Dnes je v Tatrách šesťdesiat organizovaných horských vodcov, ktorí si v auguste pripomínajú svoj sviatok. Začalo sa to pred pár rokmi komorne, v kaviarni, avšak z roka na rok to naberalo kontúry ozajstného sviatku, aký majú aj v iných, najmä alpských štátoch. Vodcovia v ten deň nevodia zákazníkov, svoje laná a cepíny prinesú na symbolické posvätenie. Pozvú aj priateľov, klientov, známych.
.visieť na lanách
Sviatok horských vodcov sa začal na Smokoveckom cintoríne. Horskí chlapi si pripomenuli pamiatku zosnulých kolegov. Tento rok bola spomienka veľmi bolestná. „Trvalo viac ako päť rokov, kým sme sa rozlúčili s prvým kolegom, a teraz to nebolo ani päť mesiacov a vyprevadili sme hneď niekoľko kolegov, kamarátov, druhov. Prvý zostal pod lavínou v Tatrách, ďalší zahynul pod Broad Peakom a tretí pod Nanga Parbatom rukou teroristov,“ roztraseným hlasom pripomenul tragický polrok Peter Tomko pri položení venca k pamätníku.
Pochopiteľne, vodcom nemôže byť ktokoľvek. Organizované vodcovstvo v Tatrách tohto roku oslavuje 140 rokov. Medzi jeho novodobých bardov patria Pavol Rajtár, Alezander Luczy a Jaroslav Michalko, ktorí už pred dvadsiatimi rokmi odniesli prihlášku na Medzinárodnú asociáciu horských vodcov (UIAGM) v švajčiarskom Schwandvorsasse. Museli sme ako krajina podstúpiť tri roky námahy, skúšok, previerok a diplomacie, aby sme sa mohli uchádzať o plnohodnotné členstvo v medzinárodnej rodine horských vodcov. Nakoniec sa to v roku 1996 podarilo.
Súčasťou sviatku horských vodcov bolo ukladanie lán k symbolickému aktu svätenia. Rituálu sa ujal farár z Vrbova, Andrej Legutky, inak aj aktívny paraglajdista: „Keď sa pýtam svojich farníkov, kedy ste boli naposledy v Tatrách a kde, odpovedajú väčšinou otázkou: a načo by sme tam chodili? Ja však viem a chápem, čo za sila vás do tých vysokých hôr ťahá. Viem tiež, čo je to visieť na lane a spoliehať sa naň. Ja síce visím, obrazne povedané, na tenších a viacerých lanách, ale riziko je rovnaké.“
Vodcovstvo má silné tradície. Chlapi v slávnostných uniformách s odznakmi UIAGM a s pamätnými listami k 140. výročiu vodcovstva v Tatrách, boli viditeľne dojatí. Pred Vilou Alica, kde je sídlo Tatranských horských vodcov, hrala goralská muzika. Večer Pavol Barabáš osobne uviedol svoj film Tatranské končiare. Slávnostný deň je iba jeden, tie zvyšné znamenajú pre vodcov ťažkú drinu. O ich služby je veľký záujem. Stretnúť ich môžete nielen v Tatrách, ale doslova na celom svete. Od Álp, cez Kaukaz, Himaláje až po Severnú či Južnú Ameriku. Buď sú tam s klientmi, alebo na expedícii.
.uhorská história
Organizované vodcovstvo v Tatrách vzniklo pred 140 rokmi na pôde Uhorského Karpatského spolku, čo bola z dnešného pohľadu organizácia, ktorá sa starala o rozvoj cestovného ruchu a propagáciu Tatier. Aj keď „pánov“ do Tatier vodili už dávno predtým odvážni podtatranskí chlapi. Bol to čas hľadania nových ciest a objavovania netušených možností. Históriu tatranského vodcovstva, ale aj iné historické zaujímavosti a súvislosti pútavo opisuje vo svojich knihách tatranský historik Ivan Bohuš.
Prví organizovaní horskí vodcovia sa regrutovali z maloroľníkov a remeselníkov. Ich príjem z vodcovstva bol len príjemným finančným prilepšením. Všetci museli prejsť prísnym príjmacím školením. Skúšky skladali u doktora Szontágha v Novom Smokovci. Nielenže museli vedieť čítať a písať, čo bola samozrejmosť, no vyžadovalo sa od nich, že sa vyznajú v horopise, meteorológií, botanike, zoológii. A museli vedieť narábať aj s čakanom a lasom. Raz za dva roky sa konalo Veľké Tatranské cvičenie, kde sa preverovala fyzická zdatnosť a výstroj vodcov. Podľa vtedajších stanov vodcovia museli odpracovať štyri dni pre značkovacie práce v Tatrách a zúčastňovať sa na záchranných expedíciách.
