Svet nie je bezpečné miesto. Dejú sa tu individuálne násilné činy, lúpeže či vraždy, ale aj oveľa širšie konflikty, povstania, vojny – a občas aj genocídy. Základná otázka pre slobodný svet, áno, ten náš vysmievaný a občas dokonca aj nami samými zatracovaný svet demokracie, trhu a ľudských práv, je stále rovnaká: máme sa tešiť z vlastnej slobody, chrániť si ju a rozvíjať, a zvyšok sveta nechať napospas jeho vášňam a trápeniu, alebo je našou zodpovednosťou pomôcť masovo trpiacim ľuďom a národom vždy, keď je to len trochu možné?
Nie je to triviálna otázka.
Starať sa len o seba znie sebecky, zasahovať pri veľkej miere utrpenia aj inde vyzerá omnoho ľudskejšie. Ale môže to byť presne naopak – starať sa len o vlastnú slobodu a iným krajinám nanajvýš držať palce pri ich vlastných zápasoch môže byť niekedy rozumnejšie a v dôsledkoch pre celý svet užitočnejšie, než akokoľvek dobre myslené zásahy v prostredí, ktoré sa riadi úplne iným Desatorom.
Ale čo to znamená pre Sýriu?
Je to štát, ktorý prežíva peklo. Pre občiansku vojnu z neho už ušlo milión, možno až dva milióny ľudí, a dalšie milióny opustili zo strachu svoje domovy a potulujú sa vlastnou krajinou ako bezdomovci – vrátane státisícov bezbranných detí. Navyše, na toto obyvateľstvo niekto použil chemické zbrane (a ak to ostane nepotrestané, bude to zelená pre ich šírenie a používanie aj inde).
Toto všetko je veľmi silný argument pre angažovanie sa, ak teda nemá byť vzorom pasivita sveta pri genocíde v Rwande.
Na druhej strane, občiansku vojnu vedie sekulárnejší diktátor Assad proti silám, ktorých súčasťou sú mnohí umiernení Sýrčania, zasluhujúci si podporu, ale aj postupne dominujúci militantní islamisti a viaceré teroristické skupiny. Pomoc jedným znamená ranu druhým, pričom nie je vôbec jasné, čo je vlastne pre Sýriu a jej okolie vrátane Izraela lepšie.
Toto je veľmi silný argument pre nezasahovanie, ak sa teda nemá opakovať nadšenectvo z Egypta, kde sa pádom Mubaraka dostali k moci islamskí bratia, a tých potom zvrhla až armáda.
Čo teda bolo zodpovednosťou Západu: držať palce alebo konať?
Neviem.
Osobne určite nejasám, že sa Obama rozhodol pre raketový útok, ale rovnako ho určite nesúdim, že konal naivne či imperiálne. Mal, rovnako ako G. W. Bush pár rokov dozadu, iba dve možnosti, žiadna z nich nebola krásna, navyše v situácii, ktorej ťaživosť nikto okrem šéfov Bieleho domu nepozná. Bush sa rozhodol, Obama sa rozhodol, a hoci jeho videnie sveta nie je mojou šálkou kávy, aj jemu želám, aby konal správne.
Keď sa blížilo rozhodnutie o útoku, zavolal som viacerým ľuďom. Martin Mojžiš bol stručný: buď ako Západ zmeňme paradigmu, že masívne utrpenie a útlak iných (a chemické zbrane v rukách diktátorov) sa nás týkajú, a vráťme sa k dávnemu americkému izolacionizmu, alebo niečo urobme.
Nenašiel som lepšiu odpoveď.
Nie je to triviálna otázka.
Starať sa len o seba znie sebecky, zasahovať pri veľkej miere utrpenia aj inde vyzerá omnoho ľudskejšie. Ale môže to byť presne naopak – starať sa len o vlastnú slobodu a iným krajinám nanajvýš držať palce pri ich vlastných zápasoch môže byť niekedy rozumnejšie a v dôsledkoch pre celý svet užitočnejšie, než akokoľvek dobre myslené zásahy v prostredí, ktoré sa riadi úplne iným Desatorom.
Ale čo to znamená pre Sýriu?
Je to štát, ktorý prežíva peklo. Pre občiansku vojnu z neho už ušlo milión, možno až dva milióny ľudí, a dalšie milióny opustili zo strachu svoje domovy a potulujú sa vlastnou krajinou ako bezdomovci – vrátane státisícov bezbranných detí. Navyše, na toto obyvateľstvo niekto použil chemické zbrane (a ak to ostane nepotrestané, bude to zelená pre ich šírenie a používanie aj inde).
Toto všetko je veľmi silný argument pre angažovanie sa, ak teda nemá byť vzorom pasivita sveta pri genocíde v Rwande.
Na druhej strane, občiansku vojnu vedie sekulárnejší diktátor Assad proti silám, ktorých súčasťou sú mnohí umiernení Sýrčania, zasluhujúci si podporu, ale aj postupne dominujúci militantní islamisti a viaceré teroristické skupiny. Pomoc jedným znamená ranu druhým, pričom nie je vôbec jasné, čo je vlastne pre Sýriu a jej okolie vrátane Izraela lepšie.
Toto je veľmi silný argument pre nezasahovanie, ak sa teda nemá opakovať nadšenectvo z Egypta, kde sa pádom Mubaraka dostali k moci islamskí bratia, a tých potom zvrhla až armáda.
Čo teda bolo zodpovednosťou Západu: držať palce alebo konať?
Neviem.
Osobne určite nejasám, že sa Obama rozhodol pre raketový útok, ale rovnako ho určite nesúdim, že konal naivne či imperiálne. Mal, rovnako ako G. W. Bush pár rokov dozadu, iba dve možnosti, žiadna z nich nebola krásna, navyše v situácii, ktorej ťaživosť nikto okrem šéfov Bieleho domu nepozná. Bush sa rozhodol, Obama sa rozhodol, a hoci jeho videnie sveta nie je mojou šálkou kávy, aj jemu želám, aby konal správne.
Keď sa blížilo rozhodnutie o útoku, zavolal som viacerým ľuďom. Martin Mojžiš bol stručný: buď ako Západ zmeňme paradigmu, že masívne utrpenie a útlak iných (a chemické zbrane v rukách diktátorov) sa nás týkajú, a vráťme sa k dávnemu americkému izolacionizmu, alebo niečo urobme.
Nenašiel som lepšiu odpoveď.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.