.keď nemecký psychiater a neuropatológ Alois Alzheimer v roku 1901 prvýkrát spozoroval u jednej svojej pacientky túto chorobu – dodnes mnohými lekármi aj na Slovensku ignorovanú a chybne považovanú iba za typ bežnej demencie – určite netušil jej až epidemické rozšírenie o storočie neskôr. Vážnym ochorením, ktoré zbavuje predtým aj výkonného človeka schopnosti pamätať si, myslieť a poznať blízkych, dnes na celom svete trpí až 30 miliónov ľudí. Na Slovensku podľa odhadov postihuje okolo 60-tisíc ľudí najmä vo vyššom veku a takmer trojnásobok ich zúfalých príbuzných.
Zlá správa je, že Alzheimer, ako sa ochorenie ľudovo nazýva, je nevyliečiteľný. Postihnutí prežívajú od dvoch do dvadsať rokov, v priemere najčastejšie od osem do desať rokov. Choroba má tri štádiá; v konečnom postihnutý človek prestáva chodiť a vykonávať bežné činnosti, úplne sa stratí krátkodobá aj dlhodobá pamäť, môže sa pridružiť strata komunikácie. Dobrá správa, naopak, je, že sa priebeh Alzheimerovej choroby dá spomaliť. Na Slovensku existujú asi štyri desiatky špecializovaných sociálnych zariadení zameraných na starostlivosť o človeka s touto diagnózou. Prvým z nich bolo v roku 2002 bratislavské Centrum MEMORY.
.čo budem sedieť doma?
Na bratislavskom sídlisku Petržalka sa nachádza budova, ktorá zvonku pripomína opravenú a udržiavanú materskú škôlku z čias socializmu – a tou aj Centrum MEMORY skutočne kedysi bolo. V priebehu desiatich rokov od svojho založenia poskytlo viac ako 12-tisíc vyšetrení pre 1 607 pacientov, uskutočnilo
1 935 tréningov pamäti pre viac ako 23-tisíc seniorov, a tiež vyškolilo 394 profesionálov prostredníctvom akreditovaného vzdelávania. Samotné čísla sú nepochybne výpovedné, no bez osobnej skúsenosti neúplné.
Každé ráno sem príbuzní privážajú do denného stacionára dvadsať svojich seniorov. Pani Anna pôsobí ako noblesná dáma. Hovorí, že má 86 rokov. Sedí v miestnosti, ktorú tu nazývajú dielňa, za štvorcovým stolom a usilovne háčkuje. „Chodím sem s radosťou už piaty rok,“ odpovedá ochotne. „Chcem byť medzi ľuďmi, mám ich rada. Syn sa oženil, dcéra sa vydala. Navštevovali ma, dokonca mi nosili stravu. Nič som nemusela robiť, no cítila som sa doma osamelá.“
Pani Anna potom začne spomínať na ďalekú minulosť. Vyrastala v roľníckej rodine na dedine, kde sa naučila práci na poli, pestovať plodiny aj chovať zvieratá. Do Topoľčian do školy dochádzala denne päť kilometrov, krížom cez pole. V Bratislave potom absolvovala strednú obchodnú školu. Centrum MEMORY, kam ju príbuzní vozia štyri pracovné dni v týždni, si nevie vynachváliť. „Čo tu robím? Háčkujem, mávame tu posedenia v kruhu, so sestričkami hovoríme o rôznych témach. Ako sme vyrastali, čo sme robievali. Som tu veľmi spokojná, sestričky sú ako naše mamičky,“ hovorí s úsmevom. No otázka, čo robila včera, pani Annu zneistí. Zarazí sa a chvíľu uvažuje. „Rozprávali sme sa. Ale ani vám neviem povedať úprimne, o čom. Asi som už zábudlivá...“
Na opačnej strane stola pani Apolónia vyrába mozaikovou technikou podložku pod pohár alebo hrnček. „Podporujeme tak jemnú motoriku a koncentráciu,“ vysvetľuje sociálna pracovníčka Andrea Kolmanová. Aj pani Apolónia pôsobí spokojne. „Okrem piatku sem chodievam každý deň. Čo budem doma sedieť sama?“ pýta sa. Výrobky klientov Centra MEMORY sa predávajú na výstavách alebo na vianočných trhoch; ide o rôzne svietniky, magnetky, predmety odlievané zo sadry, mozaiky, maľby či guľôčky z krepového papiera.
