tŕňmi, ktorý možno v trpasličej verzii pestovala aj vaša babička, dostali názov podľa starogréckeho mesta Opus. Spomína ho Teofrastos ako miesto, kde rástla zvláštna rastlina, čo sa rozmnožovala tým, že stačilo jej listy zasadiť do zeme. A presne na to si spomenuli obyvatelia Európy, keď im z Haiti v roku 1515 prvýkrát doviezli čudný kaktus. Ten sa dokázal rozmnožovať iba tým, že mu jednoducho odpadol list a zakorenil sa.
.pichľavá hruška
Napriek tomu, že opuncie nachádzame vo veľkom na Sicílii, na Malte, Cypre či na Kréte, kde sa tvári, že odtiaľ rovno pochádza, nie je to tak. Tento kaktus naozaj prišiel zo Strednej Ameriky a Európu len úspešne kolonizoval. A bol to teda kolonizátor omnoho dravejší a rýchlejší, ako tí najtvrdší konkviskadori. V Austrálii boli z neho zúfalí, dokonca ho dlhý čas považovali za niečo ako u nás my boľševník. Ešte šťastie, že sa vedel svojim pestovateľom odmeňovať ovocím, ktoré si okamžite podmaní dušu.
Vedeli o tom už aj starí Aztékovia. Opuncia, indiánska figa či pichľavá hruška – po aztécky noppali, sa kvôli svojim plodom pestuje už pekných 9-tisíc rokov. Dokonca je kľúčovou rastlinou aztéckych bájí. Keď totiž pôvodne nomádsky kmeň Aztékov hľadal svoj domov, kde by sa mohol usadiť, boh Huitzilopochtli im rozmarne poradil, nech hľadajú orla, ktorý sedí na vrchu opuncie a bojuje so štrkáčom. Aztékovia teda urputne hľadali a veruže im to netrvalo krátko. Po dvesto rokoch hľadania orla na opuncii konečne našli a na tom mieste – malom ostrove uprostred jazera – založili svoje hlavné mesto Tenochtitlan. A tak sa tento orol dostal nielen do bájí, ale aj do oficiálneho znaku Mexika.
.banán s jadierkami
A prečo tento kaktus dokáže ľudí tak fascinovať? Na rozložitých listoch mu totiž po čase vypučí niečo ako chlpatá zelená figa, ktorá sa postupne mení, až úplne zružovie či zožltne. Potom k nej v ranných hodinách pristúpi nejaký ten šesťdesiatročný masochista s igelitkou a pomerne objemnú figu odtrhne. Suchou handrou ju poobtiera, aby ju zbavil nepríjemných pichľavých chĺpkov. Potom ju zručne ošúpe a z pevnej kôry sa mu vylúpne ostroružová dužina, ktorá neuveriteľne krásne vonia a ešte lepšie chutí. Konzistenciu má ako banán, len obsahuje malé jadierka, ktoré sa tiež jedia, rovnako ako pri granátovom jablku. Ľudia opunciu jedia ako zákusok, osviežujúce ovocie v tropických horúčavách. No už Aztékovia z nej začali vyrábať alkohol a na ich tradíciu nadviazali – čuduj sa svete – Malťania, ktorí sa stali absolútnymi vyznavačmi tohto pichľavého ovocia. Voňavý likér z opuncie sa volá bajtra a ten najlepší pochádza z maltského „zeleného“ ostrova Gozo.
Okrem voňavých a osviežujúcich plodov obyvatelia Strednej Ameriky dokázali z opuncie využiťaj samotné listy a povarené, zbavené tŕňov a ošúpané ich dávali a stále dávajú do letných šalátov. Okrem toho opuncia vždy dobre poslúžila ako živý plot a ochrana majetku. Dodnes ňou vidíte vymerané políčka či už v Mexiku alebo na spomíanej a nám bližšej Malte.
Autor je scenárista.
Leto s opunciou/
Možno ste si opunciové plody doniesli z dovolenky, možno ste si ich práve na nej kúpili zo dve kilá a možno ste si dokonca za vandlík opuncií vypestovali doma v skleníku. A teraz nad nimi stojíte, škrabete sa na hlave a dumáte, ako z nich dostať to ich chutné, ružovučké jadro. Miestni deduškovia z Malty, ktorí sa tak radi samovražedne vrhajú do kaktusov, mi na to prezradili malý trik. Odrežte z každej strany opunciového plodu asi centimeter. Potom ju postavte kantom a jemne, jedným ťahom zhora nadol narežte jej kôru. Potom ju prstami odchlípnite a roztvorte ako knihu. Ružové jadro sa vám zrazu samo pohodlne objaví v rukách. Stačí ho už len nakrájať na kolieska alebo mesiačiky a podávať. Keď ste sami a nemusíte sa oň deliť, pokojne si ho šupnite rovno do úst celé. Tak chutí nalepšie. Pokiaľ sa vám na dovolenke podarilo zohnať aj opunciový likér – bajtru, nič neurobí väčšiu radosť v týchto posledných letných dňoch, ako poriadny pohár sektu alebo talianskeho prosecca, ochuteného jemným šplechom práve z nej.
