Martin má 27 rokov a pochádza z Nového mesta nad Váhom. Pred tromi rokmi vyštudoval verejnú správu na nie veľmi prestížnej slovenskej univerzite a ako mnohí mladí Slováci si doma nevedel nájsť prácu. Nuž odišiel hľadať šťastie do susednej Českej republiky. Keďže Martin vedel dobre po anglicky a vyznal sa trochu v počítačoch, našiel si miesto v zákazníckom centre jednej nadnárodnej informatickej spoločnosti v Brne. Jeho prekvapenie bolo veľké, keď zistil, že po Čechoch a Slovákoch tvorili najväčšiu skupinu jeho kolegov Juhoeurópania: „Španieli, Portugalci, Taliani, a samozrejme... Gréci. Sú jazykovo a často i odborne zdatní, no navyše aj patrične zúfalí, aby akceptovali akékoľvek pracovné podmienky.“ Martin s nimi osobne vychádza dobre, no vníma ich tak trochu aj ako nepríjemnú konkurenciu. „Možno ako niektorí Česi vnímajú nás,“ smeje sa. Gréci a ďalší Juhoeurópania sú podľa neho pripravení robiť nekonečné nadčasy, navyše už od nejakých 670 eur nástupného platu, čo je asi o dvesto – tristo eur menej, než sa za porovnateľnú pozíciu ponúkalo kedysi. „Je ich dosť veľa, nielen mladí, ale aj starší so skúsenosťami, takže sa vo firme znižovali nástupné platy a rušili sa zamestnanecké výhody.“
.nielen gyros
Výpovedná hodnota HDP na obyvateľa je síce limitovaná, no o niečom svedčí, že Slovensko v ňom tento rok predbieha dve juhoeurópske krajiny: Grécko a Portugalsko. Prirodzene, nevďačíme za to výnimočne dobrému stavu nášho domáceho hospodárstva, ale skôr skutočnosti, že obe krajiny nám bežia naproti, zmietané dlhoročnou recesiou. Grécka ekonomika sa od vypuknutia krízy zmenšila asi o pätinu. Česká republika predbehla v HDP na hlavu Grékov i Portugalcov už dávnejšie. Niet sa teda čo diviť, že popri Nemecku alebo Rakúsku utekajú mladí nezamestnaní Juhoeurópania aj do Prahy či Brna. Odhaduje sa, že v metropole južnej Moravy by Grékov mohlo byť necelých tisíc. Keďže v Československu po druhej svetovej vojne skončili tisíce Grékov (ušli sem pred tamojšou občianskou vojnou), noví prišelci majú v Česku zázemie, o ktoré sa môžu oprieť. Okolo týchto komunít následne vznikajú aj ďalšie biznisy a nejde len o povestné stánky s gyrosom.
V Grécku dosiahla na jar tohto roka nezamestnanosť mladých do 24 rokov závratných 65 percent. V celej populácii bolo bez práce 27 percent ľudí. Citeľnejšie zníženie nezamestnanosti nemá podľa odhadov odborníkov nastať skôr ako v roku 2015. Za týchto okolností neprekvapuje, že podľa štúdie Solúnskej univerzity od roku 2010 opustilo krajinu 120-tisíc vysoko vzdelaných profesionálov. A dobrá im začína byť aj postkomunistická stredná Európa.
.tretia záchrana?
Mali ste pocit, že o Grécku a problémoch jeho verejných financií sa už dlho nepísalo? Kombinácia pomaly pokračujúcich reforiem, dopadov doterajších úsporných opatrení a ekonomiky v recesii vedie k očakávaniam, že Grécko bude potrebovať ďalší balík pomoci. Samo totiž neutiahne svoje financovanie, ak priepasť medzi príjmami a výdavkami štátu príliš narastie (lebo zlá ekonomická situácia) a krajine nepožičajú ani dlhopisové trhy (lebo v splatenie nebudú veriť). Pre ľudí, ktorí trochu sledujú vývoj dlhovej krízy v eurozóne a zvlášť dianie okolo Grécka, nejde o veľké prekvapenie. Doteraz dostala krajina dva balíky pomoci, spolu v hodnote 237 miliárd eur, z ktorých asi 90 percent vyčerpala. Ide o väčšiu sumu, než je objem celej gréckej ekonomiky. Ako je dobre známe, prvý balíček sa realizoval v roku 2010 na bilaterálnej úrovni. Vláda Ivety Radičovej vtedy splnila svoj predvolebný sľub a na pomoc neprispela. No už čoskoro sa ukázalo, že potrebné budú ďalšie prostriedky. Vznikol dočasný euroval EFSF, kam sa už Slovensko zapojilo.
