Stredná Európa Luboša Palatu

Ešte v roku 2002 sa pri sčítaní ľudu prihlásilo ku kašubskej národnosti len 5 062 Kašubov. A to nie preto, že by ich bolo až tak málo, ale preto, že sa ešte stále báli. Po druhej svetovej vojne sa táto malá slovanská národnosť, ktorá sa podobne ako Lužickí Srbi udržala po tisíc rokov na pomedzí nemeckého Pomoranska, územia Rádu nemeckých rytierov a hanzového mesta Gdansk, stala predmetom tvrdej asimilácie. Napokon, svoje si už prežila aj za dvadsať rokov medzivojnového Poľska, keď jej územie tvorilo súčasť veľmi citlivého koridoru, ktorý dal Poliakom prístup k moru. Kašubovia neboli ani Poliaci, ani Nemci, ale boli podozriví. Kým Pilsudski sa z nich pokúšal urobiť Poliakov, Hitler ich po obsadení Poľska tlačil medzi Nemcov. Mohli podpísať takzvanú volksliste a prihlásiť sa tak k nemeckému národu, so všetkými výhodami, ktoré z toho na konci roku 1939 vyplývali. Mnohí z nich potom padli v nemeckých uniformách, niektorí boli vyhnaní, ale väčšine Kašubov bolo po vojne na rozdiel od gdanských a pomoranských Nemcov umožnené na severe Poľska zostať. Len nesmeli to, že nie sú Poliaci, a že hovoria inou rečou, dávať priveľmi najavo.
Dnes už sa ku Kašubom zase hlási asi pol milióna ľudí, kašubčina sa učí na školách a občas ju tu, v peknom, trochu kopcovitom kraji na severe Poľska, dokonca začujete na uliciach. Veď je to aj prirodzené. Kašubovia dnes v osobe premiéra Donalda Tuska tak trochu vládnu zvyšným 38 miliónom Poliakov. Veľmi sa tým však nezaoberajú, keď sa stretnú a ponúknu si ako kašubské poznávacie znamenie šnupací tabak, bavia sa o rybách, kravách, poliach alebo o počasí. Tak ako po stáročia, keď tu dokázali, obklopení skoro zo všetkých strán Nemcami, ako najsevernejší z pôvodných západoslovanských národov po vyše tisíc rokov prežiť.

Autor je redaktor MF DNES a Lidových novín.