Nemusíme do poslednej bodky veriť teórii amerického politológa Fareeda Zakariu, že občianska vojna v Sýrii je síce brutálnym, ale prirodzeným procesom presúvania moci od menšiny k väčšine (teda od alawitov k sunnitom). Nemôžeme však nevidieť, že podobné presuny moci sa v dejinách Sýrie odohrávali opakovane a často nemenej brutálne.
Sýria je totiž od nepamäti taká, aká je dnes: zmes prvkov, ktorých spolužitie bolo raz tolerantné, inokedy plné napätia. K dnešnej komplikovanej situácii navyše prispievajú umelo vytvorené hranice – výtvor západných mocností, pochádzajúci zo začiatku tohto storočia.
.od Hadada cez Jána Krstiteľa k Alahovi
Hlavné mesto Sýrie, Damask, je obývané ľuďmi už okolo ôsmich tisícročí – tak ako iné sýrske mesto, Aleppo, môže byť považované za jedno z najdlhšie obývaných miest na našej planéte. Impozantnú hĺbku času, z ktorej sa vynára, dokazuje aj príbeh Umajjovskej mešity.
Dnes je táto mešita uctievaným miestom pre moslimov, ale jej počiatky siahajú do predkresťanských čias. Počas železnej doby bol Damask hlavným mestom ríše, ktorú tu vybudovali Aramejci. Tí ctili boha búrky Hadada a na jeho počesť vybudovali svätyňu. Keď v roku 64 po Kristovi dobyli územie Rimania, na mieste Hadadovej svätyne vyrástol Jupiterov chrám. Keďže však Rimania nepotrebovali roznecovať náboženské nepokoje – stačilo im politicky ovládať územie –, v osobe Jupitera spojili viacero božstiev, aj tých pohanských. Keď rímski cisári prijali kresťanstvo, odrazilo sa to aj v Damasku. Vo štvrtom storočí bol Jupiterov chrám na rozkaz cisára prebudovaný na baziliku, kresťanskú svätyňu. Tú po čase zasvätili Jánovi Krstiteľovi. Bazilika mala vo vtedajšom kresťanskom svete veľký význam, lebo biskup sídliaci v Damasku bol druhým najvýznamnejším hodnostárom antiochijského patriarchátu.
V roku 634 po Kristovi dobyli Damask stúpenci Mohameda a príbeh starého chrámu, ktorého sláva bola rozšírená po celom civilizovanom svete, sa opäť odklonil iným smerom. Nestalo sa to ihneď, kresťania si svoju baziliku mohli ešte začas ponechať. Až keď sa k moci dostala moslimská dynastia Umajjovcov, Damask sa z jej rozhodnutia stal administratívnym centrom štátu Islamského kalifátu.
A tak došlo aj na byzantský Chrám svätého Jána Krstiteľa. Kalif rozhodol, že bude prebudovaný na mešitu, ktorá svojou nádherou zvýrazní nové výsadné postavenie Damasku. O tom, ako v tej dobe žili na jednom území kresťania a moslimovia, niečo napovie skutočnosť, že keď kresťania proti premene baziliky na mešitu protestovali, kalif nariadil, aby im ako náhradu vrátili všetky ostatné chrámy v meste – tie, ktoré boli pôvodne kresťanské, ale privlastnili si ich moslimovia.
Počas prestavby baziliky veľké časti pôvodných budov zrútili a urobili aj na zaujímavý objav: našla sa pochovaná lebka, považovaná za hlavu svätého Jána Krstiteľa. Kalif nariadil, aby bola hlava s poctami uložená v novom chráme. V Umajjovskej mešite sa táto relikvia nachádza dodnes a teší sa úcte moslimov aj kresťanov. (Moslimovia uctievajú Jána Krstiteľa pod menom Jahjá ibn Zakaríjá ako svätého muža a proroka – a časť z nich očakáva, že v deň Posledného súdu zíde Ježiš z neba na Zem po jednom z minaretov Umajjovskej mešity, ktorý sa preto nazýva aj Ježišov minaret.)