Vo vedľajšej miestnosti je veselo. Šestica seniorov počúva Vivaldiho Štyri ročné obdobia, pričom sa usilujú mávať do rytmu hudby stuhami z krepového papiera, ktoré sú uviazané na drevených prútoch. V ďalšej miestnosti majú čosi, čo by sme v škole nazvali hodinou zemepisu. „Čím je známe Švajčiarsko?“ pýta sa sociálna pracovníčka. „Vynikajúcou čokoládou,“ odpovedá jeden zo šiestich klientov. „Správne! A možno je aj sladšia ako iné čokolády,“ povzbudí ho a doplní ďalšiu otázku: „Čo si myslíte, prečo je Švajčiarsko také vyspelé?“ V miestnosti je ticho iba chvíľu. „Lebo vždy boli neutrálni a nikdy nevstupovali do vojny,“ povie pán Michal. Ďalší pán si vytiahol obrázok, na ktorom sú symboly istej veľkej krajiny. Notoricky známe, žiada sa dodať. Jeho úlohou je symboly vymenovať a označiť krajinu. „Biely dom, Hollywood, vlajka, Socha Slobody... Spojené štáty,“ povie so samozrejmosťou. Sociálna pracovníčka dodáva, že tam v minulosti za prácou vycestovalo aj veľa Slovákov a pýta sa seniorov, či sa väčšina z nich vrátila domov na Slovensko. „Nie, väčšinou tam ostali. Aj moja dcéra medzi nimi,“ povie smutne ďalší pán.
Predchádzajúce žánrové obrázky z Centra MEMORY sa možno javia ako celkom triviálne, takpovediac školské. V skutočnosti tieto a iné techniky ľuďom postihnutým Alzheimerovou chorobou nesmierne pomáhajú udržiavať myseľ a pamäť v aktivite.
.priekopnícke začiatky
Správkyňa Nadácie MEMORY, ktorá bola pri zakladaní rovnomenného centra, Alžbeta Veselá, je pôvodnou profesiou záhradná architektka. V rodine ani v blízkom okolí nemala osobnú skúsenosť s Alzheimerovou chorobou. Napokon, v roku 1994 o nej ešte u nás, ako sama hovorí, ani nechyrovalo. „Úradníkom alebo ľuďom z firiem, ktorých sme žiadali o podporu, sme museli toto slovo hláskovať. Aj lekári to chápali ako bežnú stareckú demenciu. Keď sme išli v roku 1996 na ministerstvo zdravotníctva žiadať o pomoc, štátny tajomník sa ma s vážnou tvárou opýtal: a myslíte si, že na Slovensku sú ľudia s takou chorobou? Bol to pre mňa šok. No o to viac ma to vyprovokovalo k úsiliu, aby som týmto ľuďom pomáhala,“ spomína Veselá na priekopnícke začiatky.
V roku 1994 sa na Slovensko vrátil z Anglicka vedec profesor Michal Novák. Na pracovisku molekulárnej biológie v Cambridgei desať rokov vykonával v tíme s kolegami, medzi inými aj s nositeľmi Nobelovej ceny, výskum Alzheimerovej choroby. A práve Michal Novák prekvapil svoju rodinnú známu Alžbetu Veselú, ktorá bola v tom čase na materskej dovolenke s tromi deťmi, otázkou, či si vie predstaviť, že by viedla nadáciu, ktorá bude podporovať výskum tejto choroby, u nás neznámej a tabuizovanej. „Zaskočilo ma to, no dlho som neváhala. Pán profesor mal v sebe nadšenie pokračovať doma v tom, čo robil v Cambridgei, no nevedel ako. Pracoval najprv vo Virologickom ústave SAV, neskôr spoluzakladal Neuroimunologický ústav SAV. S jeho pomocou naša nadácia získala prvý zahraničný grant na výskum a jej prezidentom sa stal operný spevák Miroslav Dvorský,“ pokračuje Veselá v spomínaní.
