Coase až do posledných chvíľ pracoval. Napríklad minulý rok, ako 101-ročný, stihol spolu s čínskym ekonómom Ning Wangom vydať knihu, venujúcu sa zložitej ceste Číny ku kapitalizmu. Čo je však dôležitejšie, spolu so skromným synom dvoch poštových zamestnancov z londýnskeho predmestia Willesden odišiel jeden z najvýznamnejších ekonómov minulého storočia.
Coasove príspevky boli často geniálne jednoduché a vždy zamerané na praktické pochopenie reálneho sveta. Ich jadrom bol poznatok, že trhy nie sú dokonale fungujúce inštitúcie. naopak, nákup a predaj na nich je často spojený s nákladmi, ktoré sú úmerné zložitosti transakcie.
V najvplyvnejšej zo svojich raných prác, ktorú rozpracoval v 30. rokoch ako bakalársky študent na London School of Economics, Coase ukázal, že transakčné náklady vysvetľujú existenciu firiem. Firma je totiž zväzok obchodných zmlúv, ktoré umožňujú podnikateľom vyhnúť sa stálemu používaniu nákladných trhových mechanizmov. A veľkosť firiem je nepriamo úmerná transakčným nákladom.
Transakčné náklady, ktorým čelí rodinná kaviareň, sú napríklad oveľa nižšie než tie, ktorým čelí podnikateľ, vyrábajúci nový druh automobilu. V prvom prípade bude efektívna menšia firma, v druhom môžeme očakávať skôr veľký konglomerát.
Jeho najznámejšou myšlienkou je však slávna Coasova veta, ktorú možno najlepšie pochopiť na slávnom anglickom súdnom prípade z 19. storočia Sturges versus Bridgman. Zubár (Sturges) si rozšíril svoju ordináciu, ktorá susedila s kuchyňou cukrára (Bridgmana). Veľmi rýchlo zistil, že z cukrárovej kuchyne sa celý deň ozýva hluk z neustáleho používania mažiara. Hluk rušil zubárových pacientov natoľko, že mu napokon znemožnil používať prístavbu a zubár preto žiadal, aby súd cukrárovi používanie mažiara v kuchyni zakázal. V čí prospech mal súd rozhodnúť?
Coasova odpoveď bola, že za istých predpokladov je to úplne jedno. Pokiaľ zákon jasne definuje vlastnícke práva a pokiaľ vie zubár s cukrárom vyjednávať s nízkymi transakčnými nákladmi, tak sa obaja dohodnú na najhospodárnejšom riešení bez ohľadu na to, kto je podľa súdu v práve. Táto myšlienka neznamená – ako ju mnohí chybne vykladali – že trhy vždy fungujú bezchybne. Znamená však, že riešenie problémov takzvaných externalít, napríklad znečistenia životného prostredia, môže spočívať v znižovaní transakčných nákladov a umožnení trhových transakcií.
Táto myšlienka bola vo svojej dobe revolučná a po čase začala mať obrovský vplyv na verejnú politiku. Coase samotný napríklad ešte v roku 1959 navrhol, aby sa licencie na špecifické rozhlasové frekvencie predávali v dražbe, namiesto toho, aby sa udeľovali na základe administratívnych kritérií. O tridsať rokov sa to stalo samozrejmosťou na celom svete. Podobne trh s emisiami je odrazom coasovského zmýšľania. Namiesto predpisovania, koľko kysličníka uhličitého môže továreň vypustiť, je možné stanoviť limit pre celú krajinu a nechať firmy kupovať a predávať emisné povolenia za trhové ceny.
Coase pritom nebol žiadny protrhový aktivista. Keď sa ho pýtali na jeho politické názory, jeho typickou odpoveďou bolo, že „nevie“. Napriek tomu však len málo ľudí prispelo viac k tomu, že sa dnes verejná politika spolieha na trhové mechanizmy, a nie na byrokratický diktát.
Autor je analytik Cato Institute vo Washingtone DC.
Coasove príspevky boli často geniálne jednoduché a vždy zamerané na praktické pochopenie reálneho sveta. Ich jadrom bol poznatok, že trhy nie sú dokonale fungujúce inštitúcie. naopak, nákup a predaj na nich je často spojený s nákladmi, ktoré sú úmerné zložitosti transakcie.
V najvplyvnejšej zo svojich raných prác, ktorú rozpracoval v 30. rokoch ako bakalársky študent na London School of Economics, Coase ukázal, že transakčné náklady vysvetľujú existenciu firiem. Firma je totiž zväzok obchodných zmlúv, ktoré umožňujú podnikateľom vyhnúť sa stálemu používaniu nákladných trhových mechanizmov. A veľkosť firiem je nepriamo úmerná transakčným nákladom.
Transakčné náklady, ktorým čelí rodinná kaviareň, sú napríklad oveľa nižšie než tie, ktorým čelí podnikateľ, vyrábajúci nový druh automobilu. V prvom prípade bude efektívna menšia firma, v druhom môžeme očakávať skôr veľký konglomerát.
Jeho najznámejšou myšlienkou je však slávna Coasova veta, ktorú možno najlepšie pochopiť na slávnom anglickom súdnom prípade z 19. storočia Sturges versus Bridgman. Zubár (Sturges) si rozšíril svoju ordináciu, ktorá susedila s kuchyňou cukrára (Bridgmana). Veľmi rýchlo zistil, že z cukrárovej kuchyne sa celý deň ozýva hluk z neustáleho používania mažiara. Hluk rušil zubárových pacientov natoľko, že mu napokon znemožnil používať prístavbu a zubár preto žiadal, aby súd cukrárovi používanie mažiara v kuchyni zakázal. V čí prospech mal súd rozhodnúť?
Coasova odpoveď bola, že za istých predpokladov je to úplne jedno. Pokiaľ zákon jasne definuje vlastnícke práva a pokiaľ vie zubár s cukrárom vyjednávať s nízkymi transakčnými nákladmi, tak sa obaja dohodnú na najhospodárnejšom riešení bez ohľadu na to, kto je podľa súdu v práve. Táto myšlienka neznamená – ako ju mnohí chybne vykladali – že trhy vždy fungujú bezchybne. Znamená však, že riešenie problémov takzvaných externalít, napríklad znečistenia životného prostredia, môže spočívať v znižovaní transakčných nákladov a umožnení trhových transakcií.
Táto myšlienka bola vo svojej dobe revolučná a po čase začala mať obrovský vplyv na verejnú politiku. Coase samotný napríklad ešte v roku 1959 navrhol, aby sa licencie na špecifické rozhlasové frekvencie predávali v dražbe, namiesto toho, aby sa udeľovali na základe administratívnych kritérií. O tridsať rokov sa to stalo samozrejmosťou na celom svete. Podobne trh s emisiami je odrazom coasovského zmýšľania. Namiesto predpisovania, koľko kysličníka uhličitého môže továreň vypustiť, je možné stanoviť limit pre celú krajinu a nechať firmy kupovať a predávať emisné povolenia za trhové ceny.
Coase pritom nebol žiadny protrhový aktivista. Keď sa ho pýtali na jeho politické názory, jeho typickou odpoveďou bolo, že „nevie“. Napriek tomu však len málo ľudí prispelo viac k tomu, že sa dnes verejná politika spolieha na trhové mechanizmy, a nie na byrokratický diktát.
Autor je analytik Cato Institute vo Washingtone DC.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.