.najväčší protivník kresťanov
V mauzóleu tesne pri Umajjovskej mešite je pochovaná osobnosť, ktorá tiež radikálne ovplyvnila vývoj dejín – aj kresťanských. Nachádza sa tu hrob Saladína, prvého sultána Sýrie a Egypta, dvoch krajín, ktorých dejiny zostali spojené ešte po mnoho storočí. Saladín bol najväčším nepriateľom kresťanských križiakov. Porazil ich v bitke pri Hattíne, vydobyl od nich naspäť Palestínu, ktorú ovládali predtým takmer 90 rokov. Saladín, dobyvateľ Jeruzalema, sa stal pre kresťanov stelesnením nepriateľského panovníka. Zároveň ho považovali za vzor rytierskych cností – aj dobových kresťanských kronikárov prekvapoval veľkodušnosťou voči nepriateľom.
Damask sa po roku 1000 dostal do rúk Turkov, ktorí vojensky ovládli územie bývalého kalifátu. Význam mesta aj mešity striedavo klesal aj rástol. Keď v roku 1260 dobyli Damask Mongoli v spojenectve s križiakmi, v Umajjovskej mešite sa na príkaz antiochijského patriarchu opäť slúžila svätá omša. V 16. storočí podľahol Damask vojenskej sile sultána Selima I. a stal sa súčasťou Osmanskej ríše. Sýrske územie za vlády Turkov prežívalo pomerne priaznivé časy. Damask si dokonca vyslúžil prívlastok „sväté mesto“. Ako prístav slúžil mnohým pútnikom pri ceste do Mekky, čo znamenalo nielen stále príjmy od cestovateľov, ale aj ich požehnanie. Umajjovská mešita mala opäť jedinečné postavenie.
Táto prastará svätyňa je stále kamenným svedkom náboženských a etnických premien, ktorými prechádzalo územie Damasku a celej Sýrie. Teraz však jej atmosféru narúša zvuk delostreleckej paľby, ktorý sa stal každodennou zvukovou kulisou života v Damasku. To už sa píše celkom iné storočie a pri moci je celkom iná dynastia. Dejinný paradox? Skôr neúprosná logika.
.rozdeliť áno, ale ako panovať?
Nielen Fareed Zakaria je presvedčený, že Sýria nutne spela k občianskej vojne. Oblasť, pozostávajúca z toľkých rôznorodých a často rozporných prvkov, skrátka nemôže mať veľa šancí na pokojný život. Tých zopár šancí, ktoré mala Sýria začiatkom 20. storočia, bolo zrejme definitívne pochovaných po prvej svetovej vojne. Vtedy sa rozpadla Osmanská ríša.
Štátny útvar, ktorý ovládal územie dnešnej Sýrie, sa zapojil do prvej svetovej vojny. Po tom, čo boli Ústredné mocnosti, ku ktorým sa Osmanská ríša pridala, porazené, zostala pred víťazmi otázka: Čo robiť s fatálne oslabenou, drobiacou sa, ale o to nebezpečnejšou bývalou veľmocou? Odpoveď sa našla v duchu známeho Divide et impera. Rozdeľovanie ešte šlo, horšie to bolo potom s panovaním. Niccolò Machiavelli by určite spokojný nebol.
Po Sykesovej-Picotovej dohode pripadlo územie Sýrie Francúzsku. Ako píše M. Clement Hall v obsiahlej knihe The History of Syria 1900 – 2012, hoci dnes je táto dohoda terčom kritiky, Brit Sykes a Francúz Picot sa v arabskom svete vyznali a mali s ním bohaté skúsenosti. Picot bol v Bejrúte francúzskym generálnym konzulom, Sykes bol tiež diplomat, navyše cambridgeský učenec, arabista a autor kníh o Strednom východe. Bez ohľadu na to, že obaja mali dobré úmysly, potrebovali zároveň uspokojiť záujmy veľmocí. A Francúzsko malo túžbu po Sýrii historicky zakorenenú. Paríž chcel zároveň dbať o záujmy kresťanskej menšiny na území Sýrie a Libanonu.
„Dohoda o rozdelení,“ píše Hall, „ podpísaná 16. mája 1916, dala Francúzsku celú Sýriu, Libanon, Cilíciu a Mosúl.“ Británia dostala Zajordánsko, Irak a Severnú Palestínu. Zvyšok Palestíny mal zostať pod medzinárodnou správou. Rusku mal pripadnúť Konštantínopol a turecké úžiny ako východ z Čierneho mora, ako aj arménske časti Osmanskej ríše, tzv. vilajety. Podľa dohody mal zároveň vzniknúť bližšie neurčený „arabský štát“. Dohoda pre žiadnu z týchto oblastí nešpecifikovala presné hranice. Sýrčania sa pokúsili o nezávislosť, no vláda emira Faisala z dynastie Hašemitov trvala len niekoľko mesiacov. Konferencia v San Reme v roku 1920 práva Francúzov na oblasť Sýrie potvrdila.
