Iba bokom. Väčšinou sa pozerala na mňa. Mala okuliare, vlasy špinavý blond tuším a oblečená bola buď v teplákoch, alebo v niečom, čo vyvolávalo ten dojem. Pozrela som sa na ňu najviac trikrát a viac si, žiaľbohu, nepamätám. A to ma štve. Bola to totiž Ružena Šípková. Podišla ku mne, darovala mi už vopred podpísanú knihu svojich básní, opäť zmizla a už jej nebolo. Rozprávková postava. Viete, veľa ľudí mi posiela básne, poviedky, texty, pesničky. A mne je hlúpe to hodnotiť. Stálo ich to toľko úsilia, nabrať tú odvahu a spraviť to. Mám im potom povedať, že je to gýčová sračka? Nedokážem to. Bola som rada že Ruženka ihneď odišla a nečakala na moju reakciu. Napriek tomu som hneď po jej (odchode knihu otvorila a padla mi sánka. Pri prvej, druhej, tretej aj poslednej básni. Prečítala som ich hneď všetky. Zimomriavky, slzy, smiech, všetko. A to absolútne naznášam básne, ktoré sa nerýmujú. Voľný verš, a jej duša spútaná v okovách mentálnej choroby, absolútne dokonalý pozorovací talent, a zrelý humor. A to od mladej strapatej dievčiny v okuliaroch, ktorá prišla v teplákoch na džezový koncert v kúpeľnom parku. Aj nasledujúci deň som sa po nej na ulici obzerala. Chcela som jej poďakovať vrúcnymi očami. Už som ju nikdy nestretla. Ruženka Šípková (naozaj sa tak volá), ďakujem za nádhernú knihu básní. Pred pár dňami som si ju opäť celú prečítala. Som tvoja fanúšička. A vy ostatní si, prosím, zožeňte knihu Nemám nič proti realite od Ruženy Šípkovej. Postavia sa vám všetky chlpy na rukách. Je to silné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.