V piesni Internacionála je jedna známa pasáž, ktorá bola do maďarčiny preložená nasledovne: „Nadobro zmazať minulosť / Otroci, hor‘ sa spolu s nami.“ Pôvodný text sa nezaoberá minulosťou. Ale zmazanie minulosti je ešte aj dnes existujúcou zbraňou v rukách politikov, ovládaných strachom. Minulosť ako taká je však učiteľkou života a môže nás inšpirovať na myšlienky, ktoré by nám mohli pomôcť vyriešiť problémy súčasnosti.
.esterházyová proti prúdu
Podľa údajov sčítania obyvateľstva z roku 1910 žilo na Žitnom ostrove 121 500 Maďarov, 3 000 Nemcov a 500 Slovákov. Tak o tom píše Géza Jeszenszky v jednej svojej štúdii. Moja stará mama z matkinej strany už nepatrila do veľkého počtu týchto Maďarov, svoju rodnú zem opustila po tom, ako sa vydala. Znovupripojenia južných častí v roku 1938 sa už nedožila, umrela o päť rokov skôr.
Prvá viedenská arbitráž a znovupripojenie južných oblastí k Maďarsku enormne zaťažujú slovensko-maďarské vzťahy. Hoci Slováci radi hlásajú, že by sme sa nemali toľko zaoberať minulosťou, ale hladieť do budúcnosti. No práve zo strachu, že by sa viedenská arbitráž mohla zopakovať, sa v roku 1945 pustili do slovakizácie oblasti južného Slovenska, obývanej Maďarmi. Využili pri tom aj prostriedky, ako boli výmena obyvateľstva a odsúdenie na základe kolektívnej viny. Práve tento strach môže dnes spôsobiť obmedzovanie jazykových práv, problémy okolo písania názvov obcí a miest a reorganizáciu štátnej správy takým spôsobom, aby maďarská menšina nebola na regionálnej úrovni vo väčšine.
Tento skrytý strach sťažuje život Maďarom na Slovensku ešte aj dnes. Bolo by dobré odľahčiť situáciu. Riešenie nemám, môžem spraviť iba toľko, že využijem slobodu prejavu a budem hovoriť o problémoch, dúfajúc, že aj to pomôže.
Nečítal som úprimnejšiu spoveď o pripojení južných oblastí k Československu od tej, ktorú napísala Lujza Esterházyová. Práve preto sa nebudem trápiť s preformulúvaním jej viet, radšej budem citovať z jej knihy Srdcia proti prúdu, v ktorej opisuje svoje myšlienky počas ročného pobytu v bratislavskej väznici: „V bratislavskej väznici som prvýkrát v živote súvislo čítala evanjeliá. Predtým som si myslela, že nepriateľov nášho národa treba nenávidieť, bola som presvedčená, že ako kresťan musí človek viesť svätú vojnu proti komunistom a ich sympatizantom. Teraz, keď som čítala evenjelium, hlboko vo mne zarezonovalo poznanie, že Ježiš nikdy nekázal o svätej vojne, práve naopak. Otvoril svoju náruč a prosil svojich veriacich – a všetkých kresťanov – aby milovali svojich nepriateľov. Svetlo evanjelia mi ukázalo, že kresťan, učeník Krista, nesmie nenávidieť národy. Kristus poukázal na to, ako by sme mohli účinne prispieť k mieru: ,Ako chcete, aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im!‘ (Lk 6, 31) Pravdivosť a múdrosť Božieho slova ma uchvátila a zaliala ma istota: práve toto je najdôležitejším pravidlom dobrých medziľudských vzťahov. Ježiš Kristus nevyslovil tieto slová len preto, aby sa zlepšili vzťahy medzi jednotlivcami, ale aby sa zblížili aj národy a spoločen - ské skupiny tvoriace národy.
Po roku 1918 nič nenaznačovalo, že by Slováci, aj napriek nezhodám medzi Čechmi a Slovákmi, chceli opustiť československý štát v prospech Maďarska. Máme právo prinútiť slovenský národ pridať sa k vlasti Maďarov? Boli by sme na ich mieste radi, ak by sme sa dostali pod poručníctvo iného národa? Určite by sme chceli, aby sa k nám správali ako k dospelému národu a aby bol náš osud v našich rukách.