Tretia pomoc by zrejme bola poskytnutá z trvalého eurovalu ESM. V roku 2014 bude Grécko podľa odhadov Medzinárodného menového fondu potrebovať dodatočných 4,4 miliardy eur, kým o rok neskôr 6,5 miliárd. Pochopiteľne, o novej pomoci sa nebude rozhodovať skôr ako po septembrových voľbách v Nemecku, kľúčovej krajine eurozóny. Pomoc Grécku sa stala v Spolkovej republike témou predvolebného boja medzi vládnymi kresťanskými demokratmi (CDU) a opozičnými socialistami (SPD). Podľa ľavičiarov bude krajina na brehoch Egejského mora potrebovať ešte oveľa viac peňazí v ďalších rokoch. Sociálni demokrati operujú dokumentom z ministerstva financií, ktorý hovorí o 78 miliardách eur v rokoch 2015 až 2020. Zdá sa teda, že Grécko je bezodný sud na peniaze. Minister financií Wolgang Schäuble (CDU) zatiaľ pripustil ďalšiu pomoc Grécku vo výške 11 miliárd, no vylúčil zmäkčenie podmienok pre krajinu či možnosť ďalšieho zníženia dlhu na strane veriteľov.
Vláda v Aténach údajne zvažuje, že sa na sklonku budúceho roka pokúsi o návrat na dlhopisový trh. Pre nemecký denník Handelsblatt to potvrdil grécky minister financií Yannis Stournaras. Zo začiatku má byť pôžička o relatívne malej sume, tri miliardy eur. Grécko by muselo platiť vyššie úroky, no aspoň by sa mohlo začať financovať z vlastných síl. Aj keď odborníci na finančné trhy sú skeptickí, či nejde o predčasný pokus. Dôvera finančných trhov i partnerov v eurozóne bude závisieť aj od toho, či sa Grécku tento alebo budúci rok podarí dosiahnuť primárny rozpočtový prebytok. Inak povedané, či budú tamojšie verejné financie v pluse, pri odrátaní úrokov za doterajšie dlhy.
.kto pustil Grékov do eura?
Nemecká predvolebná debata o eurokríze a Grécku je zaujímavá, nielen preto, že Richard Sulík súhlasil s vystúpeniami na mítingoch FDP (liberáli) a AFD (Alternatíva pre Nemecko) o škodlivosti politík zachraňovania. Vzájomné obviňovanie, kto je za situáciu v Grécku zodpovedný, sa odohráva aj medzi politikmi CDU a SPD. A naberá mimoriadne zábavné črty. Po tom ako socialisti z ďalšej pomoci zadlženej juhoeurópskej krajine urobili predvolebnú tému, reagovala na nich spolková kancelárka Angela Merkelová. Podľa nej Grécko vôbec nemalo vstúpiť do eurozóny. Za to, že sa tak stalo, má niesť zodpovednosť bývalý ľavicový kancelár Gerhard Schröder, ktorý vládol v rokoch 1998 až 2005. Merkelová tak opozícii prihrala jej loptičku naspäť. Lenže má pravdu?