.pod sovietskym vplyvom
Vláda Francúzov trvala do roku 1936. Vtedy Sýria a Francúzsko podpísali dohodu o nezávislosti a prvým prezidentom sa stal Hašim al-Atasí (za vlády emira Faisala bol premiérom, takže kontinuita s krátkym obdobím nezávislosti po prvej svetovej vojne sa zachovala). V skutočnosti však trvalo ešte pár rokov, kým sa z krajiny stiahli francúzske vojská. Skutočne samostatná bola Sýria od roku 1946.
Bola republikou, ktorej stabilitu vážne narúšali spory v regióne. Keď vznikol Izrael, Sýria sa tak ako iné arabské štáty v susedstve postavila proti. V arabsko-izraelskej vojne, do ktorej sa zapojila, však bola porazená. Obdobie nepokojov, ktoré táto porážka priniesla, sa v Sýrii odrazilo na sérii vojenských prevratov. Po nich sa napokon ukázalo, že akú-takú stabilitu Sýrčanom prinesie len vojenská vláda. Nespokojnosť obyvateľov rástla, hospodárstvo, naopak, upadalo. Keď sa v roku 1956 Damask rozhodol pre podpis zmluvy s Moskvou, bolo zrejmé, že Sýria má zaručený prísun sovietskych zbraní, ale aj ideí. Sovietsky zväz za to získal novú sféru vplyvu (ktorej sa postsovietske Rusko stále nechce vzdať).
Vnútorná situácia v Sýrii sa však neupokojila. Sovietske pôsobenie dráždilo veľkú časť obyvateľstva. Sýrčania boli čoraz väčšmi nespokojní nielen s marxistickým sekularizmom, ale aj s tým, čo vnímali ako potláčanie arabskej identity. V roku 1958 vyhlásila Sýria pod vplyvom panarabských myšlienok dohodu o zjednotení s Egyptom, aby zmiernila sovietsky vplyv. Zjednotená arabská republika, ako sa tento „dvojštát“ nazýval, však neposkytol Sýrčanom, ako sami cítili, dôstojné miesto. A tak sa únia s Egyptom rozpadla. Sýria sa ešte niekoľko rokov potácala medzi sovietskou zónou vplyvu a panarabským nacionalizmom. S jedným aj s druhým myšlienkovým prúdom pritom súhlasilo jej protiizraelské nastavenie.
.predohra dnešnej občianskej vojny
V roku 1970 využil spory na domácej politickej scéne vtedajší minister obrany Háfiz al-Asad, člen socialistickej strany Baath, a prevzal moc. Tento príslušník moslimskej menšiny, alawitov, potlačil opozíciu a sústredil moc u svojej rodiny. Sekulárny baathistický režim, ktorý Asadovci zaviedli, vôbec nevyhovoval sunnitským moslimom. Navyše, Asadovci boli alawiti, a to znamenalo, že pri prideľovaní štátnych funkcií uprednostňovali tiež alawitov. Vznikla tak vláda menšiny – tá, ktorá podľa Fareeda Zakariu teraz logicky odchádza do dejín. Kresťanská menšina sa priklonila na stranu alawitov najmä preto, že voči sunnitským moslimom potrebovala hľadať záštitu u sekulárnejšej vlády.
Ešte na začiatku 80. rokov za vlády „Asada prvého“ nájdeme udalosti, ktoré sú predohrou dnešnej občianskej vojny. Vtedy sa sunnitskí moslimovia pokúsili spáchať atentát na prezidenta Háfiza al-Asada. Neuspeli, zato on uspel pri nesmierne brutálnej odvete. Dal zrovnať so zemou celé štvrte mesta Hamá. Zahynulo až 25-tisíc ľudí, najmä civilistov. Výsledok? Háfiz mal od sunnitov dlhé roky pokoj. Keď teraz rovnaký krvavý recept vyskúšal jeho syn, zrejme nerátal s tým, že doba sa úplne zmenila.
