Rozpínavosť Frankov, Nemcov zasiahla aj do dejín slovanských vládcov na tomto území. Túto „zónu vplyvu“ obsadili Maďari, a tak proti nim Bavori zorganizovali vojsko. Maďari ho porazili v roku 907, čím si na nasledujúce storočie zabezpečili západné hranice svojho budúceho štátu. A toto je jediná bitka, o ktorej máme v súvislosti s maďarským osídľovaním vlasti presné poznatky z dobových prameňov. Čo neznamená, že sa nemohli uskutočniť boje aj na ďalších miestach, no o iných rozhodujúcich bitkách sa dobové zdroje nezmieňujú.
.ostrihali si falošné kresťanské hlavy
O dobyvateľských výpravách Maďarov (Uhrov) máme rozptýlené informácie. Z nich vyplýva, že Maďari si vybojovali Zadunajsko od Frankov okolo roku 899 alebo 900. Moravania podnikli počas Svätoplukovej vlády úspešnú vojenskú výpravu na toto územie, ale provincia nakoniec zostala vo franských rukách. V tomto období už Franskú ríšu oslabovali boje o následníctvo trónu, a tak Zadunajsko bez väčšieho odporu získali Maďari. V roku 901 boli už Maďari aj na severnej strane Dunaja, v oblasti Nitry, odkiaľ uskutočnili vojenskú lúpežnú výpravu na západ. V tom čase ešte Moravania mohli mať niekde svoje mocenské centrum, keďže najkonkrétnejšia poznámka pochádza z roku 902: „Vojna s Maďarmi v Moravii a krajina je podrobená.“
Krajina Moravanov teda v Karpatskej kotline zanikla a tento proces bol prekvapujúco rýchly. Vidíme, že ho sprevádzali aj boje, no o ich závažnosti nemáme informácie. Dokazuje to aj jeden z mála slovanských prameňov – Nestorova legenda. Podľa nej Maďari „zdedili slovanskú zem po tom, čo vyhnali Frankov, ktorí ju predtým okupovali“. Nie je v nej ani zmienka o bojoch.
Rýchlosť, s akou mocenský vplyv Moravanov zmizol zo zemského povrchu, udrela do očí aj historikom. Niektorí to vysvetľujú tým, že pre Slovanov nebol hybnou silou spoločnosti kmeň alebo rod, ale rodina. A tak po smrti silného vodcu chýbala kohézia, ktorá by udržala spoločný štát. Isté je, že Maďari (Uhri) boli v kontakte s Moravanmi už od 80. rokov 9. storočia a kým Maďari nežili v Karpatskej kotline, viackrát bojovali ako spojenci. To mohlo Maďarom uľahčiť situáciu pri ich príchode do terajšej vlasti.
Pramene poukazujú aj na ďalšie zaujímavé javy, napr. že v 10. storočí sa medzi „túlavými“ Maďarmi nachádzali aj Slovania, alebo že Moravania sa začali obliekať podľa „maďarského vzoru“. Arcibiskup Soľnohradu (Salzburgu) sa v roku 900 sťažoval pápežovi, že Moravania uzavreli spojenectvo s Maďarmi a „ostrihali si falošné kresťanské hlavy“. Svedčí to o tom, že medzi Slovanmi sa po vyhnaní žiakov Cyrila a Metoda šírilo aj pohanstvo. Môže to mať reálny základ, pretože cirkevné sily, ktoré samy zápasili medzi sebou a nedokázali si vybudovať stabilné postavenie, sa pokúšali šíriť kresťanstvo len odnedávna.
Najveľavravnejším je v tomto smere jazyk: elementárna dobová terminológia, spojená s riadením štátu a s kresťanstvom, do maďarčiny prenikla z jazyka Slovanov. A to v každom prípade odkazuje na niektorú z foriem spolužitia. Prostredníctvom lingvistických výskumov môžeme z dobových listín z 11. – 12. storočia zistiť etnický pôvod mien a silnú prítomnosť Slovanov aj medzi slobodnými obyvateľmi. A tak nie je pravdepodobné, že by medzi Maďarmi a Slovanmi existoval obligátny vzťah nadradenosti a podradenosti.