Euro naozaj bolo postupne spúšťané v rokoch 1999 až 2002, teda za vlády sociálnych demokratov. Za prijatie Grécka do eurozóny kritizoval Schrödera pred pár dňami aj jeho stranícky kolega a predseda SPD, Sigmar Gabriel. Pre týždenník Spiegel vyhlásil: „Vziať Grécko do Európskej únie bolo celkom iste správne. No prijať ho do menovej únie bolo celkom iste nesprávne.“ Na druhej strane, zavedenie spoločnej meny bolo dlhodobejším projektom. Skutočným otcom eura bol Merkelovej politický mentor, bývalý kresťanskodemokratický kancelár Helmut Kohl. Nedajú sa celkom dobre od seba oddeľovať vavríny za víziu eura a zodpovednosť za to, kto všetko bol do eurozóny vpustený.
Týždenník Spiegel minulý rok v máji uverejnil materiál, napísaný na základe len vtedy sprístupnených dokumentov kabinetu Helmuta Kohla z konca 90. rokov. Podľa nich bola vtedajšia spolková vláda presne informovaná o tom, že podmienky vstupu nespĺňala iná dnešná problémová krajina – Taliansko. Bolo vysoko zadlžené, reformy napredovali pomaly a štatistické ukazovatele sa vyrábali prostredníctvom kreatívnych metód. O všetkom tomto Kohla informovalo nemecké veľvyslanectvo v Ríme a vystriedali sa u neho aj viacerí finančníci s varovaním, že juhoeurópska krajina ešte na euro súca nie je. Lenže neskôr padlo politické rozhodnutie o tom, že Taliansko medzi členmi novej menovej únie nesmie chýbať. Ako to súvisí s prijatím Grécka, ku ktorému došlo o niečo neskôr, 1. januára 2001, keď už v Nemecku vládli sociálni demokrati Gerharda Schrödera? Taliansko slúžilo ako precedens. Ak sa na spoločnú európsku menu dokázala kvalifikovať aj táto relatívne veľká krajina, oveľa menšia kolíska európskej civilizácie na brehu Egejského mora už predsa nemohla chýbať. Za zloženie eurozóny, prijatie štátov, ktoré v nej nemali byť a napokon aj za konštrukčné nedostatky eura, ktoré viedli k dlhovej kríze, tak nesie zodpovednosť celá nemecká politická garnitúra. Politike a veľkým víziám dali totiž kresťanskí i sociálni demokrati prednosť pred zemitou ekonómiou.
.jánošíci – elektrikári
Veľa bizarností sa dá nájsť okolo gréckej kauzy tak na európskej úrovni, ako aj na brehoch Egejského mora. Napríklad hnutie „Nezaplatíme“, ktoré má údajne až 10-tisíc členov. Ešte pred pár rokmi sa zdalo, že ide o protestnú iniciatívu predovšetkým gréckych drobných podnikateľov, ktorí odmietajú vláde platiť zvýšené dane a poplatky. Dnes ide skôr o akýchsi „Jánošíkov – elektrikárov“. Preslávili sa totiž najmä tým, že ilegálne pripájajú na elektrinu ľudí, ktorí boli odpojení, lebo za ňu nevládali platiť. Medzi ďalšie aktivity hnutia patrí odpájanie mýtnych systémov na cestách alebo sabotovanie automatov na výdaj lístkov v metre – tak, aby cestujúci mohli jazdiť zadarmo. Prirodzene, členovia hnutia „Nezaplatíme“ majú pre tieto aktivity opletačky so zákonom. Vraj čelia asi stovke súdnych procesov. Lenže oni svoje konanie chápu ako politický protest a to, že za elektrinu v konečnom dôsledku musí niekto zaplatiť, im zrejme uniká.