Keď už sme pri tom, prvé stanovy Tatranskej vodcovskej služby mali 39 bodov a 37 zakladajúcich členov. Vodcovia boli zaradení do troch tried. V prvej mohol byť „skúsený človek s mnohoročnou praxou a rozsiahlymi vedomosťami“. Druhá trieda bola licencia len pre určitú, presne vymedzenú oblasť Tatier. A tretia trieda, to boli nosiči, ktorí naberali skúsenosti na prihlásenie sa do kurzu. Všetci mali svoju Kalauzkönyv, čo je maďarské označenie pre vodcovskú knižku, ktorá ich oprávňovala vodiť. Boli v nich presné taxy za vodenie a klienti im tam po túre napísali svoje hodnotenie. Slovenských zápisov bolo poskromne, text bol najmä nemecký alebo maďarský. Knižky boli platné rok a na konci roka sa ich platnosť za prísnych podmienok predlžovala. Chlapi z podtatranských dedín boli už vtedy vyhľadávaní horskí vodcovia – Jakub Počúvaj, Jakub Horvay, Jakub Breuer, Ján Ruman Driečny, Ján Hronec, Ján Suranovský, Ján Stromf, Ján Honsh, Ján Fronc, Ján Spitzkopf a iní. Boli to jednoduchí roľníci, ale od prvého kontaktu s klientom to boli rovnocenní partneri aj napriek vtedajším obrovským spoločenským rozdielom. V žiadnom prípade to nebol vzťah sluha a pán, ale silná partnerská väzba so vzájomným rešpektom.
.po celom svete
Uhorský Karpatský spolok vydržal v Tatrách až do roku 1918. Po vzniku Československa ho nahradil Klub československých turistov. V roku 1939 po vzniku slovenského štátu boli vodcovia organizovaní desať rokov v Klube Slovenských turistov a lyžiarov. Po vzniku Tatranskej horskej služby TANAP-u v roku 1950 prešli vodcovia k nej. Až v roku 1991 vznikol Spolok horských vodcov, ktorý je od roku 1996 aj členom Medzinárodnej asociácie horských vodcov pod skratkou UIAGM. To našich vodcov oprávňuje vodiť vo všetkých členských štátoch po celom svete.
„Kto sa chce stať horským vodcom, musí absolvovať trojročný kurz, ktorý má letnú aj zimnú časť. Tu vás dôkladne preveria viaceré skúšobné komisie. Musíte vedieť perfektne liezť, výborne lyžovať v akomkoľvek snehovom teréne, musíte zvládať záchranu aj komunikáciu. Dnes nás je šesťdesiat, z toho je polovica mladých nových vodcov,“ vysvetľuje Jaroslav Michalko, ktorý sa práve vrátil z pohoria Altaj. Nedávno bol na Kaukaze a onedlho opäť odchádza – do Álp.
.na Gerlach!
O tatranských vodcov je skutočne záujem. Potvrdzuje to aj šéf Slovenskej asociácie horských vodcov Róbert Gálfy: „Máme presné pravidlá, s koľkými klientmi a kde horskí vodcovia môžu ísť. Kedysi sa na Gerlach mohlo ísť s piatimi klientmi, dnes maximálne s tromi, kvôli bezpečnosti klientov. Sú však aj výstupy, kde sa ide len s dvoma, napríklad na Žabí kôň, Voliu vežu alebo Ošarpance. Na Gerlach Martinovou cestou alebo na Vidlový hrebeň sa môže ísť dokonca iba s jedným klientom.
„A ktoré sú najžiadanejšie výstupy? Najviac sa vodí na Ľadový a na Lomnický štít. A, samozrejme, najnavštevovanejší je náš najvyšší vrch, Gerlachovský štít, kam v sezóne za deň vyjde aj viac ako sto zdatných turistov. Sú vodcovia, ktorí boli na Gerlachu až sedemstokrát. Niektorí, ako napríklad dnes už nebohý Peter Šperka, to za deň stihli aj dvakrát. Legendárny Pavol Rajtár sa smeje, že bol na Gerlachu „minimálne dvakrát“, no v skutočnosti viac ako tisíckrát. Má sedemdesiatsedem rokov a ešte nedávno bol vodiť s klientmi v zahraničí. Aj o generáciu mladší kolegovia sa mu iba ťažko kondične vyrovnajú. Trápi ho však zrak, čo mu dosť komplikuje jeho prácu a vášeň zároveň. „Ostanem už len pri dobrom víne. To nemusím vidieť, či je dobré,“ žartuje Rajtár. Pochádza z Topoľčianok a Tatry mu učarovali v štrnástich na dostihoch v Lomnici.
