Keď sa v piatok večer vracal americký prezident Obama z ruského Petrohradu, mal na svojej strane polovicu štátov G-20: od Turecka cez Japonsko, Saudskú Arábiu, po Francúzsko či Španielsko. Američania, naopak, nepresvedčili Nemcov, EÚ, krajiny Latinskej Ameriky, Indiu, Indonéziu, a samozrejme, Rusko a Čínu. Podobne rozdelená je aj svetová tlač.
Komentátor amerického Wall Street Journal Bret Stephnes má jasno: Cieľom útoku musí byť Assad. „Ak by sa mal prezident Obama rozhodnúť pre vojenský útok proti Sýrii, jeho hlavným cieľom musí byť zabitie Bašára al-Assada, Bašárovho brata Mahera a každého ďalšieho z Assadovej rodiny, ktorý má podiel na moci,“ píše Stephnes. A zároveň ponúka aj dve miernejšie alternatívy. Tou prvou je zničenie zásob chemických zbraní, ktoré sú podľa izraelskej tajnej služby dislokované na troch miestach, čo má byť technicky aj bezpečne zvládnuteľná operácia. Druhou alternatívou je namierenie útoku na Republikánske gardy, ktoré majú niesť priamu zodpovednosť za použitie chemických zbraní. Ale o Stephensovej preferencii niet pochýb: „Áno, tomahawk vystrelený na Assada môže minúť cieľ, tak ako sa to stalo aj pri Saddámovi. Ale je tiež šanca, že cieľ trafí a urýchli koniec občianskej vojny.“
Úplne iný názor má Peggy Noonanová, píšuca pre tie isté noviny. Vojenský útok podľa nej nie je správny. Zaštíťuje sa dvoma autoritami. Verejnou mienkou a autoritou pápeža Františka. Podľa výskumu Reuters-Ipsos podporuje útok na Sýriu iba 20 percent Američanov, podľa agentúry Pew 29 percent. Američania si podľa Noonanovej myslia, že na vojnu je „nesprávny čas, miesto aj plán“ a vedie ich do nej „nesprávny muž“. V pozadí však stoja aj dve ďalšie veci: dvanásť rokov vojny na Blízkom východe a skutočnosť, že Amerika nemá voči regiónu „nijakú stratégiu“. Stále je však dosť iných prostriedkov, ako Sýrčanom pomôcť, tvrdí a pomáha si autoritou pápeža Františka. Ten „nezmyselný masaker“ a použitie chemických zbraní odsúdil a svetových politikov vyzval, aby už k „dramatickej situácii nezostávali ľahostajní“. Ale vojenský útok je podľa neho „márnym pokusom“ a Noonanová tento výrok podpisuje.
Týždenník Economist je jednoznačný. Pred týždňom žiadal tvrdý útok (Hit him hard), teraz argumentuje, že Sýria nie je Irak: „Skeptici bojujú minulú vojnu. Sýria nie je Irak. Dôkaz, že režim sa dopustil krutostí, je jasný a niet o ňom pochýb.“ Najdôležitejšie argumenty na zásah sú podľa britského týždenníka dva: „Pán Assad priamo spochybnil autoritu pána Obamu. A po druhé, potvrdenie západných hodnôt.“ Obamova autorita je problém aj pre Richarda Haasa, riaditeľa vplyvnej mimovládky Council of Foreign Relations, ktorá vydáva dvojmesačník Foreign Affairs, ale trochu inak. „Obamova vláda významne skomplikovala situáciu tým, že hovorila o sérii cieľov („Assad musí padnúť“, „použitie chemických zbraní je červenou líniou“) a politík („ozbrojíme opozíciu“) a potom ich nedokázala realizovať. Improvizácia (...) môže mať katastrofálne dôsledky,“ píše Haas. Amerika má navyše podľa neho problém, že jej záujmy sú väčšie, ako jej vplyv. Nekonať a tvrdiť, že Sýria je príliš komplikovaný prípad, to nie je žiadna stratégia. Amerika však musí niečo urobiť, aby zastavila humanitárnu katastrofu, Irán, posilnila rešpekt k zákazu chemických zbraní a demonštrovala, že americké slovo treba brať vážne. Haas preto podporuje vojenský zásah zo vzduchu, ale najmä novú stratégiu proti Iránu a celému regiónu.
Ako by taká stratégia mala vyzerať? S prvým námetom prišiel David Brooks v New York Times: „Čo je momentálne najväčšia hrozba pre svetový mier? Napriek hroznému hororu to nie sú chemické zbrane v Sýrii. Nie je to pre tento moment dokonca ani iránsky jadrový program. Je to možnosť vypuknutia sektárskeho konfliktu naprieč celým Blízkym východom.“ Brooks súhlasí s Anthonym Cordesmanom z Center for Strategic and International Studies, ktorý tvrdí že namiesto zrážky medzi civilizáciami prebieha zrážka vnútri civilizácií. „Útok chemickým plynom v Sýrii je strašný, ale skutočné inferno je regiónalne.“ Obama má podľa Brooksa na výber jednu z troch stratégii. Po prvé, obmedzenie vplyvu, aby sa spory odohrávali vnútri hraníc štátov. Po druhé, uzmierenie, pokus o diplomatické uzmierenie medzi Saudmi a Iránom. A po tretie, neutralita, nenechať sa zatiahnuť sunnitmi do vojny proti ich regionálnemu rivalovi.