Dejiny, v ktorých jedni víťazia, iní prehrávajú, ale už o niekoľko rokov môže byť všetko inak, sú zrejme osudom Sýrie – komplikovanej krajiny, v ktorej sa veľmoci už neraz popálili.
Sýria je totiž od nepamäti taká, aká je dnes: zmes prvkov, ktorých spolužitie bolo raz tolerantné, inokedy plné napätia. K dnešnej komplikovanej situácii navyše prispievajú umelo vytvorené hranice – výtvor západných mocností, pochádzajúci zo začiatku tohto storočia.
.od Hadada cez Jána Krstiteľa k Alahovi
Hlavné mesto Sýrie, Damask, je obývané ľuďmi už okolo ôsmich tisícročí – tak ako iné sýrske mesto, Aleppo, môže byť považované za jedno z najdlhšie obývaných miest na našej planéte. Impozantnú hĺbku času, z ktorej sa vynára, dokazuje aj príbeh Umajjovskej mešity.
Dnes je táto mešita uctievaným miestom pre moslimov, ale jej počiatky siahajú do predkresťanských čias. Počas železnej doby bol Damask hlavným mestom ríše, ktorú tu vybudovali Aramejci. Tí ctili boha búrky Hadada a na jeho počesť vybudovali svätyňu. Keď v roku 64 po Kristovi dobyli územie Rimania, na mieste Hadadovej svätyne vyrástol Jupiterov chrám. Keďže však Rimania nepotrebovali roznecovať náboženské nepokoje – stačilo im politicky ovládať územie –, v osobe Jupitera spojili viacero božstiev, aj tých pohanských. Keď rímski cisári prijali kresťanstvo, odrazilo sa to aj v Damasku. Vo štvrtom storočí bol Jupiterov chrám na rozkaz cisára prebudovaný na baziliku, kresťanskú svätyňu. Tú po čase zasvätili Jánovi Krstiteľovi. Bazilika mala vo vtedajšom kresťanskom svete veľký význam, lebo biskup sídliaci v Damasku bol druhým najvýznamnejším hodnostárom antiochijského patriarchátu.
V roku 634 po Kristovi dobyli Damask stúpenci Mohameda a príbeh starého chrámu, ktorého sláva bola rozšírená po celom civilizovanom svete, sa opäť odklonil iným smerom. Nestalo sa to ihneď, kresťania si svoju baziliku mohli ešte začas ponechať. Až keď sa k moci dostala moslimská dynastia Umajjovcov, Damask sa z jej rozhodnutia stal administratívnym centrom štátu Islamského kalifátu.
A tak došlo aj na byzantský Chrám svätého Jána Krstiteľa. Kalif rozhodol, že bude prebudovaný na mešitu, ktorá svojou nádherou zvýrazní nové výsadné postavenie Damasku. O tom, ako v tej dobe žili na jednom území kresťania a moslimovia, niečo napovie skutočnosť, že keď kresťania proti premene baziliky na mešitu protestovali, kalif nariadil, aby im ako náhradu vrátili všetky ostatné chrámy v meste – tie, ktoré boli pôvodne kresťanské, ale privlastnili si ich moslimovia.
Počas prestavby baziliky veľké časti pôvodných budov zrútili a urobili aj na zaujímavý objav: našla sa pochovaná lebka, považovaná za hlavu svätého Jána Krstiteľa. Kalif nariadil, aby bola hlava s poctami uložená v novom chráme. V Umajjovskej mešite sa táto relikvia nachádza dodnes a teší sa úcte moslimov aj kresťanov. (Moslimovia uctievajú Jána Krstiteľa pod menom Jahjá ibn Zakaríjá ako svätého muža a proroka – a časť z nich očakáva, že v deň Posledného súdu zíde Ježiš z neba na Zem po jednom z minaretov Umajjovskej mešity, ktorý sa preto nazýva aj Ježišov minaret.)
.najväčší protivník kresťanov
V mauzóleu tesne pri Umajjovskej mešite je pochovaná osobnosť, ktorá tiež radikálne ovplyvnila vývoj dejín – aj kresťanských. Nachádza sa tu hrob Saladína, prvého sultána Sýrie a Egypta, dvoch krajín, ktorých dejiny zostali spojené ešte po mnoho storočí. Saladín bol najväčším nepriateľom kresťanských križiakov. Porazil ich v bitke pri Hattíne, vydobyl od nich naspäť Palestínu, ktorú ovládali predtým takmer 90 rokov. Saladín, dobyvateľ Jeruzalema, sa stal pre kresťanov stelesnením nepriateľského panovníka. Zároveň ho považovali za vzor rytierskych cností – aj dobových kresťanských kronikárov prekvapoval veľkodušnosťou voči nepriateľom.