Vodcovia majú ťažké srdce na svojich konkurentov. „Gerlach je náš Mount Everest. Koľko ľudí tam bolo s vodcami a koľko bez nich, to neviem posúdiť,“ hovorí Jaroslav Michalko a pokračuje: „Stáva sa, že tam stretnem inštruktora lezenia alebo inštruktora vysokohorskej turistiky s niekoľkými ľuďmi bez istenia. Naše pravidlá na vodenie po horách sú jasné a presné. Ide o bezpečnosť klienta. Inštruktor lezenia má učiť svojich adeptov pohybovať sa v stene a na skale. Zákon im to vyslovene nezakazuje, ale nemali by ich vodiť na exponované horské túry a vystavovať nebezpečenstvu. My za našich klientov nesieme plnú zodpovednosť so všetkými dôsledkami. Keď chcú chlapci inštruktori vodiť, nech sa prihlásia do kurzu, nech ho absolvujú, a potom nech sa o klienta postarajú s plnou zodpovednosťou.“
Pod Tatrami funguje ešte jedno združenie, ktorému sa systém vodenia v Tatrách nepáči. Občianska iniciatíva Naše hory chce, aby boli hory pre všetkých, chcú otvoriť nové chodníky, chcú obnoviť staré zavreté cesty, chcú nový návštevný poriadok. Chcú toho veľa, ale komunikácia s nimi je ťažká. Aj pred viac ako sto rokmi pôsobili neregistrovaní vodcovia a dokonca boli veľmi populárni. Ako uvádza Ivan Bohuš v knihe Na každom kroku kameň, roľník Ján Slivka, bača Pavol Mišaga či pastier Michal Mlynarčík nemali o vodenie núdzu a boli vždy naporúdzi. Aj neprajníkov bolo a bude vždy dosť. Ale organizované vodcovstvo má v Tatrách tradíciu a niet pochýb o jeho opodstatnenosti a profesionalite.
.autor je spolupracovník .týždňa
.visieť na lanách
Sviatok horských vodcov sa začal na Smokoveckom cintoríne. Horskí chlapi si pripomenuli pamiatku zosnulých kolegov. Tento rok bola spomienka veľmi bolestná. „Trvalo viac ako päť rokov, kým sme sa rozlúčili s prvým kolegom, a teraz to nebolo ani päť mesiacov a vyprevadili sme hneď niekoľko kolegov, kamarátov, druhov. Prvý zostal pod lavínou v Tatrách, ďalší zahynul pod Broad Peakom a tretí pod Nanga Parbatom rukou teroristov,“ roztraseným hlasom pripomenul tragický polrok Peter Tomko pri položení venca k pamätníku.
Pochopiteľne, vodcom nemôže byť ktokoľvek. Organizované vodcovstvo v Tatrách tohto roku oslavuje 140 rokov. Medzi jeho novodobých bardov patria Pavol Rajtár, Alezander Luczy a Jaroslav Michalko, ktorí už pred dvadsiatimi rokmi odniesli prihlášku na Medzinárodnú asociáciu horských vodcov (UIAGM) v švajčiarskom Schwandvorsasse. Museli sme ako krajina podstúpiť tri roky námahy, skúšok, previerok a diplomacie, aby sme sa mohli uchádzať o plnohodnotné členstvo v medzinárodnej rodine horských vodcov. Nakoniec sa to v roku 1996 podarilo.