Prvá ambulancia pre toto ochorenie vznikla z iniciatívy nadácie v Podunajských Biskupiciach – ale stále ešte neexistovalo centrum pre terapiu takto postihnutých ľudí. Dokonca v roku 1999 bol na Slovensku iba jediný liek na liečbu Alzheimera, dnes ich je päť alebo šesť. „V tom čase začali prichádzať za nami so žiadosťou o pomoc a o radu prví príbuzní ľudí, ktorí trpeli touto chorobou. Nebol ešte internet, nemohli sme im ponúknuť ani jednu brožúrku. Vedeli sme, že 21. september je Svetový deň Alzheimerovej choroby, no povedomie verejnosti, aj tej odbornej, bolo mimoriadne nízke. Keď sme v spolupráci s farmaceutickými firmami pripravili kampaň a oslovili sme pozvánkami na kongres viac ako dvesto obvodných lekárov z Bratislavského kraja, tak výsledok bol, že prišli iba traja. Akoby sme chceli od nich niečo nad rámec ich činnosti,“ hovorí sklamane Veselá.
V roku 1998 sa nadácii minuli peniaze na výskum zo zahraničných grantov. Alžbetu Veselú vtedy ovládla skepsa a beznádej, mala pocit, že po štyroch rokoch úsilia je koniec. Ale prišiel nový impulz. Doslova zo dňa na deň sa objavil sponzor, ktorý dal pol milióna korún. Mohlo sa pokračovať v stretnutiach pre príbuzných a následne vtedajší Okresný úrad v Bratislave poskytol nadácii nevyužívanú budovu materskej škôlky. Mohlo sa v ňom zriadiť sociálne zariadenie. Veselá si bola istá, že získajú v roku 2001 aj grant vo výške desať miliónov korún z fondov Phare a podpísala zmluvu na dlhodobý prenájom budovy. V médiách avizovali, že vznikne prvé centrum tohto druhu na Slovensku. Lenže grant nezískali a prišla ďalšia dezilúzia. „Profesor Novák mi vtedy povedal, že ak to vzdáme, už nikdy nebudeme môcť o tejto chorobe povedať na Slovensku ani slovo. Zachránila nás istá farmaceutická firma. Vďaka dvom miliónom korún od nich sme mohli budovu začať opravovať, postupne sa pridali ďalšie firmy a ďalšie granty,“ dodáva Veselá.
V centre MEMORY je aj psychiatrická ambulancia, ktorá má zmluvy s poisťovňami. Denný pobyt je sociálna služba, na ktorú prispieva samosprávny kraj, pričom samotní klienti si hradia časť nákladov vo výške desať eur denne.
.záťaž pre príbuzných
Liečebná pedagogička a riaditeľka Centra MEMORY Mária Čunderlíková hovorí o Alzheimerovej chorobe ako o neurodegeneratívnom ochorení. Ona sama sa venuje najmä nefarmakologickým prístupom k liečbe, jadrom ktorých je aktívny tréning pamäťových schopností. Patrí medzi ne aj muzikoterapia alebo arteterapia. „Prejavom tohto ochorenia je strácanie schopnosti zapamätať si veci, ale nielen to. Dochádza k úbytku mozgovej hmoty, neurónov a ich spojení, navonok sa to prejavuje poruchami pamäti, problémami predovšetkým s krátkodobou pamäťou, ale môžu byť aj zmeny v správaní. Človek sa viac pýta, môže mať problémy s priestorovou orientáciou, zablúdi. Sú to aj zmeny v časovej orientácii. Odrazu je takému človeku jedno, či je september, alebo október – povie, že je február. A bývajú aj zmeny osobnosti. Ľudia sa začnú prejavovať ako hnevliví či ako paranoidní,“ objasňuje Čunderlíková.
Táto choroba znamená obrovskú záťaž pre najbližšiu rodinu takto postihnutého človeka – príbuzní sú často zúfalí, nevedia si rady. Podľa výskumov až dve tretiny z nich začnú trpieť depresiami. O to viac im pomáha bezplatná infolinka 0800 15 7777 zriadená centrom a všetky informácie uvedené na internetovej stránke www.alzheimer.sk. Možnosti liečby sú, žiaľ, dosť obmedzené. Momentálne poskytujeme bezplatné testovanie pamäti ľuďom.
„Treba to povedať otvorene. Šanca na úplné vyliečenie nie je. Je to druh demencie a tá je nevyliečiteľná. No vieme s pomocou liekov korigovať isté prejavy, povedzme problémy so správaním, aby človek nebol taký hnevlivý. Nefarmakologický prístup spočíva v poučení príbuzných, ako sa správať k chorému. Povieme im, že ochorenie si vyžaduje iný spôsob trpezlivej komunikácie. Aby dotyčný nebol neustále konfrontovaný so svojimi prejavmi, aby sa ho neusilovali za každú cenu presvedčiť, že sa mýli, keď niečo vidí v rozpore s realitou. Pretože to ho iba zneistí a rozruší. Hovoríme príbuzným, že už musia za chorého rozmýšľať, a to je mimoriadne vysiľujúce,“ dodáva na záver Čunderlíková. Aj Slovensko je pritom vyspelá krajina, ktorej populácia starne. Čo to znamená pre výskyt Alzheimerovho ochorenia, je asi každému jasné.
