Slovo Antona Srholca

Byť obdarovaný je ťažké. Človek sa zadlžuje. Darovať tiež nie je ľahké. Skutočný dar je až vtedy, keď to trocha bolí. Nie z prebytku, ale z podstaty. Ježiš odporúča dávať a nečakať, že sa nám to vráti. A že nie je tak dôležitý veľký dar, ako štedrosť srdca. Halier chudobnej vdovy. Človek sa tiež musí naučiť potešiť sa z daru. Sú ľudia, ktorí vďačne dávajú a neradi prijímajú. Ak je to vo vzťahu, ten druhý sa môže cítiť stále zaviazaný.
Najväčším darcom je Život. Mať dve oči, dve ruky, dve zdravé nohy, to je dosť veľký dôvod na to, aby sme denne tlieskali a tancovali.
Veľké umenie je prijať aj nepríjemné veci a udalosti. Chorobu, zlo, čo na nás padá, definitívny odchod milovanej osoby. Ťažko uveriť v konečné Dobro a v zmysel sveta, ktorý sa nám rozpadne. Mne pomáha vedomie, že ja, mysliaca bytosť, nemôžem všetko vedieť. Vlastne z toho hlavného neviem nič. Uniká mi podstata a keď všetko je dar, nepomôže mi rozčuľovať sa, ale prijať aj to ťažké ako dar, ktorý ma vedie k novým formám radosti. Ateisti to majú ťažké. Nevedia, komu sa poďakovať a keď je zle, na koho sa obrátiť.
V športovej reči je pekný príklad prijatia a odovzdávania daru v štafetovom behu. Čas rýchlo beží a štafetový kolík treba čisto prijať, svižne odniesť a správne odovzdať do ďalších rúk. Víťazstvo je spoločné aj osobné.
Život je jedno z božích mien. Všetci sme zapojení do toho procesu, evolúcie? A na každom z nás záleží, či bude bohatší.