Damask sa po roku 1000 dostal do rúk Turkov, ktorí vojensky ovládli územie bývalého kalifátu. Význam mesta aj mešity striedavo klesal aj rástol. Keď v roku 1260 dobyli Damask Mongoli v spojenectve s križiakmi, v Umajjovskej mešite sa na príkaz antiochijského patriarchu opäť slúžila svätá omša. V 16. storočí podľahol Damask vojenskej sile sultána Selima I. a stal sa súčasťou Osmanskej ríše. Sýrske územie za vlády Turkov prežívalo pomerne priaznivé časy. Damask si dokonca vyslúžil prívlastok „sväté mesto“. Ako prístav slúžil mnohým pútnikom pri ceste do Mekky, čo znamenalo nielen stále príjmy od cestovateľov, ale aj ich požehnanie. Umajjovská mešita mala opäť jedinečné postavenie.
Táto prastará svätyňa je stále kamenným svedkom náboženských a etnických premien, ktorými prechádzalo územie Damasku a celej Sýrie. Teraz však jej atmosféru narúša zvuk delostreleckej paľby, ktorý sa stal každodennou zvukovou kulisou života v Damasku. To už sa píše celkom iné storočie a pri moci je celkom iná dynastia. Dejinný paradox? Skôr neúprosná logika.
.rozdeliť áno, ale ako panovať?
Nielen Fareed Zakaria je presvedčený, že Sýria nutne spela k občianskej vojne. Oblasť, pozostávajúca z toľkých rôznorodých a často rozporných prvkov, skrátka nemôže mať veľa šancí na pokojný život. Tých zopár šancí, ktoré mala Sýria začiatkom 20. storočia, bolo zrejme definitívne pochovaných po prvej svetovej vojne. Vtedy sa rozpadla Osmanská ríša.
Štátny útvar, ktorý ovládal územie dnešnej Sýrie, sa zapojil do prvej svetovej vojny. Po tom, čo boli Ústredné mocnosti, ku ktorým sa Osmanská ríša pridala, porazené, zostala pred víťazmi otázka: Čo robiť s fatálne oslabenou, drobiacou sa, ale o to nebezpečnejšou bývalou veľmocou? Odpoveď sa našla v duchu známeho Divide et impera. Rozdeľovanie ešte šlo, horšie to bolo potom s panovaním. Niccolò Machiavelli by určite spokojný nebol.
Po Sykesovej-Picotovej dohode pripadlo územie Sýrie Francúzsku. Ako píše M. Clement Hall v obsiahlej knihe The History of Syria 1900 – 2012, hoci dnes je táto dohoda terčom kritiky, Brit Sykes a Francúz Picot sa v arabskom svete vyznali a mali s ním bohaté skúsenosti. Picot bol v Bejrúte francúzskym generálnym konzulom, Sykes bol tiež diplomat, navyše cambridgeský učenec, arabista a autor kníh o Strednom východe. Bez ohľadu na to, že obaja mali dobré úmysly, potrebovali zároveň uspokojiť záujmy veľmocí. A Francúzsko malo túžbu po Sýrii historicky zakorenenú. Paríž chcel zároveň dbať o záujmy kresťanskej menšiny na území Sýrie a Libanonu.
„Dohoda o rozdelení,“ píše Hall, „ podpísaná 16. mája 1916, dala Francúzsku celú Sýriu, Libanon, Cilíciu a Mosúl.“ Británia dostala Zajordánsko, Irak a Severnú Palestínu. Zvyšok Palestíny mal zostať pod medzinárodnou správou. Rusku mal pripadnúť Konštantínopol a turecké úžiny ako východ z Čierneho mora, ako aj arménske časti Osmanskej ríše, tzv. vilajety. Podľa dohody mal zároveň vzniknúť bližšie neurčený „arabský štát“. Dohoda pre žiadnu z týchto oblastí nešpecifikovala presné hranice. Sýrčania sa pokúsili o nezávislosť, no vláda emira Faisala z dynastie Hašemitov trvala len niekoľko mesiacov. Konferencia v San Reme v roku 1920 práva Francúzov na oblasť Sýrie potvrdila.