Zlá správa je, že Alzheimer, ako sa ochorenie ľudovo nazýva, je nevyliečiteľný. Postihnutí prežívajú od dvoch do dvadsať rokov, v priemere najčastejšie od osem do desať rokov. Choroba má tri štádiá; v konečnom postihnutý človek prestáva chodiť a vykonávať bežné činnosti, úplne sa stratí krátkodobá aj dlhodobá pamäť, môže sa pridružiť strata komunikácie. Dobrá správa, naopak, je, že sa priebeh Alzheimerovej choroby dá spomaliť. Na Slovensku existujú asi štyri desiatky špecializovaných sociálnych zariadení zameraných na starostlivosť o človeka s touto diagnózou. Prvým z nich bolo v roku 2002 bratislavské Centrum MEMORY.
.čo budem sedieť doma?
Na bratislavskom sídlisku Petržalka sa nachádza budova, ktorá zvonku pripomína opravenú a udržiavanú materskú škôlku z čias socializmu – a tou aj Centrum MEMORY skutočne kedysi bolo. V priebehu desiatich rokov od svojho založenia poskytlo viac ako 12-tisíc vyšetrení pre 1 607 pacientov, uskutočnilo
1 935 tréningov pamäti pre viac ako 23-tisíc seniorov, a tiež vyškolilo 394 profesionálov prostredníctvom akreditovaného vzdelávania. Samotné čísla sú nepochybne výpovedné, no bez osobnej skúsenosti neúplné.
Každé ráno sem príbuzní privážajú do denného stacionára dvadsať svojich seniorov. Pani Anna pôsobí ako noblesná dáma. Hovorí, že má 86 rokov. Sedí v miestnosti, ktorú tu nazývajú dielňa, za štvorcovým stolom a usilovne háčkuje. „Chodím sem s radosťou už piaty rok,“ odpovedá ochotne. „Chcem byť medzi ľuďmi, mám ich rada. Syn sa oženil, dcéra sa vydala. Navštevovali ma, dokonca mi nosili stravu. Nič som nemusela robiť, no cítila som sa doma osamelá.“
Pani Anna potom začne spomínať na ďalekú minulosť. Vyrastala v roľníckej rodine na dedine, kde sa naučila práci na poli, pestovať plodiny aj chovať zvieratá. Do Topoľčian do školy dochádzala denne päť kilometrov, krížom cez pole. V Bratislave potom absolvovala strednú obchodnú školu. Centrum MEMORY, kam ju príbuzní vozia štyri pracovné dni v týždni, si nevie vynachváliť. „Čo tu robím? Háčkujem, mávame tu posedenia v kruhu, so sestričkami hovoríme o rôznych témach. Ako sme vyrastali, čo sme robievali. Som tu veľmi spokojná, sestričky sú ako naše mamičky,“ hovorí s úsmevom. No otázka, čo robila včera, pani Annu zneistí. Zarazí sa a chvíľu uvažuje. „Rozprávali sme sa. Ale ani vám neviem povedať úprimne, o čom. Asi som už zábudlivá...“
Na opačnej strane stola pani Apolónia vyrába mozaikovou technikou podložku pod pohár alebo hrnček. „Podporujeme tak jemnú motoriku a koncentráciu,“ vysvetľuje sociálna pracovníčka Andrea Kolmanová. Aj pani Apolónia pôsobí spokojne. „Okrem piatku sem chodievam každý deň. Čo budem doma sedieť sama?“ pýta sa. Výrobky klientov Centra MEMORY sa predávajú na výstavách alebo na vianočných trhoch; ide o rôzne svietniky, magnetky, predmety odlievané zo sadry, mozaiky, maľby či guľôčky z krepového papiera.