Ak sa chcem správať ako učeník Krista, musím sa vzdať toho sna, aby Maďarsko znovu získalo stratené územia, hory a doliny, ktoré sú mi také blízke a ktoré boli tisíc rokov naše? Po trpkom a bolestivom boji som odpovedala: Áno.
Trhalo mi srdce, že sa toho musím zriecť, ale začala som vnímať aj útechu; pochopila som, že nie je v záujme našej maďarskej vlasti, aby sa k nej vrátili Slováci, keď chcú žiť mimo hraníc našej krajiny. Ani by to neprinieslo nič pozitívne. Ich návrat by spôsobil v Maďarsku iba nepriateľstvo, tažkosti a vnútornú krízu. Kto naozaj miluje svoju vlasť, nevystaví ju takýmto ťažkostiam a takej hrozbe.“
.zbavme sa viny
Ak by bola Lujza Esterházyová napísala iba toľko, mohli by sme usúdiť, že ani nie pol desaťročia po podpísaní Trianonskej mierovej zmluvy predbehla v zmýšľaní svojich súčasníkov, aj dobu. Ak by bola napísala iba toľko, veľa Maďarov by dnes usúdilo, že zradila svoj národ. Ak by bola napísala iba toľko, nebola by autentická a kriticky zmýšľajúci Slováci by jej ani neverili. Jej myšlienky však majú aj pokračovanie: „Ale ten istý viedenský diktát, ktorý vyslobodil slovenský národ spod maďarskej nadvlády, spôsobil, že sa pod slovenskú nadvládu dostalo maďarské obyvateľstvo. Bola to zjavná nespravodlivosť. Tým viac, že československý štát bolo možné vytvoriť aj bez čisto maďarských pohraničných území.
Bola som naďalej presvedčená, že odpor voči tejto nespravodlivej zmluve je oprávnený, a preto je samozrejmé, ba čo viac, je našou morálnou povinnosťou, aby sme žiadali revíziu Trianonskej mierovej zmluvy. Revíziu, ktorej základ tvorí právo na sebaurčenie národov.
Túto záležitosť som však chcela riešiť výlučne mierovou cestou, a nie prepadom, ako sa mi to zdalo správne v minulosti.“
Slováci si pravdepodobne myslia, že Maďarsko si nenárokuje vrátenie území obývané Maďarmi z dôvodu, že na medzinárodnej úrovni by nezískalo žiadnu podporu. To je pravda, ale existuje aj oveľa dôležitejší dôvod. Od roku 1945 nastali také ďalekosiahle zmeny v národnostnom zložení južného Slovenska, počet Maďarov klesol tak dramaticky, že prípadné znovupripojenie týchto oblastí by odštartovalo takú vlnu problémov, ktorej riešenie by bolo vcelku nemožné. Aj pre toto územie platí vyhlásenie, ktoré sformulovala Lujza Esterházyová: Kto naozaj miluje svoju vlasť, nevystaví ju takýmto ťažkostiam a takej hrozbe. Riešením preto nie je usporiadanie územia, ale uplatňovanie ľudských práv jednotlivca a kolektívu – čo je tiež v záujme Slovákov.
Budúcnosť ovplyvní aj to, či Slovensko uverí tomu, že základ zmýšľania Maďarov tvoria fakty. Maďarsko nie je ako mačka, ktorá čaká, kým môže zaútočiť. Maďarsko chce zabezpečiť takú úroveň spolužitia pre Maďarov a Slovákov, žijúcich v Karpatskej kotline, ktorá je humánna a odráža európske pomery. Toto je európska cesta, toto je zmýšľanie, ktoré sa k nám dostalo vďaka zjednoteniu Európy. O rozšírenie tohoto spôsobu zmýšľania sa usiluje Hnutie Charta XXI, aby sa nezávisle od národnosti zblížili ľudia žijúci v údolí Dunaja. Túžba po zmierení však neznamená, že v záujme budúcnosti musíme zabudnúť na minulosť. Zbaviť sa viny môžeme iba v prípade, ak ju vyslovíme a ak si ju priznáme. Každý za seba.
