Vznikol začarovaný kruh, ktorý určuje zmeravený beh sveta, lebo každý sa pozerá ako uhranutý na čísla – predaných výrobkov, percent popularity, počtu žiakov na školách, množstva klikov na internete a na Facebooku, počtu výtlačkov novín, časopisov a kníh, návštevníkov divadelných predstavení a galérií. Táto fascinácia kvantitou vedie v ekonomike k fetišizácii čoraz rýchlejších inovácií, v politike k ustupovaniu prchavým náladám voličov, v médiách k tvorbe poklesnutého vkusu. Vo vzdelávaní, vo vede a v kultúre zase, naopak, k strate individuálnej kreativity.
Oveľa pustošivejšie následky má však ideologizácia sociológie. Ak sa ešte pred desiatimi rokmi zdalo, že neomarxistickí ideológovia sú tak trochu heroji na pustom ostrove, v časoch dnešnej krízy sa zmenili na uctievaných mainstreamových miláčikov intelektuálneho davu. Hlásanie konca liberálno demokratickej kapitalistickej spoločnosti sa stalo ústami Slavoja Žižeka a Noama Chomského intelektuálnou módou. Napriek tomu, že má pred očami minimálne dva ideové predobrazy a za sebou desiatky rokov neslobody, fašistických a komunistických zverstiev. Obávam sa, že dnešné pokušenie vedie stále tá istá hybris, intelektuálna spupnosť a povýšenecké presvedčenie, že idey sú viac ako empirická skúsenosť, lebo sú čisté a životná prax je špinavá.
Obe deformácie majú jedného spoločného menovateľa – historické zabúdanie na to, že pokušenie „schvaľovať hotový fakt len preto, že sa stal“, je podstatou kolaborantskej mentality. To povedal Jean Paul Sartre na margo kolaborácie s fašizmom a ešte predtým, než zatvoril oči pred kolaboráciou s komunizmom.
Oveľa pustošivejšie následky má však ideologizácia sociológie. Ak sa ešte pred desiatimi rokmi zdalo, že neomarxistickí ideológovia sú tak trochu heroji na pustom ostrove, v časoch dnešnej krízy sa zmenili na uctievaných mainstreamových miláčikov intelektuálneho davu. Hlásanie konca liberálno demokratickej kapitalistickej spoločnosti sa stalo ústami Slavoja Žižeka a Noama Chomského intelektuálnou módou. Napriek tomu, že má pred očami minimálne dva ideové predobrazy a za sebou desiatky rokov neslobody, fašistických a komunistických zverstiev. Obávam sa, že dnešné pokušenie vedie stále tá istá hybris, intelektuálna spupnosť a povýšenecké presvedčenie, že idey sú viac ako empirická skúsenosť, lebo sú čisté a životná prax je špinavá.
Obe deformácie majú jedného spoločného menovateľa – historické zabúdanie na to, že pokušenie „schvaľovať hotový fakt len preto, že sa stal“, je podstatou kolaborantskej mentality. To povedal Jean Paul Sartre na margo kolaborácie s fašizmom a ešte predtým, než zatvoril oči pred kolaboráciou s komunizmom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.