No z Grécka sa netreba ani vysmievať, ani naň pozerať zhora. Následky dlhoročnej krízy verejných financií tu prekonávajú aj Veľkú hospodársku krízu v 30. rokoch minulého storočia. Keby tisíce ľudí bolo u nás nútených vrátiť sa ku sviečkam, lebo nevládzu splácať elektrinu, nepochybne by sa radikalizovali tiež. Krajina na brehu Egejského mora a jej obyvateľstvo boli doslova obetované na oltár ideológie „čoraz tesnejšej únie“. Politický projekt euro, tento produkt sociálneho inžinierstva, je jej výrazom. Grécko malo hneď na začiatku vystúpiť z eurozóny a zvoliť si vlastnú cestu z hospodárskych problémov. Ak v minulosti bola európska integrácia najmä o slobode, odstraňovaní bariér a zväčšovaní príležitostí pre ľudí, dnes treba do bilancie nákladov a výnosov vpísať aj utrpenie Grékov. Bez eura k nemu nemuselo dôjsť, respektíve nie v takej hĺbke. Na tomto mieste by sa však dalo namietnuť, že kríza eurozóny priniesla aj jednu prínosnú vec: Gréci boli konfrontovaní s vlastnými ilúziami o štáte ako dojnej krave, ktorá sa dá neobmedzene rozkrádať. Čiastočne ide o ilúzie, ktoré siahajú až k získaniu nezávislosti krajiny od Turkov v 19. storočí.
.nielen gyros
Výpovedná hodnota HDP na obyvateľa je síce limitovaná, no o niečom svedčí, že Slovensko v ňom tento rok predbieha dve juhoeurópske krajiny: Grécko a Portugalsko. Prirodzene, nevďačíme za to výnimočne dobrému stavu nášho domáceho hospodárstva, ale skôr skutočnosti, že obe krajiny nám bežia naproti, zmietané dlhoročnou recesiou. Grécka ekonomika sa od vypuknutia krízy zmenšila asi o pätinu. Česká republika predbehla v HDP na hlavu Grékov i Portugalcov už dávnejšie. Niet sa teda čo diviť, že popri Nemecku alebo Rakúsku utekajú mladí nezamestnaní Juhoeurópania aj do Prahy či Brna. Odhaduje sa, že v metropole južnej Moravy by Grékov mohlo byť necelých tisíc. Keďže v Československu po druhej svetovej vojne skončili tisíce Grékov (ušli sem pred tamojšou občianskou vojnou), noví prišelci majú v Česku zázemie, o ktoré sa môžu oprieť. Okolo týchto komunít následne vznikajú aj ďalšie biznisy a nejde len o povestné stánky s gyrosom.
V Grécku dosiahla na jar tohto roka nezamestnanosť mladých do 24 rokov závratných 65 percent. V celej populácii bolo bez práce 27 percent ľudí. Citeľnejšie zníženie nezamestnanosti nemá podľa odhadov odborníkov nastať skôr ako v roku 2015. Za týchto okolností neprekvapuje, že podľa štúdie Solúnskej univerzity od roku 2010 opustilo krajinu 120-tisíc vysoko vzdelaných profesionálov. A dobrá im začína byť aj postkomunistická stredná Európa.
.tretia záchrana?
Mali ste pocit, že o Grécku a problémoch jeho verejných financií sa už dlho nepísalo? Kombinácia pomaly pokračujúcich reforiem, dopadov doterajších úsporných opatrení a ekonomiky v recesii vedie k očakávaniam, že Grécko bude potrebovať ďalší balík pomoci. Samo totiž neutiahne svoje financovanie, ak priepasť medzi príjmami a výdavkami štátu príliš narastie (lebo zlá ekonomická situácia) a krajine nepožičajú ani dlhopisové trhy (lebo v splatenie nebudú veriť). Pre ľudí, ktorí trochu sledujú vývoj dlhovej krízy v eurozóne a zvlášť dianie okolo Grécka, nejde o veľké prekvapenie. Doteraz dostala krajina dva balíky pomoci, spolu v hodnote 237 miliárd eur, z ktorých asi 90 percent vyčerpala. Ide o väčšiu sumu, než je objem celej gréckej ekonomiky. Ako je dobre známe, prvý balíček sa realizoval v roku 2010 na bilaterálnej úrovni. Vláda Ivety Radičovej vtedy splnila svoj predvolebný sľub a na pomoc neprispela. No už čoskoro sa ukázalo, že potrebné budú ďalšie prostriedky. Vznikol dočasný euroval EFSF, kam sa už Slovensko zapojilo.