Autor je podpredseda Európskeho parlamentu
.esterházyová proti prúdu
Podľa údajov sčítania obyvateľstva z roku 1910 žilo na Žitnom ostrove 121 500 Maďarov, 3 000 Nemcov a 500 Slovákov. Tak o tom píše Géza Jeszenszky v jednej svojej štúdii. Moja stará mama z matkinej strany už nepatrila do veľkého počtu týchto Maďarov, svoju rodnú zem opustila po tom, ako sa vydala. Znovupripojenia južných častí v roku 1938 sa už nedožila, umrela o päť rokov skôr.
Prvá viedenská arbitráž a znovupripojenie južných oblastí k Maďarsku enormne zaťažujú slovensko-maďarské vzťahy. Hoci Slováci radi hlásajú, že by sme sa nemali toľko zaoberať minulosťou, ale hladieť do budúcnosti. No práve zo strachu, že by sa viedenská arbitráž mohla zopakovať, sa v roku 1945 pustili do slovakizácie oblasti južného Slovenska, obývanej Maďarmi. Využili pri tom aj prostriedky, ako boli výmena obyvateľstva a odsúdenie na základe kolektívnej viny. Práve tento strach môže dnes spôsobiť obmedzovanie jazykových práv, problémy okolo písania názvov obcí a miest a reorganizáciu štátnej správy takým spôsobom, aby maďarská menšina nebola na regionálnej úrovni vo väčšine.
Tento skrytý strach sťažuje život Maďarom na Slovensku ešte aj dnes. Bolo by dobré odľahčiť situáciu. Riešenie nemám, môžem spraviť iba toľko, že využijem slobodu prejavu a budem hovoriť o problémoch, dúfajúc, že aj to pomôže.
Nečítal som úprimnejšiu spoveď o pripojení južných oblastí k Československu od tej, ktorú napísala Lujza Esterházyová. Práve preto sa nebudem trápiť s preformulúvaním jej viet, radšej budem citovať z jej knihy Srdcia proti prúdu, v ktorej opisuje svoje myšlienky počas ročného pobytu v bratislavskej väznici: „V bratislavskej väznici som prvýkrát v živote súvislo čítala evanjeliá. Predtým som si myslela, že nepriateľov nášho národa treba nenávidieť, bola som presvedčená, že ako kresťan musí človek viesť svätú vojnu proti komunistom a ich sympatizantom. Teraz, keď som čítala evenjelium, hlboko vo mne zarezonovalo poznanie, že Ježiš nikdy nekázal o svätej vojne, práve naopak. Otvoril svoju náruč a prosil svojich veriacich – a všetkých kresťanov – aby milovali svojich nepriateľov. Svetlo evanjelia mi ukázalo, že kresťan, učeník Krista, nesmie nenávidieť národy. Kristus poukázal na to, ako by sme mohli účinne prispieť k mieru: ,Ako chcete, aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im!‘ (Lk 6, 31) Pravdivosť a múdrosť Božieho slova ma uchvátila a zaliala ma istota: práve toto je najdôležitejším pravidlom dobrých medziľudských vzťahov. Ježiš Kristus nevyslovil tieto slová len preto, aby sa zlepšili vzťahy medzi jednotlivcami, ale aby sa zblížili aj národy a spoločen - ské skupiny tvoriace národy.
Po roku 1918 nič nenaznačovalo, že by Slováci, aj napriek nezhodám medzi Čechmi a Slovákmi, chceli opustiť československý štát v prospech Maďarska. Máme právo prinútiť slovenský národ pridať sa k vlasti Maďarov? Boli by sme na ich mieste radi, ak by sme sa dostali pod poručníctvo iného národa? Určite by sme chceli, aby sa k nám správali ako k dospelému národu a aby bol náš osud v našich rukách.