.pod sovietskym vplyvom
Vláda Francúzov trvala do roku 1936. Vtedy Sýria a Francúzsko podpísali dohodu o nezávislosti a prvým prezidentom sa stal Hašim al-Atasí (za vlády emira Faisala bol premiérom, takže kontinuita s krátkym obdobím nezávislosti po prvej svetovej vojne sa zachovala). V skutočnosti však trvalo ešte pár rokov, kým sa z krajiny stiahli francúzske vojská. Skutočne samostatná bola Sýria od roku 1946.
Bola republikou, ktorej stabilitu vážne narúšali spory v regióne. Keď vznikol Izrael, Sýria sa tak ako iné arabské štáty v susedstve postavila proti. V arabsko-izraelskej vojne, do ktorej sa zapojila, však bola porazená. Obdobie nepokojov, ktoré táto porážka priniesla, sa v Sýrii odrazilo na sérii vojenských prevratov. Po nich sa napokon ukázalo, že akú-takú stabilitu Sýrčanom prinesie len vojenská vláda. Nespokojnosť obyvateľov rástla, hospodárstvo, naopak, upadalo. Keď sa v roku 1956 Damask rozhodol pre podpis zmluvy s Moskvou, bolo zrejmé, že Sýria má zaručený prísun sovietskych zbraní, ale aj ideí. Sovietsky zväz za to získal novú sféru vplyvu (ktorej sa postsovietske Rusko stále nechce vzdať).
Vnútorná situácia v Sýrii sa však neupokojila. Sovietske pôsobenie dráždilo veľkú časť obyvateľstva. Sýrčania boli čoraz väčšmi nespokojní nielen s marxistickým sekularizmom, ale aj s tým, čo vnímali ako potláčanie arabskej identity. V roku 1958 vyhlásila Sýria pod vplyvom panarabských myšlienok dohodu o zjednotení s Egyptom, aby zmiernila sovietsky vplyv. Zjednotená arabská republika, ako sa tento „dvojštát“ nazýval, však neposkytol Sýrčanom, ako sami cítili, dôstojné miesto. A tak sa únia s Egyptom rozpadla. Sýria sa ešte niekoľko rokov potácala medzi sovietskou zónou vplyvu a panarabským nacionalizmom. S jedným aj s druhým myšlienkovým prúdom pritom súhlasilo jej protiizraelské nastavenie.
.predohra dnešnej občianskej vojny
V roku 1970 využil spory na domácej politickej scéne vtedajší minister obrany Háfiz al-Asad, člen socialistickej strany Baath, a prevzal moc. Tento príslušník moslimskej menšiny, alawitov, potlačil opozíciu a sústredil moc u svojej rodiny. Sekulárny baathistický režim, ktorý Asadovci zaviedli, vôbec nevyhovoval sunnitským moslimom. Navyše, Asadovci boli alawiti, a to znamenalo, že pri prideľovaní štátnych funkcií uprednostňovali tiež alawitov. Vznikla tak vláda menšiny – tá, ktorá podľa Fareeda Zakariu teraz logicky odchádza do dejín. Kresťanská menšina sa priklonila na stranu alawitov najmä preto, že voči sunnitským moslimom potrebovala hľadať záštitu u sekulárnejšej vlády.
Ešte na začiatku 80. rokov za vlády „Asada prvého“ nájdeme udalosti, ktoré sú predohrou dnešnej občianskej vojny. Vtedy sa sunnitskí moslimovia pokúsili spáchať atentát na prezidenta Háfiza al-Asada. Neuspeli, zato on uspel pri nesmierne brutálnej odvete. Dal zrovnať so zemou celé štvrte mesta Hamá. Zahynulo až 25-tisíc ľudí, najmä civilistov. Výsledok? Háfiz mal od sunnitov dlhé roky pokoj. Keď teraz rovnaký krvavý recept vyskúšal jeho syn, zrejme nerátal s tým, že doba sa úplne zmenila.
Dejiny, v ktorých jedni víťazia, iní prehrávajú, ale už o niekoľko rokov môže byť všetko inak, sú zrejme osudom Sýrie – komplikovanej krajiny, v ktorej sa veľmoci už neraz popálili.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.