Tretia pomoc by zrejme bola poskytnutá z trvalého eurovalu ESM. V roku 2014 bude Grécko podľa odhadov Medzinárodného menového fondu potrebovať dodatočných 4,4 miliardy eur, kým o rok neskôr 6,5 miliárd. Pochopiteľne, o novej pomoci sa nebude rozhodovať skôr ako po septembrových voľbách v Nemecku, kľúčovej krajine eurozóny. Pomoc Grécku sa stala v Spolkovej republike témou predvolebného boja medzi vládnymi kresťanskými demokratmi (CDU) a opozičnými socialistami (SPD). Podľa ľavičiarov bude krajina na brehoch Egejského mora potrebovať ešte oveľa viac peňazí v ďalších rokoch. Sociálni demokrati operujú dokumentom z ministerstva financií, ktorý hovorí o 78 miliardách eur v rokoch 2015 až 2020. Zdá sa teda, že Grécko je bezodný sud na peniaze. Minister financií Wolgang Schäuble (CDU) zatiaľ pripustil ďalšiu pomoc Grécku vo výške 11 miliárd, no vylúčil zmäkčenie podmienok pre krajinu či možnosť ďalšieho zníženia dlhu na strane veriteľov.
Vláda v Aténach údajne zvažuje, že sa na sklonku budúceho roka pokúsi o návrat na dlhopisový trh. Pre nemecký denník Handelsblatt to potvrdil grécky minister financií Yannis Stournaras. Zo začiatku má byť pôžička o relatívne malej sume, tri miliardy eur. Grécko by muselo platiť vyššie úroky, no aspoň by sa mohlo začať financovať z vlastných síl. Aj keď odborníci na finančné trhy sú skeptickí, či nejde o predčasný pokus. Dôvera finančných trhov i partnerov v eurozóne bude závisieť aj od toho, či sa Grécku tento alebo budúci rok podarí dosiahnuť primárny rozpočtový prebytok. Inak povedané, či budú tamojšie verejné financie v pluse, pri odrátaní úrokov za doterajšie dlhy.
.kto pustil Grékov do eura?
Nemecká predvolebná debata o eurokríze a Grécku je zaujímavá, nielen preto, že Richard Sulík súhlasil s vystúpeniami na mítingoch FDP (liberáli) a AFD (Alternatíva pre Nemecko) o škodlivosti politík zachraňovania. Vzájomné obviňovanie, kto je za situáciu v Grécku zodpovedný, sa odohráva aj medzi politikmi CDU a SPD. A naberá mimoriadne zábavné črty. Po tom ako socialisti z ďalšej pomoci zadlženej juhoeurópskej krajine urobili predvolebnú tému, reagovala na nich spolková kancelárka Angela Merkelová. Podľa nej Grécko vôbec nemalo vstúpiť do eurozóny. Za to, že sa tak stalo, má niesť zodpovednosť bývalý ľavicový kancelár Gerhard Schröder, ktorý vládol v rokoch 1998 až 2005. Merkelová tak opozícii prihrala jej loptičku naspäť. Lenže má pravdu?
Euro naozaj bolo postupne spúšťané v rokoch 1999 až 2002, teda za vlády sociálnych demokratov. Za prijatie Grécka do eurozóny kritizoval Schrödera pred pár dňami aj jeho stranícky kolega a predseda SPD, Sigmar Gabriel. Pre týždenník Spiegel vyhlásil: „Vziať Grécko do Európskej únie bolo celkom iste správne. No prijať ho do menovej únie bolo celkom iste nesprávne.“ Na druhej strane, zavedenie spoločnej meny bolo dlhodobejším projektom. Skutočným otcom eura bol Merkelovej politický mentor, bývalý kresťanskodemokratický kancelár Helmut Kohl. Nedajú sa celkom dobre od seba oddeľovať vavríny za víziu eura a zodpovednosť za to, kto všetko bol do eurozóny vpustený.