Súčasťou sviatku horských vodcov bolo ukladanie lán k symbolickému aktu svätenia. Rituálu sa ujal farár z Vrbova, Andrej Legutky, inak aj aktívny paraglajdista: „Keď sa pýtam svojich farníkov, kedy ste boli naposledy v Tatrách a kde, odpovedajú väčšinou otázkou: a načo by sme tam chodili? Ja však viem a chápem, čo za sila vás do tých vysokých hôr ťahá. Viem tiež, čo je to visieť na lane a spoliehať sa naň. Ja síce visím, obrazne povedané, na tenších a viacerých lanách, ale riziko je rovnaké.“
Vodcovstvo má silné tradície. Chlapi v slávnostných uniformách s odznakmi UIAGM a s pamätnými listami k 140. výročiu vodcovstva v Tatrách, boli viditeľne dojatí. Pred Vilou Alica, kde je sídlo Tatranských horských vodcov, hrala goralská muzika. Večer Pavol Barabáš osobne uviedol svoj film Tatranské končiare. Slávnostný deň je iba jeden, tie zvyšné znamenajú pre vodcov ťažkú drinu. O ich služby je veľký záujem. Stretnúť ich môžete nielen v Tatrách, ale doslova na celom svete. Od Álp, cez Kaukaz, Himaláje až po Severnú či Južnú Ameriku. Buď sú tam s klientmi, alebo na expedícii.
.uhorská história
Organizované vodcovstvo v Tatrách vzniklo pred 140 rokmi na pôde Uhorského Karpatského spolku, čo bola z dnešného pohľadu organizácia, ktorá sa starala o rozvoj cestovného ruchu a propagáciu Tatier. Aj keď „pánov“ do Tatier vodili už dávno predtým odvážni podtatranskí chlapi. Bol to čas hľadania nových ciest a objavovania netušených možností. Históriu tatranského vodcovstva, ale aj iné historické zaujímavosti a súvislosti pútavo opisuje vo svojich knihách tatranský historik Ivan Bohuš.
Prví organizovaní horskí vodcovia sa regrutovali z maloroľníkov a remeselníkov. Ich príjem z vodcovstva bol len príjemným finančným prilepšením. Všetci museli prejsť prísnym príjmacím školením. Skúšky skladali u doktora Szontágha v Novom Smokovci. Nielenže museli vedieť čítať a písať, čo bola samozrejmosť, no vyžadovalo sa od nich, že sa vyznajú v horopise, meteorológií, botanike, zoológii. A museli vedieť narábať aj s čakanom a lasom. Raz za dva roky sa konalo Veľké Tatranské cvičenie, kde sa preverovala fyzická zdatnosť a výstroj vodcov. Podľa vtedajších stanov vodcovia museli odpracovať štyri dni pre značkovacie práce v Tatrách a zúčastňovať sa na záchranných expedíciách.
Keď už sme pri tom, prvé stanovy Tatranskej vodcovskej služby mali 39 bodov a 37 zakladajúcich členov. Vodcovia boli zaradení do troch tried. V prvej mohol byť „skúsený človek s mnohoročnou praxou a rozsiahlymi vedomosťami“. Druhá trieda bola licencia len pre určitú, presne vymedzenú oblasť Tatier. A tretia trieda, to boli nosiči, ktorí naberali skúsenosti na prihlásenie sa do kurzu. Všetci mali svoju Kalauzkönyv, čo je maďarské označenie pre vodcovskú knižku, ktorá ich oprávňovala vodiť. Boli v nich presné taxy za vodenie a klienti im tam po túre napísali svoje hodnotenie. Slovenských zápisov bolo poskromne, text bol najmä nemecký alebo maďarský. Knižky boli platné rok a na konci roka sa ich platnosť za prísnych podmienok predlžovala. Chlapi z podtatranských dedín boli už vtedy vyhľadávaní horskí vodcovia – Jakub Počúvaj, Jakub Horvay, Jakub Breuer, Ján Ruman Driečny, Ján Hronec, Ján Suranovský, Ján Stromf, Ján Honsh, Ján Fronc, Ján Spitzkopf a iní. Boli to jednoduchí roľníci, ale od prvého kontaktu s klientom to boli rovnocenní partneri aj napriek vtedajším obrovským spoločenským rozdielom. V žiadnom prípade to nebol vzťah sluha a pán, ale silná partnerská väzba so vzájomným rešpektom.
.po celom svete
Uhorský Karpatský spolok vydržal v Tatrách až do roku 1918. Po vzniku Československa ho nahradil Klub československých turistov. V roku 1939 po vzniku slovenského štátu boli vodcovia organizovaní desať rokov v Klube Slovenských turistov a lyžiarov. Po vzniku Tatranskej horskej služby TANAP-u v roku 1950 prešli vodcovia k nej. Až v roku 1991 vznikol Spolok horských vodcov, ktorý je od roku 1996 aj členom Medzinárodnej asociácie horských vodcov pod skratkou UIAGM. To našich vodcov oprávňuje vodiť vo všetkých členských štátoch po celom svete.