.ani spojenectvo, ani pustošenie
Napriek tomu nemôžeme tvrdiť, že spolužitie sa začalo „uzavretím veľkého spojenectva“, pretože ani o tom nemáme údaje. Byzantské, latinské pramene zaznamenali aj spojenectvá vzdialenejších národov, no o moravsko-maďarskom spojenectve po roku 895 sa nezmieňujú.
Nemáme vedomosť ani o tom, že by sa bol niektorý konkrétny slovanský vládca pripojil k maďarským dobyvateľom. (O iných národoch a ich vládcoch, ktorí sa k nim pripojili, vieme). A nie je nám známe ani to, či sa slovanskí vladári – zvlášť z územia dnešného Slovenska – nachádzali v blízkosti maďarských panovníkov alebo Štefana I. Okrem toho jedno slovanské meno samo osebe veľa nepovie. Slovanské mená mohli mať aj rytieri z nemeckých území, veď rozpínavosť Nemcov na území Slovanov bola dosť výrazná. A aj veľa slovanských výrazov, ktoré prenikli do maďarského jazyka, sa sem mohlo dostať z mnohých iných smerov: od sedmohradských, panónskych či korutánskych Slovanov. (Posledne menovaní už boli „stabilnými“ kresťanmi a mohli vykonávať misionársku činnosť.) Najlepšie preskúmaným slovanským sídlom je Blatnohrad (Zalavár, Mosaburg) pri Balatone; len tu objavili archeológovia dobové slovanské písomné pamiatky. Výrazný kultúrny vplyv zaznamenali Maďari určite aj z tohto smeru.
Tak ako nie je pravdepodobné „veľké spojenectvo“, nie je pravdepodobné ani „veľké pustošenie“. Dali sa bez stopy zničiť vlastné písomné pramene moravských vládcov? Nie je to pravdepodobné, lebo písomné pramene často menili majiteľov a neraz sa rýchlo dostali do zahraničia. Niekoľko z najranejších maďarských písomných pamiatok bolo objavených mimo Uhorska. Deliberatio svätého Gerharda sa v podstate hneď po svojom zrode ocitlo za hranicami. Podobne je to aj s mincami: mince prvého kráľa Uhorska sa našli aj v najvzdialenejších kútoch Európy. Náleziská mincí zo staromoravského (veľkomoravského) obdobia neboli objavené na dnešnom území Slovenska. Uvedená skutočnosť nemôže odkazovať na maďarské pustošenie, skôr na to, že mocenské centrá nedosiahli tento stupeň suverénneho fungovania štátu.
Vieme, že mocenský vplyv Moravanov, ktorý po Svätoplukovej smrti začal upadať, sa bez vážnejšieho odporu vytratil po tom, čo Maďari získali územie. V pozadí sa ešte črtá zaujímavý vzájomný kultúrny vplyv Maďarov a Slovanov (akulturácia), ktorý, mimochodom, nebol ojedinelý: Maďari si na východoeurópskej stepi „vymieňali prvky kultúry“ s mnohými národmi. A musíme sa zmieriť s tým, že veľa detailov týchto procesov nepoznáme. A kto sa s tým neuspokojí a namiesto štúdia prameňov nasadne do časostroja, aby dodatočne vybudoval skalopevný kamenný hrad, ten sa stratí v močariskách Dunajskej kotliny 9. – 10. storočia.
István Kollai/
Historik a maďarský diplomat. Narodil sa v roku 1980 v Budapešti. Vyštudoval históriu na univerzite Eötvös Loránd Tudományegyetem v Budapešti a ekonómiu na Budapesti Corvinus Egyetem. Patrí do okruhu študentov profesora Csabu Gy. Kissa, ktorí sú združení v nadácii Terra Recognita. Špecializuje sa na slovensko-maďarské vzťahy, je autorom a spoluautorom viacerých kapitol v knihe Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov (Budapešť, 2008) a jedným z autorov série článkov Uhorský kód, ktorá vychádza v .týždni. Je riaditeľom Maďarského inštitútu v Bratislave. Je ženatý, žije v Bratislave.
