Tim Sebastian je známy najmä ako bývalý hostiteľ skvelého televízneho "výsluchu" Hardtalk. V posledných rokoch už moderuje najmä verejné debaty v katarskej Dohe, kde sa snaží o komunikáciu islamu so zvyškom sveta, ale práve jeho intímne spovede jeden na jedného v štúdiu BBC mi ostali v pamäti ako vzor mimoriadne tvrdého, no súčasne citlivého dialógu.
Taký bol Sebastian aj v Postupimi. Svojich hostí sa pýtal jasne, keď odbiehali od odpovede, vracal ich späť, opakovane ich drzo prerušoval, z povrchných odpovedí si robil vtipy, pridlhé monológy bez milosti stopol, a urputne trval na otázke. Ale všetci ho rešpektovali, pretože tým neprovokoval urážlivosť, ale myslenie.
Podnetná diskusia o príčinách nedôveryhodnosti europrojektu ani moderátorské umenie však napokon neboli tou kvalitou, ktorá sa mi v krásnej budove postupimskej Oranžérie zdala najzaujímavejšia.
Hoci na pódiu a v auditóriu sedeli osobnosti s jasne sformulovanými názormi, ľavými aj pravými, eurooptimisti aj eurorealisti, drsné novinárske esá aj ich eurobyrokratické terče, navzájom sa počúvali. Vyzerá to triviálne, ale nie je: Oni sa počúvali!
Viete, prečo do Lampy nerád pozývam viac politikov? Pretože sa navzájom nepočúvajú. Väčšinou medzi nimi nevzniká dialóg, a už vôbec nie spoločné hľadanie, ale iba vŕšenie toporných, naučených, voličsky vypočítaných monológov. Je naše overené pravidlo, že hlbšia lampová diskusia sa s politikmi takmer vylučuje. Hnevá ma to, nechcem to prijať a ani to neurobím, pretože vyčleňovať politikov do akejsi klietky bláznov je bláznivé a nefér. Ale celkom neviem, čo s tým.
U nás sa do médií zatiaľ nechodí diskutovať, ale len deklarovať. Samozrejme, je to aj dôsledok toho, že moderátori nemajú rešpekt, pretože nerozumejú podstate, že sú vnímaní len ako udeľovači slova, a že teda ich pokus o prerušenie pridlhej či uhýbacej reči politika logicky nie je posledným slovom. Tým býva až politikovo tupé "Dovolíte, dokončím". Ku kvalite skrátka nebývajú skratky: byť Timom Sebastianom je vysoké umenie, a to nevzniká z personálnych rozhodnutí manažmentov, ani nevyrastá z priemerného sveta našich médií.
Ale problém je oveľa hlbší, než plytkosť nás, novinárov. Keď som večer na konferenčnom hoteli preklikával nemecké televízne stanice, dominovali im predvolebné diskusie. A hoci ich neviedli len samí géniovia komunikácie, kontrast s tým, na čo som zvyknutý doma, bol znovu krikľavý. Tušíte správne: Oni sa počúvali.
Prirodzene, politici formulovali aj volebné posolstvá a novinári aj zjednodušovali. Ale neštekali po sebe, nechytali sa zbytočne za slová, a navzájom si neboli nepriateľmi, zradcami národa a korupčnými príživníkmi. Chceli rozličné Nemecká, ohnivo s oponentom nesúhlasili, ale rešpektovali sa. A uvažovali. V jednej chvíli som sa prichytil, že by som bol rád súčasťou takéhoto hľadania lepšieho Nemecka a Európy.
Tim Sebastian je len jeden. Ale nebo nad Berlínom je rovnaké, ako to naše. Len viac myslieť a trochu sa aj počúvať.
Taký bol Sebastian aj v Postupimi. Svojich hostí sa pýtal jasne, keď odbiehali od odpovede, vracal ich späť, opakovane ich drzo prerušoval, z povrchných odpovedí si robil vtipy, pridlhé monológy bez milosti stopol, a urputne trval na otázke. Ale všetci ho rešpektovali, pretože tým neprovokoval urážlivosť, ale myslenie.
Podnetná diskusia o príčinách nedôveryhodnosti europrojektu ani moderátorské umenie však napokon neboli tou kvalitou, ktorá sa mi v krásnej budove postupimskej Oranžérie zdala najzaujímavejšia.
Hoci na pódiu a v auditóriu sedeli osobnosti s jasne sformulovanými názormi, ľavými aj pravými, eurooptimisti aj eurorealisti, drsné novinárske esá aj ich eurobyrokratické terče, navzájom sa počúvali. Vyzerá to triviálne, ale nie je: Oni sa počúvali!
Viete, prečo do Lampy nerád pozývam viac politikov? Pretože sa navzájom nepočúvajú. Väčšinou medzi nimi nevzniká dialóg, a už vôbec nie spoločné hľadanie, ale iba vŕšenie toporných, naučených, voličsky vypočítaných monológov. Je naše overené pravidlo, že hlbšia lampová diskusia sa s politikmi takmer vylučuje. Hnevá ma to, nechcem to prijať a ani to neurobím, pretože vyčleňovať politikov do akejsi klietky bláznov je bláznivé a nefér. Ale celkom neviem, čo s tým.
U nás sa do médií zatiaľ nechodí diskutovať, ale len deklarovať. Samozrejme, je to aj dôsledok toho, že moderátori nemajú rešpekt, pretože nerozumejú podstate, že sú vnímaní len ako udeľovači slova, a že teda ich pokus o prerušenie pridlhej či uhýbacej reči politika logicky nie je posledným slovom. Tým býva až politikovo tupé "Dovolíte, dokončím". Ku kvalite skrátka nebývajú skratky: byť Timom Sebastianom je vysoké umenie, a to nevzniká z personálnych rozhodnutí manažmentov, ani nevyrastá z priemerného sveta našich médií.
Ale problém je oveľa hlbší, než plytkosť nás, novinárov. Keď som večer na konferenčnom hoteli preklikával nemecké televízne stanice, dominovali im predvolebné diskusie. A hoci ich neviedli len samí géniovia komunikácie, kontrast s tým, na čo som zvyknutý doma, bol znovu krikľavý. Tušíte správne: Oni sa počúvali.
Prirodzene, politici formulovali aj volebné posolstvá a novinári aj zjednodušovali. Ale neštekali po sebe, nechytali sa zbytočne za slová, a navzájom si neboli nepriateľmi, zradcami národa a korupčnými príživníkmi. Chceli rozličné Nemecká, ohnivo s oponentom nesúhlasili, ale rešpektovali sa. A uvažovali. V jednej chvíli som sa prichytil, že by som bol rád súčasťou takéhoto hľadania lepšieho Nemecka a Európy.
Tim Sebastian je len jeden. Ale nebo nad Berlínom je rovnaké, ako to naše. Len viac myslieť a trochu sa aj počúvať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.