„Kto sa chce stať horským vodcom, musí absolvovať trojročný kurz, ktorý má letnú aj zimnú časť. Tu vás dôkladne preveria viaceré skúšobné komisie. Musíte vedieť perfektne liezť, výborne lyžovať v akomkoľvek snehovom teréne, musíte zvládať záchranu aj komunikáciu. Dnes nás je šesťdesiat, z toho je polovica mladých nových vodcov,“ vysvetľuje Jaroslav Michalko, ktorý sa práve vrátil z pohoria Altaj. Nedávno bol na Kaukaze a onedlho opäť odchádza – do Álp.
.na Gerlach!
O tatranských vodcov je skutočne záujem. Potvrdzuje to aj šéf Slovenskej asociácie horských vodcov Róbert Gálfy: „Máme presné pravidlá, s koľkými klientmi a kde horskí vodcovia môžu ísť. Kedysi sa na Gerlach mohlo ísť s piatimi klientmi, dnes maximálne s tromi, kvôli bezpečnosti klientov. Sú však aj výstupy, kde sa ide len s dvoma, napríklad na Žabí kôň, Voliu vežu alebo Ošarpance. Na Gerlach Martinovou cestou alebo na Vidlový hrebeň sa môže ísť dokonca iba s jedným klientom.
„A ktoré sú najžiadanejšie výstupy? Najviac sa vodí na Ľadový a na Lomnický štít. A, samozrejme, najnavštevovanejší je náš najvyšší vrch, Gerlachovský štít, kam v sezóne za deň vyjde aj viac ako sto zdatných turistov. Sú vodcovia, ktorí boli na Gerlachu až sedemstokrát. Niektorí, ako napríklad dnes už nebohý Peter Šperka, to za deň stihli aj dvakrát. Legendárny Pavol Rajtár sa smeje, že bol na Gerlachu „minimálne dvakrát“, no v skutočnosti viac ako tisíckrát. Má sedemdesiatsedem rokov a ešte nedávno bol vodiť s klientmi v zahraničí. Aj o generáciu mladší kolegovia sa mu iba ťažko kondične vyrovnajú. Trápi ho však zrak, čo mu dosť komplikuje jeho prácu a vášeň zároveň. „Ostanem už len pri dobrom víne. To nemusím vidieť, či je dobré,“ žartuje Rajtár. Pochádza z Topoľčianok a Tatry mu učarovali v štrnástich na dostihoch v Lomnici.
Vodcovia majú ťažké srdce na svojich konkurentov. „Gerlach je náš Mount Everest. Koľko ľudí tam bolo s vodcami a koľko bez nich, to neviem posúdiť,“ hovorí Jaroslav Michalko a pokračuje: „Stáva sa, že tam stretnem inštruktora lezenia alebo inštruktora vysokohorskej turistiky s niekoľkými ľuďmi bez istenia. Naše pravidlá na vodenie po horách sú jasné a presné. Ide o bezpečnosť klienta. Inštruktor lezenia má učiť svojich adeptov pohybovať sa v stene a na skale. Zákon im to vyslovene nezakazuje, ale nemali by ich vodiť na exponované horské túry a vystavovať nebezpečenstvu. My za našich klientov nesieme plnú zodpovednosť so všetkými dôsledkami. Keď chcú chlapci inštruktori vodiť, nech sa prihlásia do kurzu, nech ho absolvujú, a potom nech sa o klienta postarajú s plnou zodpovednosťou.“
Pod Tatrami funguje ešte jedno združenie, ktorému sa systém vodenia v Tatrách nepáči. Občianska iniciatíva Naše hory chce, aby boli hory pre všetkých, chcú otvoriť nové chodníky, chcú obnoviť staré zavreté cesty, chcú nový návštevný poriadok. Chcú toho veľa, ale komunikácia s nimi je ťažká. Aj pred viac ako sto rokmi pôsobili neregistrovaní vodcovia a dokonca boli veľmi populárni. Ako uvádza Ivan Bohuš v knihe Na každom kroku kameň, roľník Ján Slivka, bača Pavol Mišaga či pastier Michal Mlynarčík nemali o vodenie núdzu a boli vždy naporúdzi. Aj neprajníkov bolo a bude vždy dosť. Ale organizované vodcovstvo má v Tatrách tradíciu a niet pochýb o jeho opodstatnenosti a profesionalite.
.autor je spolupracovník .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.