Týždenník Spiegel minulý rok v máji uverejnil materiál, napísaný na základe len vtedy sprístupnených dokumentov kabinetu Helmuta Kohla z konca 90. rokov. Podľa nich bola vtedajšia spolková vláda presne informovaná o tom, že podmienky vstupu nespĺňala iná dnešná problémová krajina – Taliansko. Bolo vysoko zadlžené, reformy napredovali pomaly a štatistické ukazovatele sa vyrábali prostredníctvom kreatívnych metód. O všetkom tomto Kohla informovalo nemecké veľvyslanectvo v Ríme a vystriedali sa u neho aj viacerí finančníci s varovaním, že juhoeurópska krajina ešte na euro súca nie je. Lenže neskôr padlo politické rozhodnutie o tom, že Taliansko medzi členmi novej menovej únie nesmie chýbať. Ako to súvisí s prijatím Grécka, ku ktorému došlo o niečo neskôr, 1. januára 2001, keď už v Nemecku vládli sociálni demokrati Gerharda Schrödera? Taliansko slúžilo ako precedens. Ak sa na spoločnú európsku menu dokázala kvalifikovať aj táto relatívne veľká krajina, oveľa menšia kolíska európskej civilizácie na brehu Egejského mora už predsa nemohla chýbať. Za zloženie eurozóny, prijatie štátov, ktoré v nej nemali byť a napokon aj za konštrukčné nedostatky eura, ktoré viedli k dlhovej kríze, tak nesie zodpovednosť celá nemecká politická garnitúra. Politike a veľkým víziám dali totiž kresťanskí i sociálni demokrati prednosť pred zemitou ekonómiou.
.jánošíci – elektrikári
Veľa bizarností sa dá nájsť okolo gréckej kauzy tak na európskej úrovni, ako aj na brehoch Egejského mora. Napríklad hnutie „Nezaplatíme“, ktoré má údajne až 10-tisíc členov. Ešte pred pár rokmi sa zdalo, že ide o protestnú iniciatívu predovšetkým gréckych drobných podnikateľov, ktorí odmietajú vláde platiť zvýšené dane a poplatky. Dnes ide skôr o akýchsi „Jánošíkov – elektrikárov“. Preslávili sa totiž najmä tým, že ilegálne pripájajú na elektrinu ľudí, ktorí boli odpojení, lebo za ňu nevládali platiť. Medzi ďalšie aktivity hnutia patrí odpájanie mýtnych systémov na cestách alebo sabotovanie automatov na výdaj lístkov v metre – tak, aby cestujúci mohli jazdiť zadarmo. Prirodzene, členovia hnutia „Nezaplatíme“ majú pre tieto aktivity opletačky so zákonom. Vraj čelia asi stovke súdnych procesov. Lenže oni svoje konanie chápu ako politický protest a to, že za elektrinu v konečnom dôsledku musí niekto zaplatiť, im zrejme uniká.
No z Grécka sa netreba ani vysmievať, ani naň pozerať zhora. Následky dlhoročnej krízy verejných financií tu prekonávajú aj Veľkú hospodársku krízu v 30. rokoch minulého storočia. Keby tisíce ľudí bolo u nás nútených vrátiť sa ku sviečkam, lebo nevládzu splácať elektrinu, nepochybne by sa radikalizovali tiež. Krajina na brehu Egejského mora a jej obyvateľstvo boli doslova obetované na oltár ideológie „čoraz tesnejšej únie“. Politický projekt euro, tento produkt sociálneho inžinierstva, je jej výrazom. Grécko malo hneď na začiatku vystúpiť z eurozóny a zvoliť si vlastnú cestu z hospodárskych problémov. Ak v minulosti bola európska integrácia najmä o slobode, odstraňovaní bariér a zväčšovaní príležitostí pre ľudí, dnes treba do bilancie nákladov a výnosov vpísať aj utrpenie Grékov. Bez eura k nemu nemuselo dôjsť, respektíve nie v takej hĺbke. Na tomto mieste by sa však dalo namietnuť, že kríza eurozóny priniesla aj jednu prínosnú vec: Gréci boli konfrontovaní s vlastnými ilúziami o štáte ako dojnej krave, ktorá sa dá neobmedzene rozkrádať. Čiastočne ide o ilúzie, ktoré siahajú až k získaniu nezávislosti krajiny od Turkov v 19. storočí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.