Začalo sa to so spektakulárnymi postermi, roztrúsenými po Berlíne, ktorým chýbala akákoľvek predstavivosť, šotmi, ktoré boli bez chuti a nudným vystupovaním kandidátov na lokálnych podujatiach. Ak by táto kampaň mala farbu, bola by to tá najšedšia šedá. Dokonca aj šéf jednej z najrešpektovanejších agentúr, ktorá sa venuje výskumu verejnej mienky, povedal, že obyvatelia nie sú nijako šťastní, ale ani vystrašení. „Krajina je v pokoji,” povedal.
Je to rozsudok, ktorý nedokáže zmeniť ani Angela Merkelová, napriek tomu, že sa snaží medzi svojimi oponentmi pôsobiť ako lúč svetla, čím ich na politickej scéne ožaruje. Po tom, ako dva roky nosila rovnaký kostým, sa na Wagnerovskom festivale v Bayreuth, kam chodí pravidelne, objavila v netypickej modrej. Dôkaz, že vie, že voľby budú referendom o jej osobe.
Viem si predstaviť, že cudzinec by mohol povedať, že sú to predsa nemecké voľby, azda by ste nečakali okázalé farbisté divadlo. Ale tá súčasná letargia je predsa len zvláštna. Podľa prieskumov verejnej mienky sú Nemci so svojou vládou spokojnejší ako v minulosti a očakáva sa, že Merkelová zostane pri moci. Ale ak by ste sa spýtali ľudí v hlavnom meste, čo vlastne od vlády čakajú, ako bude pristupovať k ich nádejám a obavám, pochopili by ste, že ľudia onemejú ako kus betónu. Čím je koniec leta bližšie, tým viac rastie pocit, akoby sa už o všetkom dôležitom rozhodlo a krajina je zaseknutá v malátnej bezduchosti, ktorá sa o pár dní premení na jesennú hibernáciu. Národ, zdá sa, sa nechce nechať trápiť ani unúvať, dokonca bez ohľadu na to, že ľudia sú pod väčším finančným tlakom, ako to bolo pred poslednými voľbami, keďže mzdy boli zmrazené.
Vieme, že keď ide o vízie, emócie sú dôležité. Nevieme ale, ako je možné spojiť samoľúbosť a úzkosť z budúcnosti. Prečo nie sú Nemci viac optimistickí a menej náchylní k weltschmerz a letargii? Nemeckých politikov zväčša takéto metafyzické témy nezaujímajú, považuje sa to za tému pre verejných intelektuálov.
Málokto sa jej chopil energickejšie ako Peter Sloterdijk, profesor filozofie a estetiky na univerzite umenia a dizajnu v Karlsruhe. Predstavte si ho ako vážnejšie a menej elegantné vydanie Bernarda-Henri Lévyho. Ale inak je rovnako zameraný na pestovanie vlastného imidžu a nosí rovnako ležérne na niekoľko gombíkov rozopnutú košeľu.
Sloterdijk spája zmysel pre stagnáciu s chronickým sklonom k tolerancii. Politici, ktorí sa dostanú na vrchol, sú len zriedka ľudia, ktorí dokážu myslieť odvážne a kreatívne, skôr ide o typy s veľkým zmyslom pre adaptovanie sa a znášanie frustrácie, tvrdí. Výsledkom je, že len máloktorý politik dnes dokáže rozmýšľať o dlhodobých problémoch.
Tento postreh je mimochodom pravdivý, aj keď sa pozrieme na celú nemeckú spoločnosť. Politické reformy sa pripravujú pomaly a prijímajú ešte ťažšie a spoločnosť pritom prechádza rapídnymi zmenami – obzvlášť pokiaľ ide o rolu žien a koncept rodiny.
Počas posledných desiatich rokov zmenila účasť žien na pracovnom trhu revolučným spôsobom distribúciu práce. Všetky druhy životných štýlov sú dnes rovnako akceptovateľné, od manželstva po voľné spolužitie, či je niekto gej, alebo nie, a aj zmiešané rodiny, ktoré sú niekedy zložené aj z detí z predchádzajúcich vzťahov. Keď to píšem, nijako tým, samozrejme, nemyslím, že Nemecko je pionierom spájania rodiny a kariéry.
Chcem povedať niečo iné, a síce, že tieto úspechy v oblasti individuálnej slobody nejdú celkom ľahko dokopy so socioeknomickou slabosťou, ktorá je spojená najmä s eurokrízou, aj keď tá na Nemecko nedolieha zďaleka tak zle, ako na našich susedov. Nemci si však uvedomujú, že zachovanie ich momentálneho blahobytu im nikto a nič negarantuje. Tento pocit neistoty bol len ďalej posilnený nedávnymi zisteniami o americkom odpočúvaní. Keďže Nemci majú skúsenosť s totalitnými režimami, sú na porušenie súkromia obzvlášť citliví a takmer 80 percent populácie verí tomu, že súčasná vláda o tomto špehovaní vedela.
Zdá sa, že realita predbehne politiku a strany budú musieť nájsť nejakú víziu, ktorá dokáže zareagovať na tieto zmeny spoločnosti. Samozrejme, že politika sa nemá zmeniť len na reči o víziách. Ale potrebujeme jemnú, takmer metafyzickú agendu, aby sme dokázali zareagovať na to, čo Sloterdijk nazýva „úzkostlivým konzervativizmom”. Ak totiž klameme sami seba, prečo by nám malo prekážať, keď nám budú klamať politici? Sloterdijk už verejne vyhlásil, že tento rok sa na voľbách nezúčastní.