Vo vedľajšej miestnosti je veselo. Šestica seniorov počúva Vivaldiho Štyri ročné obdobia, pričom sa usilujú mávať do rytmu hudby stuhami z krepového papiera, ktoré sú uviazané na drevených prútoch. V ďalšej miestnosti majú čosi, čo by sme v škole nazvali hodinou zemepisu. „Čím je známe Švajčiarsko?“ pýta sa sociálna pracovníčka. „Vynikajúcou čokoládou,“ odpovedá jeden zo šiestich klientov. „Správne! A možno je aj sladšia ako iné čokolády,“ povzbudí ho a doplní ďalšiu otázku: „Čo si myslíte, prečo je Švajčiarsko také vyspelé?“ V miestnosti je ticho iba chvíľu. „Lebo vždy boli neutrálni a nikdy nevstupovali do vojny,“ povie pán Michal. Ďalší pán si vytiahol obrázok, na ktorom sú symboly istej veľkej krajiny. Notoricky známe, žiada sa dodať. Jeho úlohou je symboly vymenovať a označiť krajinu. „Biely dom, Hollywood, vlajka, Socha Slobody... Spojené štáty,“ povie so samozrejmosťou. Sociálna pracovníčka dodáva, že tam v minulosti za prácou vycestovalo aj veľa Slovákov a pýta sa seniorov, či sa väčšina z nich vrátila domov na Slovensko. „Nie, väčšinou tam ostali. Aj moja dcéra medzi nimi,“ povie smutne ďalší pán.
Predchádzajúce žánrové obrázky z Centra MEMORY sa možno javia ako celkom triviálne, takpovediac školské. V skutočnosti tieto a iné techniky ľuďom postihnutým Alzheimerovou chorobou nesmierne pomáhajú udržiavať myseľ a pamäť v aktivite.
.priekopnícke začiatky
Správkyňa Nadácie MEMORY, ktorá bola pri zakladaní rovnomenného centra, Alžbeta Veselá, je pôvodnou profesiou záhradná architektka. V rodine ani v blízkom okolí nemala osobnú skúsenosť s Alzheimerovou chorobou. Napokon, v roku 1994 o nej ešte u nás, ako sama hovorí, ani nechyrovalo. „Úradníkom alebo ľuďom z firiem, ktorých sme žiadali o podporu, sme museli toto slovo hláskovať. Aj lekári to chápali ako bežnú stareckú demenciu. Keď sme išli v roku 1996 na ministerstvo zdravotníctva žiadať o pomoc, štátny tajomník sa ma s vážnou tvárou opýtal: a myslíte si, že na Slovensku sú ľudia s takou chorobou? Bol to pre mňa šok. No o to viac ma to vyprovokovalo k úsiliu, aby som týmto ľuďom pomáhala,“ spomína Veselá na priekopnícke začiatky.
V roku 1994 sa na Slovensko vrátil z Anglicka vedec profesor Michal Novák. Na pracovisku molekulárnej biológie v Cambridgei desať rokov vykonával v tíme s kolegami, medzi inými aj s nositeľmi Nobelovej ceny, výskum Alzheimerovej choroby. A práve Michal Novák prekvapil svoju rodinnú známu Alžbetu Veselú, ktorá bola v tom čase na materskej dovolenke s tromi deťmi, otázkou, či si vie predstaviť, že by viedla nadáciu, ktorá bude podporovať výskum tejto choroby, u nás neznámej a tabuizovanej. „Zaskočilo ma to, no dlho som neváhala. Pán profesor mal v sebe nadšenie pokračovať doma v tom, čo robil v Cambridgei, no nevedel ako. Pracoval najprv vo Virologickom ústave SAV, neskôr spoluzakladal Neuroimunologický ústav SAV. S jeho pomocou naša nadácia získala prvý zahraničný grant na výskum a jej prezidentom sa stal operný spevák Miroslav Dvorský,“ pokračuje Veselá v spomínaní.
Prvá ambulancia pre toto ochorenie vznikla z iniciatívy nadácie v Podunajských Biskupiciach – ale stále ešte neexistovalo centrum pre terapiu takto postihnutých ľudí. Dokonca v roku 1999 bol na Slovensku iba jediný liek na liečbu Alzheimera, dnes ich je päť alebo šesť. „V tom čase začali prichádzať za nami so žiadosťou o pomoc a o radu prví príbuzní ľudí, ktorí trpeli touto chorobou. Nebol ešte internet, nemohli sme im ponúknuť ani jednu brožúrku. Vedeli sme, že 21. september je Svetový deň Alzheimerovej choroby, no povedomie verejnosti, aj tej odbornej, bolo mimoriadne nízke. Keď sme v spolupráci s farmaceutickými firmami pripravili kampaň a oslovili sme pozvánkami na kongres viac ako dvesto obvodných lekárov z Bratislavského kraja, tak výsledok bol, že prišli iba traja. Akoby sme chceli od nich niečo nad rámec ich činnosti,“ hovorí sklamane Veselá.
