Slovenskí kočovníci

Nemecké firmy v Eemshavene pritom zamestnávajú tureckých, maďarských, poľských a slovenských robotníkov. Vo Finsterwolde, kde má skoro každý svoj veľký a často zadlžený dom, vznikli komerčné príležitosti. Zahraniční robotníci potrebujú posteľ, kuchynku a sprchu, tak každý reaguje, ako vie. Solventný majiteľ obchodu kúpil budovu bývalej banky a ubytoval 30 poľských robotníkov. Moja suseda, 73-ročná excentrická vdova s veľkým domom, vysokou hypotékou a maličkou penziou, ponúkla na prenájom polovicu domu. Prišiel sprostredkovateľ z Chorvátska a kázal pripraviť šesť postelí. Suseda, trochu vydesená predstavou šiestich mužov, ale motivovaná vyhliadkou na finančnú slobodu, pozháňala postele a Chorvát priviezol šesť slovenských chlapcov. Bola som ich navštíviť; potešili sa, keď počuli slovenčinu. „Čo to má babka za haciendu?“ vraveli, „ona je milionárka? Veď aj tak vyzerá, samý prsteň.“ Ja na to, že prstene sú viac bižutéria než zlato, že „babka“ prenajíma z núdze. Neverili. Nadávali na Poliakov, že robia skoro za nič. „Hitler nedokončil, čo začal,“ poznamenal jeden. Dívala som sa, ako visia celý večer na Skype, aby mali kontakt s rodinou. Robia 12 hodín denne šesť dní v týždni a dúfajú, že nevyhodia ich, ale tých Poliakov. Kedysi sme sa ledva dostali s ROH do Bulharska. Teraz sa ako kočovní robotníci ťaháme po Európe, plní frustrácie. Niečo je tuším zhnité nielen v štáte dánskom. Aha, a bratia sme všetci. Ako obyčajne.

Kamila Straatsburg Sajmerová žije vyše tridsať rokov v Holandsku, z toho posledných osem rokov na severe v takmer nedotknutej prírode. Samotu považuje za liek na dušu, ktorý podporuje sebapoznanie a pokoru. Miluje knihy, psíkov a život pre jeho krásu.