Komentátor amerického Wall Street Journal Bret Stephnes má jasno: Cieľom útoku musí byť Assad. „Ak by sa mal prezident Obama rozhodnúť pre vojenský útok proti Sýrii, jeho hlavným cieľom musí byť zabitie Bašára al-Assada, Bašárovho brata Mahera a každého ďalšieho z Assadovej rodiny, ktorý má podiel na moci,“ píše Stephnes. A zároveň ponúka aj dve miernejšie alternatívy. Tou prvou je zničenie zásob chemických zbraní, ktoré sú podľa izraelskej tajnej služby dislokované na troch miestach, čo má byť technicky aj bezpečne zvládnuteľná operácia. Druhou alternatívou je namierenie útoku na Republikánske gardy, ktoré majú niesť priamu zodpovednosť za použitie chemických zbraní. Ale o Stephensovej preferencii niet pochýb: „Áno, tomahawk vystrelený na Assada môže minúť cieľ, tak ako sa to stalo aj pri Saddámovi. Ale je tiež šanca, že cieľ trafí a urýchli koniec občianskej vojny.“
Úplne iný názor má Peggy Noonanová, píšuca pre tie isté noviny. Vojenský útok podľa nej nie je správny. Zaštíťuje sa dvoma autoritami. Verejnou mienkou a autoritou pápeža Františka. Podľa výskumu Reuters-Ipsos podporuje útok na Sýriu iba 20 percent Američanov, podľa agentúry Pew 29 percent. Američania si podľa Noonanovej myslia, že na vojnu je „nesprávny čas, miesto aj plán“ a vedie ich do nej „nesprávny muž“. V pozadí však stoja aj dve ďalšie veci: dvanásť rokov vojny na Blízkom východe a skutočnosť, že Amerika nemá voči regiónu „nijakú stratégiu“. Stále je však dosť iných prostriedkov, ako Sýrčanom pomôcť, tvrdí a pomáha si autoritou pápeža Františka. Ten „nezmyselný masaker“ a použitie chemických zbraní odsúdil a svetových politikov vyzval, aby už k „dramatickej situácii nezostávali ľahostajní“. Ale vojenský útok je podľa neho „márnym pokusom“ a Noonanová tento výrok podpisuje.
Týždenník Economist je jednoznačný. Pred týždňom žiadal tvrdý útok (Hit him hard), teraz argumentuje, že Sýria nie je Irak: „Skeptici bojujú minulú vojnu. Sýria nie je Irak. Dôkaz, že režim sa dopustil krutostí, je jasný a niet o ňom pochýb.“ Najdôležitejšie argumenty na zásah sú podľa britského týždenníka dva: „Pán Assad priamo spochybnil autoritu pána Obamu. A po druhé, potvrdenie západných hodnôt.“ Obamova autorita je problém aj pre Richarda Haasa, riaditeľa vplyvnej mimovládky Council of Foreign Relations, ktorá vydáva dvojmesačník Foreign Affairs, ale trochu inak. „Obamova vláda významne skomplikovala situáciu tým, že hovorila o sérii cieľov („Assad musí padnúť“, „použitie chemických zbraní je červenou líniou“) a politík („ozbrojíme opozíciu“) a potom ich nedokázala realizovať. Improvizácia (...) môže mať katastrofálne dôsledky,“ píše Haas. Amerika má navyše podľa neho problém, že jej záujmy sú väčšie, ako jej vplyv. Nekonať a tvrdiť, že Sýria je príliš komplikovaný prípad, to nie je žiadna stratégia. Amerika však musí niečo urobiť, aby zastavila humanitárnu katastrofu, Irán, posilnila rešpekt k zákazu chemických zbraní a demonštrovala, že americké slovo treba brať vážne. Haas preto podporuje vojenský zásah zo vzduchu, ale najmä novú stratégiu proti Iránu a celému regiónu.
Ako by taká stratégia mala vyzerať? S prvým námetom prišiel David Brooks v New York Times: „Čo je momentálne najväčšia hrozba pre svetový mier? Napriek hroznému hororu to nie sú chemické zbrane v Sýrii. Nie je to pre tento moment dokonca ani iránsky jadrový program. Je to možnosť vypuknutia sektárskeho konfliktu naprieč celým Blízkym východom.“ Brooks súhlasí s Anthonym Cordesmanom z Center for Strategic and International Studies, ktorý tvrdí že namiesto zrážky medzi civilizáciami prebieha zrážka vnútri civilizácií. „Útok chemickým plynom v Sýrii je strašný, ale skutočné inferno je regiónalne.“ Obama má podľa Brooksa na výber jednu z troch stratégii. Po prvé, obmedzenie vplyvu, aby sa spory odohrávali vnútri hraníc štátov. Po druhé, uzmierenie, pokus o diplomatické uzmierenie medzi Saudmi a Iránom. A po tretie, neutralita, nenechať sa zatiahnuť sunnitmi do vojny proti ich regionálnemu rivalovi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.