V roku 1998 sa nadácii minuli peniaze na výskum zo zahraničných grantov. Alžbetu Veselú vtedy ovládla skepsa a beznádej, mala pocit, že po štyroch rokoch úsilia je koniec. Ale prišiel nový impulz. Doslova zo dňa na deň sa objavil sponzor, ktorý dal pol milióna korún. Mohlo sa pokračovať v stretnutiach pre príbuzných a následne vtedajší Okresný úrad v Bratislave poskytol nadácii nevyužívanú budovu materskej škôlky. Mohlo sa v ňom zriadiť sociálne zariadenie. Veselá si bola istá, že získajú v roku 2001 aj grant vo výške desať miliónov korún z fondov Phare a podpísala zmluvu na dlhodobý prenájom budovy. V médiách avizovali, že vznikne prvé centrum tohto druhu na Slovensku. Lenže grant nezískali a prišla ďalšia dezilúzia. „Profesor Novák mi vtedy povedal, že ak to vzdáme, už nikdy nebudeme môcť o tejto chorobe povedať na Slovensku ani slovo. Zachránila nás istá farmaceutická firma. Vďaka dvom miliónom korún od nich sme mohli budovu začať opravovať, postupne sa pridali ďalšie firmy a ďalšie granty,“ dodáva Veselá.
V centre MEMORY je aj psychiatrická ambulancia, ktorá má zmluvy s poisťovňami. Denný pobyt je sociálna služba, na ktorú prispieva samosprávny kraj, pričom samotní klienti si hradia časť nákladov vo výške desať eur denne.
.záťaž pre príbuzných
Liečebná pedagogička a riaditeľka Centra MEMORY Mária Čunderlíková hovorí o Alzheimerovej chorobe ako o neurodegeneratívnom ochorení. Ona sama sa venuje najmä nefarmakologickým prístupom k liečbe, jadrom ktorých je aktívny tréning pamäťových schopností. Patrí medzi ne aj muzikoterapia alebo arteterapia. „Prejavom tohto ochorenia je strácanie schopnosti zapamätať si veci, ale nielen to. Dochádza k úbytku mozgovej hmoty, neurónov a ich spojení, navonok sa to prejavuje poruchami pamäti, problémami predovšetkým s krátkodobou pamäťou, ale môžu byť aj zmeny v správaní. Človek sa viac pýta, môže mať problémy s priestorovou orientáciou, zablúdi. Sú to aj zmeny v časovej orientácii. Odrazu je takému človeku jedno, či je september, alebo október – povie, že je február. A bývajú aj zmeny osobnosti. Ľudia sa začnú prejavovať ako hnevliví či ako paranoidní,“ objasňuje Čunderlíková.
Táto choroba znamená obrovskú záťaž pre najbližšiu rodinu takto postihnutého človeka – príbuzní sú často zúfalí, nevedia si rady. Podľa výskumov až dve tretiny z nich začnú trpieť depresiami. O to viac im pomáha bezplatná infolinka 0800 15 7777 zriadená centrom a všetky informácie uvedené na internetovej stránke www.alzheimer.sk. Možnosti liečby sú, žiaľ, dosť obmedzené. Momentálne poskytujeme bezplatné testovanie pamäti ľuďom.
„Treba to povedať otvorene. Šanca na úplné vyliečenie nie je. Je to druh demencie a tá je nevyliečiteľná. No vieme s pomocou liekov korigovať isté prejavy, povedzme problémy so správaním, aby človek nebol taký hnevlivý. Nefarmakologický prístup spočíva v poučení príbuzných, ako sa správať k chorému. Povieme im, že ochorenie si vyžaduje iný spôsob trpezlivej komunikácie. Aby dotyčný nebol neustále konfrontovaný so svojimi prejavmi, aby sa ho neusilovali za každú cenu presvedčiť, že sa mýli, keď niečo vidí v rozpore s realitou. Pretože to ho iba zneistí a rozruší. Hovoríme príbuzným, že už musia za chorého rozmýšľať, a to je mimoriadne vysiľujúce,“ dodáva na záver Čunderlíková. Aj Slovensko je pritom vyspelá krajina, ktorej populácia starne. Čo to znamená pre výskyt Alzheimerovho ochorenia, je asi každému jasné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.