.ostrihali si falošné kresťanské hlavy
O dobyvateľských výpravách Maďarov (Uhrov) máme rozptýlené informácie. Z nich vyplýva, že Maďari si vybojovali Zadunajsko od Frankov okolo roku 899 alebo 900. Moravania podnikli počas Svätoplukovej vlády úspešnú vojenskú výpravu na toto územie, ale provincia nakoniec zostala vo franských rukách. V tomto období už Franskú ríšu oslabovali boje o následníctvo trónu, a tak Zadunajsko bez väčšieho odporu získali Maďari. V roku 901 boli už Maďari aj na severnej strane Dunaja, v oblasti Nitry, odkiaľ uskutočnili vojenskú lúpežnú výpravu na západ. V tom čase ešte Moravania mohli mať niekde svoje mocenské centrum, keďže najkonkrétnejšia poznámka pochádza z roku 902: „Vojna s Maďarmi v Moravii a krajina je podrobená.“
Krajina Moravanov teda v Karpatskej kotline zanikla a tento proces bol prekvapujúco rýchly. Vidíme, že ho sprevádzali aj boje, no o ich závažnosti nemáme informácie. Dokazuje to aj jeden z mála slovanských prameňov – Nestorova legenda. Podľa nej Maďari „zdedili slovanskú zem po tom, čo vyhnali Frankov, ktorí ju predtým okupovali“. Nie je v nej ani zmienka o bojoch.
Rýchlosť, s akou mocenský vplyv Moravanov zmizol zo zemského povrchu, udrela do očí aj historikom. Niektorí to vysvetľujú tým, že pre Slovanov nebol hybnou silou spoločnosti kmeň alebo rod, ale rodina. A tak po smrti silného vodcu chýbala kohézia, ktorá by udržala spoločný štát. Isté je, že Maďari (Uhri) boli v kontakte s Moravanmi už od 80. rokov 9. storočia a kým Maďari nežili v Karpatskej kotline, viackrát bojovali ako spojenci. To mohlo Maďarom uľahčiť situáciu pri ich príchode do terajšej vlasti.
Pramene poukazujú aj na ďalšie zaujímavé javy, napr. že v 10. storočí sa medzi „túlavými“ Maďarmi nachádzali aj Slovania, alebo že Moravania sa začali obliekať podľa „maďarského vzoru“. Arcibiskup Soľnohradu (Salzburgu) sa v roku 900 sťažoval pápežovi, že Moravania uzavreli spojenectvo s Maďarmi a „ostrihali si falošné kresťanské hlavy“. Svedčí to o tom, že medzi Slovanmi sa po vyhnaní žiakov Cyrila a Metoda šírilo aj pohanstvo. Môže to mať reálny základ, pretože cirkevné sily, ktoré samy zápasili medzi sebou a nedokázali si vybudovať stabilné postavenie, sa pokúšali šíriť kresťanstvo len odnedávna.
Najveľavravnejším je v tomto smere jazyk: elementárna dobová terminológia, spojená s riadením štátu a s kresťanstvom, do maďarčiny prenikla z jazyka Slovanov. A to v každom prípade odkazuje na niektorú z foriem spolužitia. Prostredníctvom lingvistických výskumov môžeme z dobových listín z 11. – 12. storočia zistiť etnický pôvod mien a silnú prítomnosť Slovanov aj medzi slobodnými obyvateľmi. A tak nie je pravdepodobné, že by medzi Maďarmi a Slovanmi existoval obligátny vzťah nadradenosti a podradenosti.