Autorka je editorka kultúrnej sekcie v Die Welt a pravidelná stĺpčekárka v Standpoint magazine, kde vyšiel aj tento článok.
Je to rozsudok, ktorý nedokáže zmeniť ani Angela Merkelová, napriek tomu, že sa snaží medzi svojimi oponentmi pôsobiť ako lúč svetla, čím ich na politickej scéne ožaruje. Po tom, ako dva roky nosila rovnaký kostým, sa na Wagnerovskom festivale v Bayreuth, kam chodí pravidelne, objavila v netypickej modrej. Dôkaz, že vie, že voľby budú referendom o jej osobe.
Viem si predstaviť, že cudzinec by mohol povedať, že sú to predsa nemecké voľby, azda by ste nečakali okázalé farbisté divadlo. Ale tá súčasná letargia je predsa len zvláštna. Podľa prieskumov verejnej mienky sú Nemci so svojou vládou spokojnejší ako v minulosti a očakáva sa, že Merkelová zostane pri moci. Ale ak by ste sa spýtali ľudí v hlavnom meste, čo vlastne od vlády čakajú, ako bude pristupovať k ich nádejám a obavám, pochopili by ste, že ľudia onemejú ako kus betónu. Čím je koniec leta bližšie, tým viac rastie pocit, akoby sa už o všetkom dôležitom rozhodlo a krajina je zaseknutá v malátnej bezduchosti, ktorá sa o pár dní premení na jesennú hibernáciu. Národ, zdá sa, sa nechce nechať trápiť ani unúvať, dokonca bez ohľadu na to, že ľudia sú pod väčším finančným tlakom, ako to bolo pred poslednými voľbami, keďže mzdy boli zmrazené.
Vieme, že keď ide o vízie, emócie sú dôležité. Nevieme ale, ako je možné spojiť samoľúbosť a úzkosť z budúcnosti. Prečo nie sú Nemci viac optimistickí a menej náchylní k weltschmerz a letargii? Nemeckých politikov zväčša takéto metafyzické témy nezaujímajú, považuje sa to za tému pre verejných intelektuálov.
Málokto sa jej chopil energickejšie ako Peter Sloterdijk, profesor filozofie a estetiky na univerzite umenia a dizajnu v Karlsruhe. Predstavte si ho ako vážnejšie a menej elegantné vydanie Bernarda-Henri Lévyho. Ale inak je rovnako zameraný na pestovanie vlastného imidžu a nosí rovnako ležérne na niekoľko gombíkov rozopnutú košeľu.
Sloterdijk spája zmysel pre stagnáciu s chronickým sklonom k tolerancii. Politici, ktorí sa dostanú na vrchol, sú len zriedka ľudia, ktorí dokážu myslieť odvážne a kreatívne, skôr ide o typy s veľkým zmyslom pre adaptovanie sa a znášanie frustrácie, tvrdí. Výsledkom je, že len máloktorý politik dnes dokáže rozmýšľať o dlhodobých problémoch.
Tento postreh je mimochodom pravdivý, aj keď sa pozrieme na celú nemeckú spoločnosť. Politické reformy sa pripravujú pomaly a prijímajú ešte ťažšie a spoločnosť pritom prechádza rapídnymi zmenami – obzvlášť pokiaľ ide o rolu žien a koncept rodiny.
Počas posledných desiatich rokov zmenila účasť žien na pracovnom trhu revolučným spôsobom distribúciu práce. Všetky druhy životných štýlov sú dnes rovnako akceptovateľné, od manželstva po voľné spolužitie, či je niekto gej, alebo nie, a aj zmiešané rodiny, ktoré sú niekedy zložené aj z detí z predchádzajúcich vzťahov. Keď to píšem, nijako tým, samozrejme, nemyslím, že Nemecko je pionierom spájania rodiny a kariéry.
Chcem povedať niečo iné, a síce, že tieto úspechy v oblasti individuálnej slobody nejdú celkom ľahko dokopy so socioeknomickou slabosťou, ktorá je spojená najmä s eurokrízou, aj keď tá na Nemecko nedolieha zďaleka tak zle, ako na našich susedov. Nemci si však uvedomujú, že zachovanie ich momentálneho blahobytu im nikto a nič negarantuje. Tento pocit neistoty bol len ďalej posilnený nedávnymi zisteniami o americkom odpočúvaní. Keďže Nemci majú skúsenosť s totalitnými režimami, sú na porušenie súkromia obzvlášť citliví a takmer 80 percent populácie verí tomu, že súčasná vláda o tomto špehovaní vedela.
Zdá sa, že realita predbehne politiku a strany budú musieť nájsť nejakú víziu, ktorá dokáže zareagovať na tieto zmeny spoločnosti. Samozrejme, že politika sa nemá zmeniť len na reči o víziách. Ale potrebujeme jemnú, takmer metafyzickú agendu, aby sme dokázali zareagovať na to, čo Sloterdijk nazýva „úzkostlivým konzervativizmom”. Ak totiž klameme sami seba, prečo by nám malo prekážať, keď nám budú klamať politici? Sloterdijk už verejne vyhlásil, že tento rok sa na voľbách nezúčastní.
Autorka je editorka kultúrnej sekcie v Die Welt a pravidelná stĺpčekárka v Standpoint magazine, kde vyšiel aj tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.