.pichľavá hruška
Napriek tomu, že opuncie nachádzame vo veľkom na Sicílii, na Malte, Cypre či na Kréte, kde sa tvári, že odtiaľ rovno pochádza, nie je to tak. Tento kaktus naozaj prišiel zo Strednej Ameriky a Európu len úspešne kolonizoval. A bol to teda kolonizátor omnoho dravejší a rýchlejší, ako tí najtvrdší konkviskadori. V Austrálii boli z neho zúfalí, dokonca ho dlhý čas považovali za niečo ako u nás my boľševník. Ešte šťastie, že sa vedel svojim pestovateľom odmeňovať ovocím, ktoré si okamžite podmaní dušu.
Vedeli o tom už aj starí Aztékovia. Opuncia, indiánska figa či pichľavá hruška – po aztécky noppali, sa kvôli svojim plodom pestuje už pekných 9-tisíc rokov. Dokonca je kľúčovou rastlinou aztéckych bájí. Keď totiž pôvodne nomádsky kmeň Aztékov hľadal svoj domov, kde by sa mohol usadiť, boh Huitzilopochtli im rozmarne poradil, nech hľadajú orla, ktorý sedí na vrchu opuncie a bojuje so štrkáčom. Aztékovia teda urputne hľadali a veruže im to netrvalo krátko. Po dvesto rokoch hľadania orla na opuncii konečne našli a na tom mieste – malom ostrove uprostred jazera – založili svoje hlavné mesto Tenochtitlan. A tak sa tento orol dostal nielen do bájí, ale aj do oficiálneho znaku Mexika.
.banán s jadierkami
A prečo tento kaktus dokáže ľudí tak fascinovať? Na rozložitých listoch mu totiž po čase vypučí niečo ako chlpatá zelená figa, ktorá sa postupne mení, až úplne zružovie či zožltne. Potom k nej v ranných hodinách pristúpi nejaký ten šesťdesiatročný masochista s igelitkou a pomerne objemnú figu odtrhne. Suchou handrou ju poobtiera, aby ju zbavil nepríjemných pichľavých chĺpkov. Potom ju zručne ošúpe a z pevnej kôry sa mu vylúpne ostroružová dužina, ktorá neuveriteľne krásne vonia a ešte lepšie chutí. Konzistenciu má ako banán, len obsahuje malé jadierka, ktoré sa tiež jedia, rovnako ako pri granátovom jablku. Ľudia opunciu jedia ako zákusok, osviežujúce ovocie v tropických horúčavách. No už Aztékovia z nej začali vyrábať alkohol a na ich tradíciu nadviazali – čuduj sa svete – Malťania, ktorí sa stali absolútnymi vyznavačmi tohto pichľavého ovocia. Voňavý likér z opuncie sa volá bajtra a ten najlepší pochádza z maltského „zeleného“ ostrova Gozo.
Okrem voňavých a osviežujúcich plodov obyvatelia Strednej Ameriky dokázali z opuncie využiťaj samotné listy a povarené, zbavené tŕňov a ošúpané ich dávali a stále dávajú do letných šalátov. Okrem toho opuncia vždy dobre poslúžila ako živý plot a ochrana majetku. Dodnes ňou vidíte vymerané políčka či už v Mexiku alebo na spomíanej a nám bližšej Malte.
Autor je scenárista.
Leto s opunciou/
Možno ste si opunciové plody doniesli z dovolenky, možno ste si ich práve na nej kúpili zo dve kilá a možno ste si dokonca za vandlík opuncií vypestovali doma v skleníku. A teraz nad nimi stojíte, škrabete sa na hlave a dumáte, ako z nich dostať to ich chutné, ružovučké jadro. Miestni deduškovia z Malty, ktorí sa tak radi samovražedne vrhajú do kaktusov, mi na to prezradili malý trik. Odrežte z každej strany opunciového plodu asi centimeter. Potom ju postavte kantom a jemne, jedným ťahom zhora nadol narežte jej kôru. Potom ju prstami odchlípnite a roztvorte ako knihu. Ružové jadro sa vám zrazu samo pohodlne objaví v rukách. Stačí ho už len nakrájať na kolieska alebo mesiačiky a podávať. Keď ste sami a nemusíte sa oň deliť, pokojne si ho šupnite rovno do úst celé. Tak chutí nalepšie. Pokiaľ sa vám na dovolenke podarilo zohnať aj opunciový likér – bajtru, nič neurobí väčšiu radosť v týchto posledných letných dňoch, ako poriadny pohár sektu alebo talianskeho prosecca, ochuteného jemným šplechom práve z nej.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.