Ak sa chcem správať ako učeník Krista, musím sa vzdať toho sna, aby Maďarsko znovu získalo stratené územia, hory a doliny, ktoré sú mi také blízke a ktoré boli tisíc rokov naše? Po trpkom a bolestivom boji som odpovedala: Áno.
Trhalo mi srdce, že sa toho musím zriecť, ale začala som vnímať aj útechu; pochopila som, že nie je v záujme našej maďarskej vlasti, aby sa k nej vrátili Slováci, keď chcú žiť mimo hraníc našej krajiny. Ani by to neprinieslo nič pozitívne. Ich návrat by spôsobil v Maďarsku iba nepriateľstvo, tažkosti a vnútornú krízu. Kto naozaj miluje svoju vlasť, nevystaví ju takýmto ťažkostiam a takej hrozbe.“
.zbavme sa viny
Ak by bola Lujza Esterházyová napísala iba toľko, mohli by sme usúdiť, že ani nie pol desaťročia po podpísaní Trianonskej mierovej zmluvy predbehla v zmýšľaní svojich súčasníkov, aj dobu. Ak by bola napísala iba toľko, veľa Maďarov by dnes usúdilo, že zradila svoj národ. Ak by bola napísala iba toľko, nebola by autentická a kriticky zmýšľajúci Slováci by jej ani neverili. Jej myšlienky však majú aj pokračovanie: „Ale ten istý viedenský diktát, ktorý vyslobodil slovenský národ spod maďarskej nadvlády, spôsobil, že sa pod slovenskú nadvládu dostalo maďarské obyvateľstvo. Bola to zjavná nespravodlivosť. Tým viac, že československý štát bolo možné vytvoriť aj bez čisto maďarských pohraničných území.
Bola som naďalej presvedčená, že odpor voči tejto nespravodlivej zmluve je oprávnený, a preto je samozrejmé, ba čo viac, je našou morálnou povinnosťou, aby sme žiadali revíziu Trianonskej mierovej zmluvy. Revíziu, ktorej základ tvorí právo na sebaurčenie národov.
Túto záležitosť som však chcela riešiť výlučne mierovou cestou, a nie prepadom, ako sa mi to zdalo správne v minulosti.“
Slováci si pravdepodobne myslia, že Maďarsko si nenárokuje vrátenie území obývané Maďarmi z dôvodu, že na medzinárodnej úrovni by nezískalo žiadnu podporu. To je pravda, ale existuje aj oveľa dôležitejší dôvod. Od roku 1945 nastali také ďalekosiahle zmeny v národnostnom zložení južného Slovenska, počet Maďarov klesol tak dramaticky, že prípadné znovupripojenie týchto oblastí by odštartovalo takú vlnu problémov, ktorej riešenie by bolo vcelku nemožné. Aj pre toto územie platí vyhlásenie, ktoré sformulovala Lujza Esterházyová: Kto naozaj miluje svoju vlasť, nevystaví ju takýmto ťažkostiam a takej hrozbe. Riešením preto nie je usporiadanie územia, ale uplatňovanie ľudských práv jednotlivca a kolektívu – čo je tiež v záujme Slovákov.
Budúcnosť ovplyvní aj to, či Slovensko uverí tomu, že základ zmýšľania Maďarov tvoria fakty. Maďarsko nie je ako mačka, ktorá čaká, kým môže zaútočiť. Maďarsko chce zabezpečiť takú úroveň spolužitia pre Maďarov a Slovákov, žijúcich v Karpatskej kotline, ktorá je humánna a odráža európske pomery. Toto je európska cesta, toto je zmýšľanie, ktoré sa k nám dostalo vďaka zjednoteniu Európy. O rozšírenie tohoto spôsobu zmýšľania sa usiluje Hnutie Charta XXI, aby sa nezávisle od národnosti zblížili ľudia žijúci v údolí Dunaja. Túžba po zmierení však neznamená, že v záujme budúcnosti musíme zabudnúť na minulosť. Zbaviť sa viny môžeme iba v prípade, ak ju vyslovíme a ak si ju priznáme. Každý za seba.
Autor je podpredseda Európskeho parlamentu
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.