.ani spojenectvo, ani pustošenie
Napriek tomu nemôžeme tvrdiť, že spolužitie sa začalo „uzavretím veľkého spojenectva“, pretože ani o tom nemáme údaje. Byzantské, latinské pramene zaznamenali aj spojenectvá vzdialenejších národov, no o moravsko-maďarskom spojenectve po roku 895 sa nezmieňujú.
Nemáme vedomosť ani o tom, že by sa bol niektorý konkrétny slovanský vládca pripojil k maďarským dobyvateľom. (O iných národoch a ich vládcoch, ktorí sa k nim pripojili, vieme). A nie je nám známe ani to, či sa slovanskí vladári – zvlášť z územia dnešného Slovenska – nachádzali v blízkosti maďarských panovníkov alebo Štefana I. Okrem toho jedno slovanské meno samo osebe veľa nepovie. Slovanské mená mohli mať aj rytieri z nemeckých území, veď rozpínavosť Nemcov na území Slovanov bola dosť výrazná. A aj veľa slovanských výrazov, ktoré prenikli do maďarského jazyka, sa sem mohlo dostať z mnohých iných smerov: od sedmohradských, panónskych či korutánskych Slovanov. (Posledne menovaní už boli „stabilnými“ kresťanmi a mohli vykonávať misionársku činnosť.) Najlepšie preskúmaným slovanským sídlom je Blatnohrad (Zalavár, Mosaburg) pri Balatone; len tu objavili archeológovia dobové slovanské písomné pamiatky. Výrazný kultúrny vplyv zaznamenali Maďari určite aj z tohto smeru.
Tak ako nie je pravdepodobné „veľké spojenectvo“, nie je pravdepodobné ani „veľké pustošenie“. Dali sa bez stopy zničiť vlastné písomné pramene moravských vládcov? Nie je to pravdepodobné, lebo písomné pramene často menili majiteľov a neraz sa rýchlo dostali do zahraničia. Niekoľko z najranejších maďarských písomných pamiatok bolo objavených mimo Uhorska. Deliberatio svätého Gerharda sa v podstate hneď po svojom zrode ocitlo za hranicami. Podobne je to aj s mincami: mince prvého kráľa Uhorska sa našli aj v najvzdialenejších kútoch Európy. Náleziská mincí zo staromoravského (veľkomoravského) obdobia neboli objavené na dnešnom území Slovenska. Uvedená skutočnosť nemôže odkazovať na maďarské pustošenie, skôr na to, že mocenské centrá nedosiahli tento stupeň suverénneho fungovania štátu.
Vieme, že mocenský vplyv Moravanov, ktorý po Svätoplukovej smrti začal upadať, sa bez vážnejšieho odporu vytratil po tom, čo Maďari získali územie. V pozadí sa ešte črtá zaujímavý vzájomný kultúrny vplyv Maďarov a Slovanov (akulturácia), ktorý, mimochodom, nebol ojedinelý: Maďari si na východoeurópskej stepi „vymieňali prvky kultúry“ s mnohými národmi. A musíme sa zmieriť s tým, že veľa detailov týchto procesov nepoznáme. A kto sa s tým neuspokojí a namiesto štúdia prameňov nasadne do časostroja, aby dodatočne vybudoval skalopevný kamenný hrad, ten sa stratí v močariskách Dunajskej kotliny 9. – 10. storočia.
István Kollai/
Historik a maďarský diplomat. Narodil sa v roku 1980 v Budapešti. Vyštudoval históriu na univerzite Eötvös Loránd Tudományegyetem v Budapešti a ekonómiu na Budapesti Corvinus Egyetem. Patrí do okruhu študentov profesora Csabu Gy. Kissa, ktorí sú združení v nadácii Terra Recognita. Špecializuje sa na slovensko-maďarské vzťahy, je autorom a spoluautorom viacerých kapitol v knihe Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov (Budapešť, 2008) a jedným z autorov série článkov Uhorský kód, ktorá vychádza v .týždni. Je riaditeľom Maďarského inštitútu v Bratislave. Je ženatý, žije v Bratislave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.